Bratislava 14. septembra 2020 (HSP/Foto:Archív Miroslav Radačovský,TASR/AP,TASR-Jaroslav Novák)

Poslanec európskeho parlamentu Miroslav Radačovský odpovedá na otázky Hlavných správ. Hovorí aj o tom, prečo je slovenská verejnosť v šoku a aká jednoduchá vec by stačila, aby sa šoky skončili

Hlavné správy: Verejnosť sa nedávno dozvedela, že ako známa osobnosť pomáhate skupine mladých, minulosťou nezaťažených ľudí, zakladať novú politickú stranu Reálna národná strana – Patriot. Ako ďaleko sú prípravy tohto projektu?

Radačovský: „Zbierajú sa podpisy a hlási sa im také množstvo ľudí, že sme to ani vo sne nečakali. Záujem majú aj mnohí sympatizanti iných politických strán. Nie je to ešte presne zrátané, ale podpisov sa im za necelé dva týždne nazbieralo do dvadsaťtisíc a ďalšie pribúdajú.

Teraz sa mi hmatateľne potvrdzuje presvedčenie, že ak človek hovorí pravdu, nezavádza, nemá postranné či zištné úmysly, nenadáva a nešpiní, tak to ľudia vycítia.“

Hlavné správy: V piatok sa minister zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Ivan Korčok stretol so slovenskými poslancami Európskeho parlamentu ohľadne prípadu Jozefa Chovanca, ktorý zomrel za podivných okolností v Belgicku. Zúčastnili ste sa tohto stretnutia?

Radačovský: „Dopočul som sa, že bolo také stretnutie, ale neviem o tom nič bližšie, keďže som nedostal pozvánku. Ale ani ma to neprekvapuje, keďže od pána Korčoka som ešte nikdy žiadnu pozvánku nedostal.“

Hlavné správy: Nepozvali vás, ani pána europoslanca Uhríka. V médiách boli aj výstupy z tohto stretnutia, k tejto právnej veci sa vyjadrovali europoslanci Šimečka, Bilčík, Štefanec… nie je vám ľúto, že ste medzi nimi neboli aj vy, najmä ak ste popri Miroslavovi Čížovi jediný spomedzi slovenských europoslancov s právnym vzdelaním?

Radačovský: „Ľudia, ktorých spomínate, nie sú odborníci. Ak sa politológovia, sociológovia, filozofi vyjadrujú k odbornej právnej veci… k tomu som už niekoľkokrát konštatoval, že odbornosť a skúsenosť sa ani v Európskom parlamente, ani na Slovensku nenosí.

Myslím si, že aj to je dôvod, prečo ma tam nepozývajú: laici, politickí rozprávači, sa necítia dobre, ak majú o odbornej téme rozprávať v prítomnosti odborníka. Na druhej strane, mne osobne ani veľmi nechýba účasť na podujatí, kde o odbornosť nie je záujem.

Keby bolo rokovanie o otázke politologickej, sociologickej či environmentálnej, tak by som ako bral úplne v poriadku, že som nebol pozvaný, keďže to nie je moja parketa. Ale ak ide o takúto odbornú otázku, vzhľadom na to, že mám 37 rokov a 214 dní praxe, pričom z toho som desať rokov robil s vraždami, tak si myslím, že by sa ma pán minister mohol aspoň opýtať, aký mám na to názor. Určite by som mu nepovedal nič zlé, z toho naozaj nemusel mať strach.“

Hlavné správy: Váš odborný názor, nielen ako europoslanca, ale aj ako dlhoročného sudcu, na ministerstve zahraničia nemajú záujem počúvať, ale možno by ho rada poznala slovenská verejnosť. Aký je teda váš názor na kauzu smrti pána Chovanca v Belgicku? Líši sa niečím od postoja, ktorý prezentuje pán Korčok a ostatní liberálni europoslanci?

Radačovský: „Ako dlhoročný sudca som roky robil aj trestné prípady, desať rokov som sa na krajskom súde zaoberal vraždami a podobnými vecami. Teda viem posúdiť možnosť postupu belgických orgánov. A otvorene hovorím, že sa môže stať, že v súvislosti s týmto prípadom zažijeme ďalší šok. Keďže stále počúvam, že zažívame šoky, všelikto ich zažíva, dokonca aj pani prezidentka zažila šok, tak hovorím, že tu možno zažijeme aj ďalší šok.

V médiách sa bežne vyskytujú formulácie, že niekto zabil, udusil, usmrtil nášho občana. Lenže nie je správne to takto tvrdiť, kým sa nezistí, že smrť nastala bezprostredne v príčinnej súvislosti s konaním policajtov. Samo o sebe hailovanie, neslušné správanie sa a dokonca ani sedenie na hrudníku ešte neznamená, že toto bolo príčinou smrti.

Tu je dôležité, aby bola riadnym spôsobom určená príčina smrti. Dokonca aj v necivilizovanej krajine, keď niekto zomrie v policajnej cele, tak ošetrujúci lekár konštatuje smrť. Aj v Belgicku, ak ktokoľvek, a teda aj náš občan, zomrel v cele predbežného zadržania, tak určite musel byť zavolaný obhliadajúci lekár, ktorý musel konštatovať smrť a uviesť príčinu smrti. Niet pochýb, že pred tými dvomi rokmi ošetrujúci lekár tam neuviedol, že pán Chovanec tam zomrel v dôsledku cudzieho zavinenia. Toto je jasné, veď keby to tam uviedol, tak by sa okamžite začalo trestné stíhanie, aby sa zistilo, čo sa stalo.

Čiže vychádzajme z predpokladu, že tam bola vtedy konštatovaná nejaká príčina smrti, ale nebolo tam konštatované, že ju zavinil niekto iný. Odvtedy uplynuli dva roky a nebyť správania sa policajtov na videu, nikto by sa tým dnes nezaoberal. V dôsledku toho správania policajtov sa tým teraz budú zaoberať vyšetrovacie orgány a budú musieť nanovo zistiť skutočnú príčinu smrti. Budú to mať veľmi obtiažne, keďže tá osoba už dva roky nežije. A zo súdnej praxe viem jednu vec: ak po čase patológovia skúmajú príčinu smrti, sú náchylní dospieť k záveru, že ich kolegovia pred dvomi rokmi nepochybili. O to viac, ak už niet poškodeného.“

Hlavné správy: Teda myslíte, že teraz sa už vo veci nič zásadné neudeje? A čo v tejto chvíli môžu robiť slovenské úrady?

Radačovský: „Ak by ministerstvo zahraničných vecí malo záujem, aby bola vec objektívne prešetrená, malo by urobiť jednu jednoduchú vec: mali by požiadať belgické orgány, aby umožnili našim patológom, ktorých máme špičkových, aby sa zúčastnili pri posudzovaní príčin smrti pána Chovanca. Nie preto, aby zasahovali do vyšetrovania, ako hovorí minister Korčok – boli by tam ako konzultanti. Konzultantov je možné si prizývať kedykoľvek, kamkoľvek na riešenie znaleckých otázok.

Prečo je to dôležité? Veď napríklad aj ja ako sudca, nech by som o nejakej veci rozhodol akokoľvek správne, ak by som to urobil za zatvorenými dverami, tak vždy tu bude pochybnosť, či to rozhodnutie bolo urobené korektne alebo nie.

Keby naše ministerstvo zahraničia alebo pani prezidentka požiadali belgické orgány, aby umožnili účasť našich odborníkov na znaleckom dokazovaní o príčine smrti, tak by bolo možné dospieť k objektívnemu záveru, že smrť nebola v príčinnej súvislosti s konaním tých ľudí, ale že to mohol byť napríklad infarkt. Bolo by to zistené objektívne a vďaka účasti našich expertov by nikto nepochyboval o objektivite toho zistenia. Ale pozor: mohlo by sa zistiť aj to, že smrť nastala v dôsledku konania policajtov. Pretože ak by tam boli konzultanti z daného štátu, už by bolo ťažké niečo zakryť.“

Hlavné správy: Spomenuli ste, že minister Korčok nechce zasahovať do práce belgických orgánov. Je to teda nesprávny postoj?

Radačovský: „Treba povedať, že tu by nešlo o zásah do belgickej jurisdikcie, ako hovorí pán minister, veď to by neboli vyšetrovatelia, policajti. Napokon, v konečnom dôsledku tam vyšetrovatelia vlastne už ani nemajú veľmi čo robiť, veď skutok je jasný, konanie je nafilmované. Tu sa dá zisťovať už iba príčina smrti, keďže ten človek už nežije.

Spätne skúmať, aká bola príčina smrti, je dosť obtiažne. A ja si dosť ťažko viem predstaviť, vzhľadom na to konanie, tak ako bolo popísané, dnes, keď nemáme poškodeného, ako budeme vedieť zistiť, čo bola skutočná príčina smrti.

A preto je zatiaľ predčasné hovoriť o usmrtení nášho občana. Existuje dohovor o ochrane ľudských práv, existuje ústava, existuje trestný poriadok, ktorý hovorí, že o nikom nie je možné hovoriť, že je vinný, kým nie je jeho vina preukázaná právoplatným rozsudkom. Preto si myslím, že dnes by sme mali byť opatrní pri vyjadrovaní, aby sme opätovne nezažili šok, tak ako sme zažili šok vo veci Kočnera.“

Hlavné správy: Prečo musí verejnosť opakovane zažívať také šoky? Kde je chyba?

Radačovský: „Ten šok vo veci Kočnera sme nezažili z toho dôvodu, že bol vyhlásený taký rozsudok, aký bol vyhlásený, a ani preto nie, že ako kto hlasoval či nehlasoval. Ten šok zažila verejnosť z iného, jednoduchého dôvodu. Ktosi, počnúc médiami a končiac kýmsi, nevieme kým, presvedčil celú spoločnosť o tom, že niekto je vinný. Ale keby boli dodržané základné princípy humánneho práva, ktoré vyplývajú ešte z rímskeho práva, že o nikom nemožno hovoriť, že je vinný, kým to nie je potvrdené právoplatným rozsudkom, tak by verejnosť nemusela zažiť takýto šok.

Je zaujímavé, že napríklad aj pani prezidentka sa vyjadrila, že je to pre ňu šok. No odhliadnuc od toho, že si myslím, že sa nehodí, aby sa prezidentka v podobnej súvislosti takto vyjadrovala, ale ak, tak mala skôr zažiť šok vtedy, keď tu niekto dopredu rozprával, kto koho zabil. Vtedy sa mala postaviť a povedať: vážení, takto nie – na území Slovenska platí prezumpcia neviny.“

Hlavné správy: Prečo sa aj pani prezidentka takto stavia k princípu prezumpcie neviny? Myslíte si, že je to azda spôsobené nejakým nedostatkom v jej právnom vedomí?

Radačovský: „Ja som aj vo svojom facebookovom statuse napísal: nevyčítam jej to, pani prezidentka je mladá, neskúsená, neznalá veci. Vyčítam to poradcom pani prezidentky, ktorí jej to mali vysvetliť.“

Hlavné správy: V šoku však boli aj mnohí iní…

Radačovský: „Áno, veď dokonca aj predseda Súdnej rady, pán profesor Mazák sa vyjadril, že bol šokovaný či prekvapený tým, čo sa stalo. Ale on v poslednom čase zažil viacero šokov, či prekvapení: zastupoval ako advokát pána Kisku v jeho pozemkovej kauze a tiež po vyhlásení môjho rozsudku zažil ,šok‘.

Naozaj by sme mali dávať pozor, aby sme takéto šoky nezažívali, a aby sme šok nezažili aj vo veci pána Jozefa Chovanca. A to nehovorím o úplne najväčšom šoku, ktorý možno Slovenská republika zažije.“

Hlavné správy: Aký šok máte na mysli?

Radačovský: „Najväčší šok môžeme všetci zažiť, a to bude teda naozaj poriadny šok, vo veci Michala Kováča mladšieho. Celá spoločnosť je presvedčená, dokonca o tom natočili aj film, že Kováča mladšieho zavliekla do cudziny tajná služba, Lexa a mozno že aj Mečiar. O tom dnes už takmer nikto nepochybuje. A bol by naozaj strašný šok, keby zo spisu, ktorý nikto nepozná, vyšlo najavo, že to tak nebolo.

Ja ten spis nepoznám, ale že by to tak mohlo byť, to to mi vychádza z jednoduchého dôvodu: pri zavlečení do cudziny existuje priamy páchateľ a spolupáchateľ. Za spolupáchateľa sa považuje aj ten, kto pomáhal pred trestným činom, ale tiež ten, kto poskytol pomoc po trestnom čine. A tu je nesporné, že to zavlečenie bolo vykonané za účasti a s vedomím rakúskej a nemeckej strany – inak by také konanie predsa nemalo zmysel, veď v opačnom prípade by sa ten chlapec pekne-krásne vrátil domov. Únoscovia, nevieme kto to bol, ho však odovzdali policajným orgánom, ktoré hneď vydali príkaz na jeho zatknutie a v podstate pokračovali v tom únose.

Isteže nešlo o zákonný postup z našej strany, Slovensko vtedy nevydávalo občanov na trestné stíhanie do cudziny. Ale ak to bolo nezákonné, tak potom musíme konštatovať, že sa na tej nezákonnosti spolupodieľali aj orgány ďalších krajín – padni komu padni.

A ja sa preto vôbec nebudem čudovať, ak vzhľadom na veľkú silu Nemecka, ale aj Rakúska, môže byť tlak, aby postup nemeckých a rakúskych orgánov bol posudzovaný ako odôvodnený a toto konanie sa skončí tak, že súd v Luxemburgu rozhodne, že amnestie boli zrušené nesprávne.

A to bude ďalší šok pre médiami ovplyvnenú verejnosť, pre predsedu Súdnej rady aj pre pani prezidentku. A vždy je dôvod ten istý. Pritom riešenie je veľmi jednoduché: pani prezidentka, pán predseda Súdnej rady a ďalší by nemuseli zažívať šoky, stačí riadiť sa ustanoveniami dohovoru o ochrane ľudských práv, dodržiavať ústavu a trestný poriadok, ktorý expressis verbis hovorí, že o žiadnom obžalovanom nemožno hovoriť ako o vinnom, kým neexistuje právoplatný rozsudok o tom, že tomu tak je. A bol by koniec so ,šokmi‘.“

Ivan Lehotský