Pripomenul, že 30. októbra 1918 na pozvanie Slovenskej národnej strany “stojeden slovenských politických činiteľov na porade v Martine vyhlásilo Slovenskú národnú radu a odhlasovalo Deklaráciu slovenského národa so sebaurčovacími právami slovenského národa na území Slovenska, prirodzene v rámci Česko-Slovenskej republiky”.
“Vznik Česko-Slovenska v roku 1918 bol síce pre Slovákov vytrhnutím maďarského tŕňa z päty, avšak Slováci sa na obe nohy počas existencie spoločného štátu nemohli postaviť kvôli chronickej politickej infekcii čechoslovakizmu a pragocentrizmu,” tvrdí Rafaj.
“Vznik prvého spoločného štátu Čechov a Slovákov na začiatku sprevádzalo veľké nadšenie a jeho rozpad zapríčinilo aj veľké sklamanie nenaplnených samourčovacích práv slovenského národa obsiahnutých v Pittsburskej dohode,” dodáva. “Počiatok existencie ČSR poznačili kauzy pozmeňovania pôvodného textu martinskej Deklarácie slovenského národa, zrušenie Slovenskej národnej rady a faktické odstavenie Milana Rastislava Štefánika od vplyvu na vnútorné pomery a jeho záhadná smrť,” konštatuje Rafaj.
V júli 1918 vytvorili české politické strany ako domáci vrcholný orgán národnej a demokratickej revolúcie 30-členný československý Národný výbor (NV).
V Prahe 28. októbra 1918 NV vyhlásil samostatný československý štát, a to v nadväznosti na kapitulantskú odpoveď rakúsko-uhorského ministra zahraničných vecí Gyulu Andrássyho vláde USA z predchádzajúceho dňa a po mimoriadne nadšenej manifestácii Pražanov. Vedúci slovenskí politickí predstavitelia sa k československej štátnosti prihlásili 30. októbra 1918 na zasadnutí Slovenskej národnej rady v Turčianskom Svätom Martine dokumentom Deklarácia slovenského národa, keď o udalostiach v Prahe spred dvoch dní ešte nevedeli.
mž