Podľa nej si Turci ponechávajú kontrolu nad územiami, z ktorých vyhnali Kurdov do 9. 10. 2019. Ide o oblasť dlhú približne 100 km medzi mestami Tel Abyad a Ras al Ayn v šírke približne 30 km. Ďalšie územie odovzdali Turci okamžite Sýrčanom, čím totálne šokovali Kurdov i Američanov. Ide o územie v dĺžke takmer 400 km pozdĺž sýrsko-tureckej hranice. Demarkačnú líniu medzi Turkami a Sýrčanmi budú kontrolovať ruskí vojenskí policajti, ktorí majú za úlohu z oblasti do 150 hodín aj vyviesť proamerických Kurdov. Kto z proamerických Kurdov nebude chcieť odísť z oblasti pod ochranou ruských vojenských policajtov, skončí na pásoch tureckých tankov.

Erdogan otvorene všetkých proamerických Kurdov označuje za teroristov a servítku si neberie veľmi pred ústa ani v prípade Kurdov, ktorí spolupracujú s Ruskom a Damaskom. V ich prípade však akceptuje ruskú garanciu a proti proruským Kurdom Turci neútočia a v posledných mesiacoch ani neútočili.

Rusi a Turci budú spoločne patrolovať aj v oblastiach, ktoré oddeľujú od seba sýrske pásmo, v tureckých rukách a územie, ktoré dostali pod kontrolu Sýrčania. Sýrski vojaci tak šmahom ruky získali takmer 30% územia, ktoré dosiaľ mali pod kontrolou proamerickí Kurdi a Američania. Nie je ešte úplne jasný štatút oblastí, kde sa nachádzajú najbohatšie sýrske ropné polia. V týchto oblastiach Američania nie sú, no proamerickí Kurdi majú teoretickú možnosť, že budú tieto ropné polia brániť pred Sýrčanmi.

Z ich strany by ale nemuselo ísť o výhodné riešenie, pretože Turci sú nabudení značne bojovne a je pravdepodobné, že ak by sa Sýrčania nedokázali s proamerickými Kurdmi vysporiadať, za malú odmenu by opäť nastúpili Turci. Damask si však verí a je presvedčený, že ak budú Kurdi robiť problémy a nebudú chcieť vydať ropné polia, dokážu si s nimi poradiť aj sami.

Prípadný odpor proamerických Kurdov s cieľom udržať si vplyv na sýrskych ropných poliach východne od Eufratu je však len veľmi málo pravdepodobná teoretická možnosť, ktorá by mohla nastať pri obzvlášť nepriaznivom vývoji situácie. To ako rýchlo však Američania odišli do Iraku naznačuje, že Kurdi sa na americkú pomoc nemôžu spoliehať. Proamerickí Kurdi sú si toho sami vedomí a pri odchode Američanov do Iraku dokonca kurdské obyvateľstvo obhadzovalo odchádzajúce americké automobily hnilým ovocím a častovalo Američanov nevyberanými nadávkami. Za to, že sa ale proamerickí Kurdi ocitli v takto tragickej situácii si môžu sami. Príliš sa spoliehali na Američanov a dnes nemajú nikoho, kto by im pomohol, Rusi a Iránci im trpezlivo vysvetľovali, že dôverovať Američanom sa nevypláca.

V rusko-tureckom dokumente nie je ani slovo o kurdskej autonómii. Otázky politického vývoja v Sýrii sa budú riešiť na základe novej ústavy, pri tvorbe tejto ústavy je už dnes evidentný značný vplyv Ruska, Turecka i Iránu. Americké predstavy nikoho v Sýrii už nezaujímajú.

Vývoj v Sýrii sa bude uberať cestou, ktorá sa určila pred niekoľkými mesiacmi na rokovaniach v Astane. Moskva, Ankara i Teherán deklarovali svoju pripravenosť participovať na vytvorení novej sýrskej ústavy.

Podľa blízkovýchodných analytikov Erdogan nakoniec ustúpil Putinovi vo veľmi zložitej sýrskej hre. Turci sa spoľahli na ruské garancie a odovzdali Turkom a Sýrčanom pod sýrsku a ruskú kontrolu územia, na ktorých žijú Kurdi. Erdogan si len ponechal pás, do ktorého mieni vysťahovať takmer 3 milióny Sýrčanov, ktorí utiekli do Turecka na začiatku Američanmi vyprovokovanej vojny v Sýrie. Tým, že Erdogan súhlasil s vytýčením demarkačnej línie sa de facto vzdal ďalšieho postupu. Pritom väčšina blízkovýchodných analytikov otvorene tvrdí, že po určitej dobe sa Erdogan stiahne aj z tohto pásma a celé ho odovzdá Sýrčanom.

Vďaka samozrejme patrí aj Trumpovi, ktorý amerických vojakov zo Sýrie stiahol do Iraku, zradil Kurdov a umožnil tak Sýrčanom bez výstrelu získať takmer 30% nového sýrskeho územia, ktoré proamerickí Kurdi okupovali. Politicky proamerickí Kurdi skončili, jednoznačne ich teraz prevalcujú Kurdi, ktorí spolupracujú s Rusmi a Iránom.

Podľa tureckých expertov hneď ako Sýrčania upevnia svoju kontrolu nad oblasťami, ktoré získali, možno očakávať zvýšenie aktivít namierených na oslobodenie Idlibu. Tam sa nachádzajú značne preriedené proamerické arabské skupiny, ktorých bojaschopnosť je však otázna. Turci si odtiaľ povyberali všetky proturecké skupiny, ktoré zapojili do svojej ofenzívy proti Kurdom, v Idlibe ostali len tí, o ktorých nemajú Turci záujem.

Američania značne skrátili podporu skupín v Idlibe už pred niekoľkými mesiacmi, dokonca sa stiahli z Idlibu aj Biele prilby. Väčšina proamerických Arabov, ktorí sú obkľúčení v Idlibe už raz zložila zbrane, do Idlibu ich v minulosti pozvážali známymi “zelenými autobusmi”. Kto raz zložil zbrane, aby si zachránil život, zloží ich aj ďalší krát. S nedostatkom financií, pocitom že ich Američania zradili rovnako ako Kurdov a proti presile Tigrov a Hizballáhu podporovaným ruským letectvom, nebudú podľa viacerých expertov teroristi v Idlibe dlho vážnym súperom.

Ruský diplomat a politológ Michail Alexandrov prišiel so zaujímavým pohľadom na celú situáciu. Podľa jeho slov pripomína súčasná dohoda medzi Putinom a Erdoganom dohodu medzi Turkami a ZSSR v roku 1921, kedy napriek odporu Britov uzavreli Turci (prehrali I. svetovú vojnu) so Sovietmi Moskovskú dohodu, pri ktorej sa určili hranice medzi Tureckom a Ruskom na Kaukaze. Briti boli z tejto dohody veľmi nahnevaní, pretože boli presvedčení, že Turci a Sovieti budú medzi sebou bojovať ešte dlhšiu dobu a politické výhody získajú Briti, ktorí podporovali ruských bielogvardejcov. Moskovská dohoda sa stala fakticky garantom územnej celistvosti sovietskych republík na Kaukaze. Vďaka tejto dohode sa určili hranice najmä medzi Tureckom, Gruzínskom, Arménskom a Azerbajdžanom.

Michail Alexandrov vysvetlil, ako výrazne sa menili turecké postoje počas občianskej vojny v Sýrii. Spočiatku v roku 2011 stáli Turci jednoznačne na americkej strane a sledovali v Sýrii svoje vlastné geopolitické ciele. Turci dokonca uvažovali nad tým, že výrazne podporia štátoprávne predstavy turkojazyčného obyvateľstva v Sýrii a odtrhnú od Sýrie jej severné oblasti, celá akcia by bola podobná tureckej akcii voči Grékom a vytvorením severného Cypru. Američania ambície Turkov podporovali a mienili Turkov využívať spoločne s Kurdmi či protiasadadovskými Arabmi v likvidácii Asadovej Sýrie.

Všetko sa zmenilo, keď údajne Turci zostrelili ruské Su-24 s Olegom Peskovom. Časť ruských analytikov už dávno vyšla s teóriou, že za smrťou Olega Peskova stoja Američania a cieľom Američanov bolo totálne znemožniť Turkom kontakty s Rusmi. Situácia nakoniec vyústila do ruských sankcií, ktoré výrazne uškodili tureckej ekonomike. Následne spravili Obama a jeho poradcovia tú najväčšiu chybu v živote, keď dospeli k názoru, že v Turecku môžu zinscenovať vojenský prevrat a odstrániť Erdogana. Rusi Erdogana podržali a Američania sa totálne prepočítali. Stratili Erdogana a oslabili tak celé južné krídlo NATO. Za vlastné chyby Američania tvrdo v prípade Turecka zaplatili.

Ruský prezident Putin sa ukázal byť skúseným taktikom. Erdogan oceňuje podobne ak Saudi či iné krajiny Perzského zálivu a Blízkeho východu, že Rusi sú ochotní na rozdiel od Američanov uzatvárať dohody, ktoré sú výhodné pre obe strany (Američania sa presvedčili, že primitívne a násilné diktovanie (v duchu USA nad všetkými) amerických predstáv už nefunguje a čo je najdôležitejšie Rusi dodržiavajú medzinárodné právo a uzavreté dohody. Na rozdiel od Američanov sú vo svete dnes Rusi vnímaní ako dôveryhodnejší partneri.

Pre Erdogana je veľmi dôležité prinútiť väčšinu sýrskych sunnitov, aby Turecko opustili, pretože väčšina imigrantov predstavuje pre tureckú ekonomiku veľkú záťaž. To len nemecká kancelárka Merkelová a európski slniečkári majú naivné predstavy o tom, že imigranti bez prostriedkov a vzdelania sú pre krajinu prínosom.

Turci a Sýrčania majú ešte z roku 1998 uzavretú vzájomnú dohodu, podľa ktorej môžu Turci pri svojom boji proti kurdským teroristom pokojne preniknúť do hĺbky 5 až 10 km na sýrske územie. Táto dohoda je nočnou morou pre proamerických Kurdov, pretože do tejto zóny spadá aj mesto Kamyshli, ktoré Kurdi vnímali donedávna ako hlavné mesto severného sýrskeho Kurdistanu. To že do mesta môžu pokojne kedykoľvek vojsť turecké jednotky mení pre proamerických Kurdov definitívne celú situáciu a proamerickí Kurdi sa s Kamyshlom môžu navždy rozlúčiť.

Podľa Michaila Alexandrova je ešte zaujímavé, že Turci už nevnímajú NATO ako garanta svojej bezpečnosti. Kupujú čoraz viac ruských zbraní a prestávajú byť kompatibilní so štátmi NATO. Celé NATO sa dostáva do krízy, pretože v jeho radoch sa prehlbujú výrazné rozpory medzi Grékmi a Turkami a cez Turecko sa na južnom krídle NATO čoraz viac uhniezďujú Rusi. Kríza ako vyšitá, ktorá určite negatívne ovplyvní ďalšie smerovanie a možnosti Severoatlantickej aliancie.

Pre Trumpa sú Sýria, Irak či Afganistan toxickými aktívami. Neoconi a protitrumpovská opozícia stoja za rozpútaním vojen v týchto krajinách a Trump nasadenie americkej armády v Sýrii, Iraku či Afganistane jednoznačne odmieta. Vojna vyčerpáva americké ekonomické a ľudské zdroje, neprináša pre Američanov žiaden relevantný zisk a je pre USA bremenom. Oslabovanie pozícii neoconov a protitrumpovskej opozície Trump víta, pretože s protitrumpovskou opozíciou má vážne problémy priamo v USA.

Americké pozície na Blízkom východe výrazne zoslabli. Američania stratili svoje zástupné armády, na vybudovanie nových nemajú čas a ani dostatok financií. Na budúci rok americké aktivity na Blízkom východe ešte viac zoslabnú, pretože sa Američania budú sústrediť na boj o prezidentské kreslo. Tento súboj medzi Trumpom a protitrumpovskou opozíciou môže mať veľmi napätý priebeh. To že sa Trump zo Sýrie stiahol však možno vnímať aj ako krok smerom k Ankare, ktorej Trump pootvoril dvere k vyšším ambíciám. Trump pravdepodobne dúfa, že sa mu podarí zasiať rozkol medzi Rusov a Ankaru, hoci posledná dohoda medzi Putinom a Erdoganom hovorí o priamom opaku.

Rusko v Sýrii víťazí a diplomatickou cestou vracia Asadovi pod kontrolu nové územia, tento úspešný trend vo vývoji Sýrie bude pokračovať s najväčšou pravdepodobnosťou aj budúci rok. A to je pre ťažko skúšanú Sýriu, kde Američania rozpútali občiansku vojnu naozaj dobrá správa.

Pred Putinom však stojí ešte jedna výzva – Ukrajina.