Rusko je veľmoc, ktorá sa vracia pokojne a sebaisto na pozíciu veľmoci vo svete. Po prekonaní jeľcinovsko-gorbačovských problémov sa v roku 2008 Rusko 1x slobodne nadýchlo a dnes sme svedkami toho, ako Rusko rýchlo silnie. Pozície, na ktoré sa dnes Rusko dostalo (by nikto ešte 10-15 rokov dozadu) nepredpokladal. Skončil sa jednopolárny svet a Rusko, spoločne s Čínou zosadili Američanov z piedestálu.

Rusko má dnes najsilnejšiu armádu na svete (netreba veriť ratingom, ktoré si robia sami Američania), o neschopnosti Američanov poradiť si s podstatne slabším vojenským súperom sa môžeme dennodenne presvedčovať v Lýbii, Sýrii, Iraku či Afganistane. Rusko sa vrátilo diplomaticky na Blízky východ, čo otriaslo americkým postavením v tomto regióne a čo je najdôležitejšie, Rusko rozbilo americkú koncepciu “Arabskej jari”, ktorou chceli Američania preformátovať celý Blízky východ tak, aby to vyhovovalo Izraelu a Američanom.

Vďaka Rusku skončili krachom nielen americké plány v Sýrii, ale Rusko pomohlo aj Turkom proti Američanmi zinscenovanému prevratu voči  Erdoganovi, Rusko pomohlo aj Egypťanom, egyptské ozbrojené sily a polícia vysporiadali s Američanmi financovanými demonštrantmi a momentálne úspešne fungujeme aj v Lýbii, kde bojujú ruskí žoldnieri na strane generála Haftara. A bojujú úspešne, Haftar získava čoraz väčšiu kontrolu v krajine.

A Rusko sa angažuje aj vo Venezuele, kde sa Američania snažia dokázať, že sú stále plní sily, no Maduro má rovnaké šance situáciu ustáť, tak ako ju ustál Asad v Sýrii. Všetko závisí od Madurovej vôle bojovať. Ukazuje sa, že tak ako Asad ani Maduro nemusí odísť. Američania si však musia čoraz častejšie zvykať na to, že sa ich plány nedaria.

V porovnaní s jeľcinovsko-gorbačovským obdobím Rusko zosilnelo aj ekonomicky. Ruské HDP sa v porovnaní s jeľcinovsko-gorbačovským obdobím zvýšilo takmer 3x, stačilo aby Putin znemožnil Američanom otvorene rabovať ruské zdroje, takmer 4x sa zvýšil ruský rozpočet.  Dnes sú Moskva a Petrohrad skutočnými metropolami, podstatne čistejšími ako Londýn a Paríž, ktoré stratili svoj európsky charakter a postupne sa menia na metropoly afro-ázijského typu.

Dnes sme svedkami prepájania euroázijského kontinentu do jedného celku. Tento pohyb desí Američanov, pretože ich zbaví kontroly nad Európou a Áziou. Američania sa môžu ocitnúť v izolácii, čo bude znamenať že stratia možnosť parazitovať na svete. Rusko-čínske iniciatívy sa presadzujú v Kazachstane, Kirgizsku, Tadžikistane, Uzbekistane, Turkménsku, Arménsku. Mongolsku, Iráne, Turecku, Líbyi, Tunisku, pozitívne sa k tejto koncepcii stavajú v Iraku, ktorý už má dosť americkej arogancie, Sýrii. K Rusmi a Číňanmi presadzovanej koncepcii jednotného eurázijského bloku sa prikláňajú Egypt, Thajsko, Srbsko, India, Singapur, Kambodža, Pakistan, Laos, Vietnam či Indonézia. Táto koncepcia je blízka aj Európanom, jediný kto túto koncepciu odmieta sú Američania, ktorí sa snažia cez svoje elity zabrániť zjednocovaciemu procesu Ázie a Európy, pretože presadenie tejto koncepcie bude znamenať totálny zánik americkej dominancie vo svete.

Možnosti Američanov sa postupne zmenšujú. Američania majú rozvinutý vnútorný konflikt vlastných elít, pripomínajúci gorbačovské obdobie v ZSSR. Američania sa momentálne snažia opätovne získať Turkov na svoju stranu,  Turci, ktorí Američanom nedôverujú sa začínajú veľmi ostražito správať aj smerom k NATO.

Vysokí dôstojníci NATO už dávno hovoria že turecká armáda (najväčšia armáda v NATO) sa správa veľmi rezervovane, otvorene spolupracuje s Rusmi a nemožno jej dôverovať. Turci odmietajú zrušiť svoju kúpu ruských systémov PVO S-400, pretože Američanom a NATO nedôverujú.  Ohľadne NATO a spojencov treba naozaj poďakovať Trumpovi, ktorí razí teóriu, že členovia NATO musia zvýšiť poplatky za ochranu. Nič viac neschladilo vzťah Európy k Američanom, ako otvorené finančné  vydieranie Trumpa smerom k európskym krajinám.

Dnes Američania odchádzajú nielen zo Sýrie, ale aj z Afganistanu. Samozrejme tento odsun nebude jednorazový, stále existujú v USA kruhy, ktoré si odsun neželajú, proces odchodu sa už ale začal. Dôvod je prozaický, v Afganistane sa pritvrdzuje a v roku 2020 sú nové americké prezidentské voľby. Ak prinútia Trumpa zastaviť odsun amerických vojsk z Afganistanu a straty Američanov začnú rásť, zníži to kredit protitrumpovských elít a naopak bude rásť kredit Trumpa. Ak odsun z Afganistanu nezastavia, Trump získa bod, pretože splnil jeden zo svojich volebných cieľov, čo je takisto pre protitrumpovské elity neprípustné.  Protitrumpovské elity si teda môžu vybrať len z dvoch možností – zo zlej a ešte horšej.

Samozrejme Američania nemienia Afganistan nechať len tak, ale presúvajú do Afganistanu skupiny ISIS (do Afganistanu neustále prilietajú neidentifikovateľné vrtuľníky, ktoré vysadzujú ozbrojencov, vzdušný priestor Afganistanu kontrolujú Američania, takže určite nejde o ruské, čínske, venezuelské či sýrske vrtuľníky), ktoré sú ich zástupnou armádou, ozbrojencov ISIS stiahli zo Sýrie a Iraku. Toto sťahovanie ale Američanom veľmi nepomôže, pretože pozície ISIS bude možné podobne ako v Sýrii zlikvidovať napríklad Kalibrami, zvyšok vyčistí Taliban, ktorý má s ISIS množstvo nevybavených účtov.

Američania vedú minimálne od roku 1945 vojnu proti Rusku. V roku 1991 sa im podarilo vďaka zrade sovietskych elít zraziť Rusko na kolená, nedokázali však Rusko za Jeľcina doraziť. Práve naopak, od 31. 12. 1999, kedy sa stal Putin ruským prezidentom začína boj Ruska proti USA, ktorý pokračuje dodnes. Podobne ako nacistické Nemecko, ktoré vrhlo proti ZSSR všetko čo malo k dispozícii, vrátane svojich spojencov aj Američania vrhli do zápasu proti Rusku svojich spojencov a v hybridnej vojne útočia voči Rusku v ekonomickej, politickej, informačnej, kybernetickej a  čiastočne aj vojenskej oblasti. Napriek všetkým snahám sa Američanom nedarí, Rusko ustálo americkú podporu čečenským teroristom, ustálo konflikt s Gruzínskom v roku 2008, od ktorého si Američania sľubovali, že znova ponorí Kaukaz do chaosu teroru (veď kto by si na Kaukaze vážil Rusko, keby ho porazili Gruzínci s americkými inštruktormi?)

Vyjadrené v  intenciách II. svetovej vojny, momentálne sa nachádzame v roku 1944. Konečne Rusko prekročilo vlastné hranice a operácie sa vedú už nie na území Ruska, ale v cudzine. Samozrejme stále nie je vyhraté, stále sa môže stať chyba, ale Američanom sa končia zdroje i možnosti. Podobne ako v II. svetovej vojne Hitlerovi spojenci postupne začali váhať a chceli zmeniť stranu, aj Američania začínajú mať problémy s odstredivými tendenciami svojich vazalov. Problém Američanov spočíva v tom, že už nemajú k dispozícii také zdroje aké mali k dispozícii v roku 1991, alebo 2001, sme každodennými svedkami toho, ako sila USA upadá.

Rusko úspešne pokračuje aj v spolupráci s bývalými republikami ZSSR. Američania už nedokážu cez podplatené elity kontrolovať situáciu v Strednej Ázii a na Kaukaze, momentálne sa  bojuje o Gruzínsko a Arménsko. Snahy Američanov sa sústreďujú na udržanie si vplyvu v Pobaltí a na Ukrajine, kde Američania rozpútali v roku 2013 Majdan. Ten však Američanom i Európskej únii prerastá cez hlavu. Dnes musia ukrajinský projekt živiť Američania a Európska únia, pričom ak by Porošenko vojensky nevyhrocoval situáciu a nezvyšoval napätie v krajine, už dávno by bol politickou (a možno aj skutočnou) mŕtvolou. Lenže donekonečna sa nedá struna naťahovať, čoskoro si Ukrajinci na ruskú hrozbu zvyknú, Porošenka s spol. však budú s určitosťou obviňovať za katastrofálnu hospodársku situáciu v krajine. Najmä preto, že Porošenko a súčasné ukrajinské politické špičky sú zlodejmi najprimitívnejšieho razenia a Ukrajinci to vedia.

Ruský prezident Vladimír Putin teda výrazne posilňuje Rusko. Existencia jednopolárneho sveta sa skončila, vďaka Rusku a Číne sa multipolárny svet stal realitou. Je pravdepodobné, že moc USA bude aj v najbližších rokoch  upadať a americké finančné problémy sa budú neustále zväčšovať.