Revitalizáciu kúpeľov Sliač bude robiť firma ministra Ódorovej vlády

Projekt obnovy Kúpeľov Sliač sa už roky predáva ako racionálna investícia štátu. V analýzach má čísla, má grafy, má IRR a FNPV, ktoré majú ukázať, že sa investícia oplatí. FNPV je prepočet v eurách, či projekt po prepočte na dnešné peniaze vychádza v pluse alebo v mínuse. IRR je percento návratnosti, teda aký „výnos“ projekt v priemere prináša. Vytvára to  dojem odbornosti a serióznosti. Lenže potom príde verejné obstarávanie na konkrétnu stavbu a ukáže sa, či tie čísla vôbec žijú v rovnakom svete.

Analýza Inštitútu hospodárskych analýz pracuje s investíciou 119,9 mil. eur bez DPH a tvrdí, že odporúčaný variant prináša FNPV 26,3 mil. eur a IRR 5,5 % pri diskontnej sadzbe 4 %.

Tá istá analýza zároveň priznáva, aké je to celé krehké. V citlivostnej analýze vychádza, že ak investičné náklady narastú o približne 26 %, čistá súčasná hodnota padne pod nulu a projekt je finančne nenávratný. Inými slovami, stačí „bežné“ navýšenie nákladov, aké na Slovensku pri stavbách nie je výnimkou, a z príbehu o návratnosti ostane len marketing.

Poľana ako lakmusový papierik

Zmluva na rekonštrukciu liečebného domu Poľana je presne ten príklad, na ktorom vidno, ako sa papierová realita vie rozísť s obstarávacou. V analýze sa pri Poľane počíta s investičným nákladom 1 776 000 eur a s projektovými prácami 71 040 eur. To je spolu približne 1,85 milióna eur bez DPH.

Lenže výzva na rekonštrukciu Poľany už pracuje s predpokladanou hodnotou zákazky 5 224 354,98 eur bez DPH. A aj víťazná ponuka ide v úplne inom pásme než čísla, z ktorých sa skladal príbeh návratnosti.

Tento rozdiel sa dá vysvetľovať rôzne. Mohol sa zmeniť rozsah, štandard, technické riešenie, alebo boli pôvodné odhady jednoducho optimistické. Výsledok je však rovnaký. Ak už pri prvom veľkom objekte vidíme takýto rozchod, „návratnosť“ prestáva byť argument. Je to len scenár, ktorý môže padnúť pri prvom kontakte s realitou trhu.

A teraz je na mieste otázka, čo by spravil rovnaký posun s celou prvou fázou A.

Čo sa stane, keď fáza A zdvojnásobí cenu

Teraz si položme otázku, ktorú by si mal položiť každý daňový poplatník. Ak sa to, čo vidíme na Poľane, zopakuje ako vzorec pre celú prvú fázu A, čo to spraví s návratnosťou?

Ak prvá fáza A mala stáť približne 52 mil. eur a v realite by to bolo 113 mil. eur, bavíme sa o náraste o vyše 117 %. To nie je „nepresnosť odhadu“. To je úplne iný projekt.

Finančne sa to dá povedať jednoducho. Ak analýza uvádza FNPV 26,3 mil. eur pri investícii 119,9 mil. eur, potom zvýšenie investície o desiatky miliónov eur pri nezmenených výnosoch matematicky zrazí FNPV do mínusu. A keď analýza sama priznáva, že projekt nevydrží už relatívne malé navýšenie investičných nákladov (zlom nastáva približne pri +26 %), potom zdvojnásobenie v prvej fáze je mimo pásma, v ktorom sa dá hovoriť o rentabilite.

Praktický dôsledok je ešte tvrdší. Ak sa investícia takto navýši, návratnosť sa neposunie o pár rokov. V horizonte, s ktorým analýza pracuje, sa nemusí dostaviť vôbec. Z „finančne návratného“ projektu sa stane projekt odkázaný na dotácie, priebežné sanácie a politickú vôľu udržiavať ho pri živote.

A ešte jedna vec bije do očí. Between pomáhala nastaviť obraz projektu cez víťaznú štúdiu, z ktorej sa roky skladala „návratnosť“. Potom sa tá istá firma objaví pri detailoch, podľa ktorých sa už reálne súťaží, a čísla sú zrazu v úplne inom pásme. Ak je to legitímne, treba to vysvetliť jasne. Čo sa medzi štúdiou a súťažou zmenilo a prečo sa to občan dozvie až v tendri, keď už je neskoro robiť z projektu seriózny prepočet.

Manažment kúpeľov je pri zákazke od začiatku dodnes

Pri Kúpeľoch Sliač sa nedá obísť fakt, že manažment sa počas minulých vlád vymenil práve v období, keď sa investícia rozbiehala a nastavovali sa jej parametre. A po tejto výmene projekt už niesli v rukách tí istí ľudia až do momentu, keď sa koncom roka 2025 podpísala zmluva. To je jadro zodpovednosti. Ak sa dnes ukazuje rozpor medzi číslami, s ktorými rezort pracoval pri obhajobe návratnosti ešte v januári 2024, a cenovou realitou verejného obstarávania, nemožno to rozpustiť do vety „boli iné vlády“. Vymenili sa politické mená, nevymenil sa reálny projektový aparát.

A práve preto má zodpovednosť aj súčasné vedenie rezortu. Ministerka Denisa Saková síce projekt nevyrobila od nuly, ale za jej pôsobenia sa z plánov stala zmluva a z papierovej návratnosti konkrétny záväzok voči verejným peniazom. Ak sa pri tom ukazuje brutálny rozpor medzi analytickými predpokladmi a súťažnými číslami, ministerstvo nemá právo tváriť sa, že ide o technický detail. Má povinnosť vysvetliť, či ide o zmenu rozsahu, zmenu štandardu, alebo o podhodnotené vstupy v pôvodnej analýze, a hlavne nastaviť kontrolu tak, aby sa z projektu nestal mechanizmus nekontrolovaných dodatkov.

Sakovej zodpovednosť za to, že brutálne navýšenie prešlo bez brzdy

Ak sa v čase ministerky Sakovej podpisujú zmluvy a zároveň sa v praxi objavujú cenové reality, ktoré rozbíjajú pôvodné predpoklady návratnosti, nie je možné povedať, že je to „história“. Je to jej zodpovednosť, pretože je to jej rezort, jej štátna firma a jej obdobie, v ktorom sa z teórie stala prax.

Ak bol projekt roky komunikovaný na základe investičných nákladov, ktoré si ani autor analýzy netrúfol tvrdiť, že sú benchmarkované, potom by práve ministerstvo malo mať povinnosť vyžadovať aktualizáciu návratnosti vždy, keď sa mení cena kľúčových položiek. Ak to neurobilo, potom sa nedá hovoriť o riadení investície. Dá sa hovoriť o riadení príbehu.

Keď firma bývalého ministra vyhrá zákazku, štát musí hrať s otvorenými kartami

Obstaranie zákazky kríva aj v etickej rovine. Vyhrala ju firma ROKO gips, s.r.o., bývalého ministra dopravy Ódorovej vlády Pavla Lančariča. Ak získa lukratívnu zákazku od štátnej firmy z portfólia rezortu subjekt prepojený na bývalého ministra, verejnosť má právo pýtať sa, či boli nastavené dostatočné poistky proti konfliktu záujmov a či je celý proces vysvetlený tak, aby nevznikal dojem „zákazky pre vyvolených“.

Tu nestačí všeobecná veta, že prebehlo verejné obstarávanie. V takomto prípade má byť nadštandardná transparentnosť automatická. A korektne treba dodať, že súťažné podklady aj celá víťazná ponuka sú dostupné na jednom mieste v registri Úradu pre verejné obstarávanie. To je plus.

Lenže pri projekte za desiatky miliónov nie je transparentnosť len o tom, že dokumenty existujú v registri. Transparentnosť znamená aj to, že rezort a štátna firma dokážu verejnosti zrozumiteľne vysvetliť, čo sa zmenilo medzi „papierovým“ modelom návratnosti a reálnymi súťažnými číslami. Prečo sa líšia rozpočtové predpoklady, či ide o zmenu rozsahu, štandardu alebo o podhodnotené vstupy v analýze, a čo to robí s návratnosťou po prepočte podľa reálnych vysúťažených cien.

Ak sa zmluva v CRZ objaví bez príloh, štát si aj napriek registru ÚVO vyrába nedôveru. Bežný občan prirodzene číta CRZ ako základný register, nie ako rozcestník k ďalším databázam. A keď v CRZ chýbajú prílohy, vzniká dojem, že rozhodujúce detaily sú schované, hoci sa v skutočnosti nachádzajú inde.

Recenzné posudky nie sú poistka proti realite

K analýze existujú recenzné posudky a recenzné konanie. To je dobré. Lenže recenzia je kontrola metodiky, štruktúry a argumentácie v čase písania. Nie je to cenový audit, ktorý by garantoval, že odhady investičných nákladov zodpovedajú tomu, za koľko sa bude o rok či o dva reálne súťažiť.

To je dôležitý rozdiel. Recenzenti mohli potvrdiť, že výpočty v dokumente dávajú zmysel v rámci zvolených predpokladov. Nemohli však občanovi garantovať, že predpoklady budú sedieť s trhom, najmä keď samotná analýza priznáva vysokú citlivosť na investičné náklady.

Štát mal v rukách analýzu, ktorá sama hovorí, že projekt nevydrží veľké odchýlky v investičných nákladoch. Napriek tomu sa dostal do bodu, kde konkrétne rozpočty pri stavbách naznačujú, že taká odchýlka môže prísť už na začiatku. Ak sa to potvrdí naprieč projektom, potom recenzie nebudú dôkazom serióznosti rozhodnutia. Budú dôkazom, že štát si nechal schváliť pekný papier a potom dovolil, aby ho realita roztrhala.

Kto zmenil čísla a kto za to nesie zodpovednosť

Na Sliači sa ukazuje starý problém po slovensky. Na papieri návratnosť, v tendri iné čísla. Keď sa už pri prvých stavbách rozídu predpoklady s realitou, štát nemá čo odkladať vysvetlenia. Má prepočítať návratnosť podľa vysúťažených cien a povedať ľuďom, čo z projektu po novom vyplýva.

Projekt bežal cez viac vlád, ale po výmene manažmentu v čase rozbehu ho držal v rukách ten istý aparát až po podpis zmlúv. Preto neobstojí výhovorka, že „menili sa ministri“. Rozhodujúce je, že tie isté štruktúry niesli projekt od nastavenia až po moment, keď sa v praxi ukázali čísla, ktoré lámu príbeh návratnosti.

Do toho je tu etická rovina. Zákazku získala firma, v ktorej je konateľom bývalý minister dopravy Ódorovej vlády Pavol Lančarič, a to v projekte, ktorý sa pripravoval aj počas jeho pôsobenia v rezorte. Aj keby bolo všetko formálne v poriadku, v takejto situácii vzniká podozrenie a štát ho nevie rozptýliť polovičatými odpoveďami. Odpovede by mali dať ministri hospodárstva predošlých vlád Peter Dovhun, Karel Hirman a Richard Sulík, ale hlavne ministerka Saková, pretože za jej pôsobenia sa z plánov stala zmluva a z „návratnosti“ účet.

A vysvetlenie nemá prísť len z ministerstva. Between musí jasne povedať, čo sa zmenilo medzi štúdiou a obstarávaním, keď sa zrazu súťaží v úplne inom cenovom pásme. Lebo ak sa o pravdu postará až tender, potom už štát nerobí investíciu. Robí len účet.