Tento Škót ako obdivovateľ uhorského liberalizmu, o ktorom tak veľa čítal v profilujúcich britských denníkoch a žurnáloch, prišiel s nadšením skúmať jeho podstatu priamo na miesto. A tam s hrôzou zistil, že celý uhorský liberalizmus je pozlátko, ktoré je v tlači živené dobré platenými žurnalistami, ale v skutočnosti niet krutejšieho a utláčateľskejšieho režimu v Európe ako ten v Uhorskom kráľovstve po vyrovnaní roku 1867. A tak sa stal jeden z najväčších obhajovateľov utláčaného slovenského národa v západnej publicistike.

Áno, presne táto metóda, ktorú nevymysleli dnešní koryfeji neoliberalizmu, neomarxizmu a globalizmu, v európskom „liberálnom” prostredí funguje nie odvčera. Máme svojich obľúbencov, ktorých ospevujeme od rána do večera, a máme tých od „diabla”, na ktorých po našom „ospevovaní” nezostane ani nitka suchá. Tí naši môžu klamať, kradnúť, podvádzať… ráno, na obed i večer a všetko je v poriadku. Tí druhí, aj keď sa to ničím nedá potvrdiť, kradnú, zbíjajú, podvádzajú a podľa najnovších správ sú aj mafiáni. Darmo tvrdia, že nič alebo zväčša na ich tvrdeniach nič nie je pravda, nemáš v rukách tlač, nemáš pravdu.

Predstavme si túto situáciu na dvoch osobách riadením osudu dostavších sa do funkcie predsedu vlády Slovenskej republiky. Jedna dáma v mojom veku, ktorá sa zhodou čudných náhod dostala na najvyšší post v arcibiskupskom paláci a ktorá si v tejto funkcii vyslúžila prezývku „Miss Fernet”, sa nechala počuť, že súčasná vláda sa zriekla vlády pre všetkých Slovákov a vládne už len pre svojich voličov. Chvála Pánu Bohu, aspoň pre niekoho! Lebo keď ona vládla, tak adresátom jej vládnutia nebol nikto. Svoj úrad totálne nezvládala. Zlé jazyky vravia, že to bola práve jej neschopnosť vykonávať čo len elementárne funkcie predsedu vlády, ktorá ju priviedla do stavu, že riešila svoje problémy spôsobom, ktorý jej vyniesol spomínanú prezývku. Neviem, či to tak bolo, ale zlé jazyky to hovoria.

Ak si niekto myslí, že podvodníci a korupčníci sa stretávali a stretávajú na úrade vlády, keď v premiérskej kancelárii sedel a sedí dnešný premiér, tak ho musím sklamať. Pravda je nie to, čo hovorí istá Veronika, pravda je to, čo je exaktne dokázané. Neviem, ak niekto vie niečo viac ako ja, nech uvedie, ale dosiaľ jediný preukázaný prípad, že sa len dve kancelárie od pracovne predsedu vlády dohadovala schéma korupčného postupu (prípad Osrblie), sa uskutočnil v čase, keď funkciu premiéra zastávala I. Radičová. Či sa korupčníci – ináč po prevalení prípadu riadne odsúdení – o sumách radili s premiérkou sa nepreukázalo. Ale keby sa takéto niečo udialo za „panovania” istého R. Fica, podozrenie, že sa to dialo z jeho vedomím (napriek tomu, že odvtedy už je cca 15) rokov, by sa zo slovenských tzv. mienkotvorných médií nevytratilo. Preto moralizovanie tejto pani, ktorá politicky totálne zlyhala, nie je na mieste.

Pozrime sa však na druhú stranu. Už som to viackrát spomenul, že J. Kollár si niekedy v 30. rokoch 19. storočia povzdychol: „Práca pre slovenský národ je čistá obeta. Cudzí ťa nenávidia a vlastným si ľahostajný.”

Dnes by bolo možné tento výrok doplniť, že potomkovia uhorského liberalizmu obohatení o neomarxistické a globalistické videnie sveta, ťa ešte za to aj nenávidia. Ako ináč nazvať doslovný pohon na dnešného slovenského premiéra. Nechcem to postaviť do absolútnej polohy, ale nech mi niekto povie, ktorý čelný predstaviteľ Slovenskej republiky alebo vo všeobecnosti Slovenska sa behom krátkeho obdobia stretol so všetkými troma najvplyvnejšími osobnosťami sveta, rokoval s nimi vis a vis a jeho rokovania mali aj konkrétne výsledky v podobe investícií v našej krajine. A nielen to. V európskej politike je neopomenuteľnou osobnosťou a rozhovor s ním sa snažia mnohí ďalší, nie nevýznamní politici sveta.

A čo na Slovensku? Tí, čo rozvrátili pomerne dobrú finančnú situáciu Slovenskej republiky, nezmyselným spôsobom zadlžili krajinu, zastavili približovanie Slovenska k priemeru EÚ, zrazu kričia do sveta nepotvrdené nezmysly o mafiánoch, mafiánskom štáte, o zákonoch podporujúcich mafiu atď. Očividné úspechy, z ktorých by sme sa mali všetci tešiť a sú svedectvom kumštu a schopností našich ľudí, sa spochybňujú len preto, lebo by mohli mať pozitívny vplyv na obraz aktuálnej vlády. Nuž a keď si človek číta tie nezmysly, ktorými spochybňujú význam návštevy slovenského premiéra u prezidenta USA D. Trumpa, musí konštatovať, že to už nie je opozičná práca, ale totálna zaslepenosť, strata súdnosti, skratka endemická potreba škodiť Slovensku.

Vyvstáva však otázka, prečo niektorí ľudia slovenského pôvodu potrebujú škodiť krajine, v ktorej bývajú. Nazdávam sa, že to je zakódované v určitých slovenských politických kruhoch podporovaných zvonku ešte z času vzniku SR ako nezávislého a suverénneho štátu. Vtedajší mocní sveta sa zľakli, že princíp, ktorý použili predstavitelia SR a ČR pri delení federácie, teda pokojné rozdelenie štátu na základe vzájomnej dohody, by mohol nakaziť ostatné rozdelené spoločnosti a mohla by nastať reťazová reakcia. O samostatnosť sa vtedy usilovali Škóti, Katalánci, Quebečania…. To sa nesmie pripustiť. Preto odsúdili Slovensko na neúspech. Keď sa z tohto pohľadu pozrieme na striedajúce sa vlády po roku 1993, môžeme zaznamenať jednu tendenciu: Vlády, ktoré by mohli byť pri budovaní úspešné, boli tie najnenávidenejšie. Neschopné vlády sa naopak vynášali do nebies. Mohlo by sa to zdať ako jednoduchá konšpiratívna teória. Ale potom, ako som počul trochu jednoduchšieho M. Šimečku hovoriť o tom, že úlohou opozície je škodiť, som si uvedomil, že to nemusí byť len konšpirácia. Skôr sa mi pozdáva, že mladý absolvent Oxfordu prostoducho prezradil inštrukciu, ktorú dostal od svojich bábkovodičov!

Ale jedna vec ma predsa len teší. Keď sme vstupovali na medzinárodnú scénu roku 1993 ako suverénny štát, tak si nás plietli so Slovinskom a Slavónskom. Dnes aj vďaka politikom ako je R. Fico už všetci vedia, kde je Slovensko a kto sú Slováci. Takže rozmýšľajme nad sebou, občania.