Bratislava 14. júna 2018 (HSP/Foto:PrintScreen)

Rolando Cristofanelli je spisovateľ a historik umenia, ale nemal ľahkú úlohu. Rozhodol sa preniknúť k renesančnému géniovi Raffaelovi. K jeho osobnosti znútra a rekonštruovať jeho názory na svet, ľudí i umenie.

Príbeh Raffael je životopisný román napísaný ako fiktívny autoportrét. Autor ho rozdelil na niekoľko častí podľa miest pobytu a tvorby tohto geniálneho umelca. Urbino, Perugia, Florencia, Rím… Príbeh je pútavým rozprávaním o umelcovi, ktorého diela obdivujeme dodnes a môžeme sa dozvedieť aj o tom, ako sa vlastne dívať na maliarstvo. Ako vnímať vtedajšiu dobu, život i postoje, názory.

„Môj postoj na polceste medzi súpermi je veľmi zaujímavý a chvíľami až komický. Zachovávať neutralitu nie je ľahké, skôr je to veľmi namáhavé. No i tak, udržať si pozíciu mimo ohniska sporu je to najlepšie, čo môžem urobiť.“

Začiatok šestnásteho storočia predstavuje najslávnejšie obdobie talianskych dejín. Nikdy predtým ani potom nežilo vedľa seba toľko vynikajúcich osobností, gigantov ducha a činu. Popri Michelangelovi a Leonardovi pôsobil aj najmladší z velikánov renesancie – Raffael Santi.

Kniha s jednoduchým názvom Raffael je príbehom jeho krátkeho, no bohatého a dramatického života, o ktorom sa zachovalo málo autentických správ.
Fiktívny denník, ktorý si umelec začína písať ešte v detstve, nás zavedie najprv do Perugie, kde sa zaúča do maliarskeho remesla.

Je zaujímavé, že najmä umelcov otec Giovanni Santi formoval jeho vtedajší chlapčenský život, no nechcel ísť cestou, ktorú mu predurčoval. Už vtedy videl ďalej za nemeniaci sa obzor, ktorý sa mu ponúkal pri pohľade z okna. Už vtedy myslel na Florenciu, Benátky a Rím. Otcov spôsob existencie bol veľmi skromný, bol to život človeka neschopného obracať sa. A to bolo hybnou pákou pre malého Raffaela. Často si hovoril:

„Nesmieš sa podobať otcovi, nesmieš poslúchať strýkov. Radšej nájdi v sebe dosť síl a vzlietni.“

V príbehu nasleduje Florencia, kde sa márne pokúša uplatniť, a napokon Rím, kde sa dočká vytúženej slávy, bohatstva a uznania.
Postupne sa stávame svedkami umelcovej tragédie: v zápase o vrtkavú priazeň spoločnosti odovzdáva všetky sily umeniu, až mu z nich nezostáva ani toľko, aby mohol ďalej žiť.

Začítajte sa do novinky Raffael:

Láska, ty si ma celkom opantala…

Tak sladké bolo jarmo a puto tvojich bieloskvúcich ramien…

Prvá časť

Keď som mal jedenásť rokov, otec mi povedal, že naša rodina pochádza z Colbordola, a nie z Urbina, kam sa aj s rodinou v polovici minulého storočia presťahoval môj starý otec Sante do domu na ulici del Monte. Tu som žil do jedenástich rokov s rodičmi, a keď som osirel, najprv s Bernardinou di Parte, druhou ženou môjho otca, potom s tetou Santou. Santiovci presídlili do Urbina, keď do vojvodstva cez Colbordolo prenikli žoldnieri Sigismonda Malatestu. Dobyli pevnosť a podpaľovali jeden dom za druhým. Náš ľahol popolom medzi prvými. Nasledovali lúpeže a násilenstvá, o ktorých nemožno hovoriť bez hrôzy. Nad Colbordolom, ležiacim v hornatom kraji medzi Pesarom a Urbinom, sa rozpútalo besnenie nepriateľa. Môj pradedo Peruzzolo Santi a jeho žena Gentilina Urbinelli zostali nejaký čas v zrúcaninách svojho domu, no keďže sa napriek úsiliu všetkých, čo unikli masakre, život v Colbordole nepodarilo obnoviť, rozhodli sa presťahovať do Urbina.

Toto všetko mi otec rozprával s nekonečným množstvom pozoruhodných, dojímavých, komických aj dramatických podrobností. Drobný obchodník Peruzzolo Santi, jeho žena Gentilina, syn Sante a nevesta Elisabetta museli začať odznovu. Hoci v Urbine sa mohli ako-tak držať nad hladinou aj chudáci, môjmu prastarému otcovi sa nedarilo postaviť na nohy. Živoril v mestečku Montefeltrovcov bez výnosnejšieho zamestnania. Malatestovské výboje ho pripravili o celý majetok a priviedli ho na mizinu. Môjho starého otca Santeho, jeho syna, očakával už trochu znesiteľnejší osud. Spojil úbohý výnos z otcovho obchodíka s vlastným zárobkom z obchodníckej činnosti a v roku 1463 si kúpil dom na ulici del Monte, kde som sa o dvadsať rokov neskôr narodil.

Počúval som otcovo rozprávanie so záujmom, ale nie bez výhrad. Táto prehliadka biedy ma omračovala. Okrem toho chcel som vedieť, prečo vlastne Malatestovci bojovali s Montefeltrovcami. Iba odpoveď na túto otázku mohla vniesť jasno do môjho zmätku. No Giovanni Santi ju nepoznal a povedal mi to s nevinným výrazom božieho hlupáčika. Spýtal som sa:

„Čo mi to tu teda vlastne rozprávaš?“

„Ako to všetko bolo.“

„Ale ja chcem vedieť, prečo to tak bolo.“

„Opakujem ti, že to neviem.“

„No dobre, ale…“

„Aké ale. Prestaň.“

Znovu som zaviedol reč na našu rodinu. Povedal som, že na to, aby sa opäť pozdvihla, je potrebné vyvinúť nejaké úsilie, pustiť sa do niečoho naozaj veľkého. Otec sa tváril, že nechápe, čo mám na mysli. Pravdepodobne radšej hovoril o našej chudobe, aby ma pripravil na tvrdú skutočnosť, ktorá ma podľa neho očakáva, keď budem starší. Akoby som ja niesol vinu za našu biedu, alebo akoby mi prislúchala. Povedal som si: „Otec ťa ustavične pripravuje na biedu a na odovzdanosť, ktorá sa s ňou vždy spája…, no ty chceš žiť ako pán, alebo aspoň ináč ako tvoj otec.“ Mal som jedenásť rokov, ale už som chápal jeho i svoje vtedajšie postavenie. A ešte som si povedal: „Nepočúvaj otca, nech si len rozpráva, ty musíš dať zbohom santiovskej biede. Z otca si nesmieš brať príklad.“

Dnes si myslím, že tieto úvahy v jeho prítomnosti boli kruté, ba priam nehodné synovských citov. Inak som však uvažovať nevedel. V ovzduší, ktoré vládlo v našom dome na ulici del Monte, sa mi otec zdal smiešny, lebo si neuvedomoval, s akým pôžitkom sa zakaždým oddáva tomuto rozprávaniu. Nechápal, ako by mi mohlo uškodiť, keby som ho počúval. Musím dodať, že som k nemu nepociťoval nijakú mimoriadnu úctu, nijakú náklonnosť, ktorá by presahovala hranice zvyčajného vzťahu syna k otcovi. I tak som ho však počúval, no nie preto, aby som sa dozvedel veci, o ktorých by som sa skôr či neskôr aj tak dopočul, ale preto, aby som ho pochopil. Aby som pochopil jeho myšlienkové pochody, túžby, spôsob uvažovania. Mal som iba jedenásť rokov, ale už som ovládal majstrovstvo, ako počúvať aj to najnudnejšie rozprávanie.

Otec ďalej rozprával o našej rodine a zdalo sa, že je na ňu skutočne hrdý. Znovu som ho prerušil, chcel som ho viesť opačným smerom, k záverom, ktoré pre mňa z jeho rozprávania vyplývali. Možno by som mal povedať, že som ho chcel doviesť k tomu, aby sa ospravedlňoval. No vzdal som sa svojho úmyslu, hoci rozhovor vedený týmto smerom by ma bol väčšmi zaujímal, pozornejšie by som ho bol sledoval. Aspoň pri tejto mimoriadnej príležitosti. Hrdinské činy malatestovských vojakov v Colbordole, ktoré opisoval, mohli zapôsobiť na nejakého iného chlapca, ale nie na mňa, ja som ho počúval iba s úmyslom lepšie ho spoznať. Pred očami sa mi čoraz presnejšie črtal portrét Giovanniho Santiho, môjho otca: smiešny človiečik, so všetkým spokojný, túžiaci po všetkom a po ničom. Dekoratér v tovarišstve svätého Františka, „skromný maliar, skromný básnik“. Verný strážca myšlienok a biedneho majetočku môjho deda Santeho. Aj o tomto som rozmýšľal, kým on pozlacoval svietniky a zhováral sa so mnou. Bol druhý raz ženatý, s druhým sobášom sa poponáhľal, lebo manželstvo uzavrel už v roku 1492, necelý rok po smrti prvej ženy Mágie Ciarly, mojej matky. Druhá manželka, Bernardina di Parte, dcéra zlatníka Pietra, mu priniesla do vena tradičnú truhlicu s bielizňou a trochu florénov, ktorých však bolo menej, ako bývalo zvykom. Biedna nádielka, ale smutný žrebec sa s ňou musel uspokojiť. Už-už som sa ho chcel opýtať, prečo sa znovu oženil. Z mojej strany celkom oprávnená otázka. Aj keby mi neodpovedal, musel som sa ho pýtať na to, čo ma zaujímalo. Bol som jeho syn a mal som na to právo. On sa ma nemohol pýtať na nič, ja jeho na všetko. Niektorí ľudia sa domnievajú, že isté otázky sa rodičom klásť nesmú. Mám na to iný názor.

Milan Buno, literárny publicista