Bratislava 3. januára 2016 (HSP/Foto:Jozef Janták)

Historiografia, zdá sa, má dnes jasno v dejinách Európy. Má jasno v tom, osídľoval európsky kontinent. Vie nespochybniteľne určiť migračné smery kmeňov, vie pomenovať nositeľov prvých písomných odkazov, opísať civilizácie, ktoré formovali tvár a vedomie Európy. Pri dôkladnejšom zamyslení sa nad dnešným výkladom histórie však spoznávame deformácie až vedeckú nevedomosť popisovaných dejinných javov a súvislostí. Dominantné kmene ako nositelia známych civilizácií, akoby vyrastali z ničoho. Jednoducho je konštatované, že vnikli, prišli, objavili sa, usadili sa. Neskúma sa, alebo len všeobecne sa konštatuje, odkiaľ asi prišli a prečo. Aké klimatické zmeny, aké demografické faktory vytvorili podmienky na vznik týchto kultúr? Ako vzniklo písmo? Bol vznik jeho rozmanitých abecedných foriem náhodný? To sú výzvy, ktoré zakladajú budúce smery vedeckého bádania.

V historických vedách však nachádzame, vedomé a dobre premyslené deformácie vo vzťahu k úlohe Slovenov na formovaní európskych dejín. Už pri zbežnom pohľade na dnešný výklad histórie vidíme malý podiel slovanského etnika na jej tvorbe. Niekto niekedy určil, kedy prišli slovanské kmene do Európy, ktoré kmene k nim patrili a čo možno považovať za slovanský a čo za germánsky, alebo keltský prejav materiálnej kultúry, ktoré územia slovanské kmene obývali. Popis ich života, vo všeobecnosti vykresľovaný veľmi jednoducho, takmer vylučuje iný vzťah ako poddanský. Jednoznačne ide o skresľovanie slovanskej histórie. Výklad dejín je stále ovplyvnený teóriami, ktoré vedome, často s nadradeným pohľadom zobrazujú Slovenov ako masu rôznych kmeňov neschopných samostatne rozhodovať, bez výraznej kultúry. Ako kmene, ktoré prišli do Európy v čase, keď jej civilizačný vývoj bol ukončený. Kmene, ktoré prišli z východných močiarov. Prečo je to tak?

Paradoxne preto, lebo existuje dosť dôkazov, ktoré dovoľujú takéto pohľady spochybniť. Dôvody skresľovania histórie Slovenov sú jednoznačne ideologické a ako také, iný výklad nepripúšťajú. K tomu sa priraďuje hrôza z možného prepisu histórie a rozpadu vžitých dogiem, pseudohistorických právd a výkladov. Jedna historická publikácia, nepochybujem, že napísaná v dobrej viere, nesie názov: „Na počiatku bol Sumer“. Bolo to naozaj tak ? Vznikla písomná gramotnosť v Ázii, alebo v Európe? Predkovia ktorých kmeňov boli jej aktérmi? Pre mnohých otázka takmer kacírska.

Na počiatku vekov, keď doznievala doba ľadová a nastalo klimatické optimum, vzniká v povodí najväčšej európskej rieky impozantný rozvoj dunajských kultúr. Na území dnešného Srbska vzniká kultúra nazvaná podľa neďalekej lokality, Lepenski Vir. Počiatky tejto kultúry sú rádiokarbónovou metódou datované do obdobia 8 tis. rokov pred Kristom. Kultúra, ktorá vytvorila niečo, čo sa doposiaľ predpokladalo v omnoho mladšom období. Boli to jednoduché znaky, základ prvého lineárneho písma a tiež písma hieroglifického. V období vrcholiaceho klimatického optima, 6 až 5 tis. rokov pred Kristom sa neďaleko lokality Lepensky Vir  rozvíja kultúra nazvaná podľa neďalekej osady, Vinčanská kultúra. Prastaré osídlenie s ohromujúcou architektúrou s početnými základmi kamenných obydlí trojuholníkového tvaru, terasovite usporiadanými, s oltármi, pohrebiskami. S množstvom sôch hladiacich k oblohe, mnohé sú maľované, a sošiek, zvláštnosťou ktorých je, že každá nesie znaky písma. Bola to kultúra s vyspelým poľnohospodárstvom, remeslami a prvou formou písomnej komunikácie na svete. V lokalite boli nájdené znaky, ktoré vytvorili základ pre všetky dnešné abecedné formy i abecedné systémy už zaniknutých civilizácií. Na základe tisícky písomných artefaktov, ktoré sa doposiaľ našli na území Balkánu a Grécka, na východe v Moldávii, na Ukrajine na severe v Panónii, na Slovensku a na západe v Slovinsku, vidíme, že išlo o rozsiahle územie. V lokalite Vinča sa našli i prvé medené nástroje na svete (spony, kladivo, dláto).Teda vinčanská civilizácia už zvládla aj medenú metalurgiu v časovom horizonte staršom ako doposiaľ uvádzaný časový horizont doby bronzovej. O tom, že vinčanská civilizácia mala rozsiahle obchodné styky, svedčia ozdobné kamene, perly, lastúry.

Obchodné kontakty boli dôležitým impulzom rozšírenia vinčanského písma do celej vtedajšej Európy. Pre porovnanie, na Cypre v lokalite Chiurokotia z rovnakého časového horizontu sa odkryli mnohé základy kamenej architektúry a obydlí kruhového tvaru. Avšak žiadne znaky ktoré by ukazovali na základy písma. Výsledky archeologických, antropologických a genetických datovaní artefaktov lokality Vinča vyvolali v európskej i svetovej historiografii šok. Vinčanská kultúra je protoslovanská! Najstaršie písmo na svete a slovanské. Najstaršia medená metalurgia na svete a slovanská. Tieto nálezy začali búrať staré mýty a zároveň vyvolali odpor až ignoranciu mnohých historikov. Výsledky bádania si neuveriteľne ťažko hľadajú miesto v súčasnej histórii. Okno k doposiaľ tabuizovaným faktom však bolo otvorené a ukázalo na nezastupiteľnú úlohu Slovenov v dejinách. Čiže na počiatku nebol Sumer, na počiatku bola Vinča. A oprávňuje nás to ku konštatovaniu, že vďaka Slovenom možno Európu považovať za kolísku ľudskej civilizácie.

Toto poznanie zároveň odkrylo ešte neprekonanú slovenskú ustráchanosť. Akoby sme sa zľakli faktu, že naši prapredkovia tvorili dejiny. K výsledkom bádania sa staviame s pochybnosťami. „Ešte to nie je dostatočne overené“… „môžeme sa domnievať“… „všetci historici sa s tým nestotožnili“ a pod. Naopak, mali by sme sa rozhodne postaviť za odkrytú slovanskú predhistóriu a hrdo sa k nej hlásiť. Tak ako to robia balkánski Sloveni. Je to predsa aj naša história. Nebojme sa prekročiť svoj tieň.

Skôr ako poodkryjeme ďalšiu kapitolu histórie slovanského písma, treba poukázať na dosť závažnú chybu, ktorú robíme pri určovaní pôvodu a výskytu slovanského písma. Je to nesprávny postup, pri ktorom vychádzame z pozície sekundárneho a nie primárneho postavenia slovanského písma. To nás následne vedie vždy späť do mladšieho historického obdobia a nakoniec vznik slovanského písma kladieme do obdobia pôsobenia byzantskej misie na našom území. Dnes už môžeme takmer s istotou povedať( v poznávaní vzdialenej minulosti nemôžeme robiť fatálne závery), že slovanské písmo bolo v Európe primárne.

Približne od 4.tisícročia pred Kristom pozorujeme rozvoj viacerých abecedných systémov na európskom kontinente. V susedstve Vinčanskej kultúry na Apeninskom polostrove sa rozvíja kultúra Etruskov. Bola to kultúra, ktorá v čase svojho vrcholu významne ovplyvňovala antickú kultúru. Písmo, ktoré Etruskovia používali pred prechodom na grécku abecedu bolo identické s písmom vinča. To dáva tušiť, že boli autochtónnym stredoeurópskym národom. Zároveň používanie znakov vinčanského písma poukazuje na slovanský pôvod. Podporoval by to i fakt, že pri sčítaní ľudu v Taliansku na začiatku minulého storočia v oblastiach obývaných pôvodne Etruskami, v Toskánsku, objavili polmiliónovú menšinu slovansky hovoriaceho obyvateľstva. A nakoniec, na slovanský pôvod poukazuje i genetická výbava. Ich pôsobenie na európskej historickej scéne kladieme do obdobia 800 až 100 rokov pred Kristom. Je to obdobie ich najväčšieho rozkvetu. Dejiny Etruskov sú pravdaže omnoho dlhšie. Odchod Etruskov z historickej scény nie je dosiaľ vyčerpávajúco objasnený.

Etruskovia však nezanikli bez stopy. Predpokladajme, že v rímskom mnohonárodnom štáte bola ich identita prekrytá iným pomenovaním, alebo už neboli pre rímskych historikov zaujímavý, keď neovplyvňovali správu štátu. Ich pretrvávanie na Apeninskom polostrove dokazuje i genetická výbava súčasných obyvateľov dediny Murla v Toskánsku. Prínos Etruskov na šírení písma nebol zanedbateľný. Bezprostredné susedstvo s kmeňmi Latinov a Italikov bolo príčinou ovplyvňovania latinského písma preberaním znakov vinčanského písma. Podobne to bolo v prípade Grékov, ktorí obývali južnú Itáliu, a ktorých archaické písmo vznikalo zo znakov vinčanského písma. To bola jedna z ciest vzniku protolatinského a gréckeho písma, dvoch najznámejších abecedných systémov stredoveku. Vinčanské písmo sa šírilo pravdaže i Balkánom na juh Európy, do kultúr stredozemného mora, malej Ázie a Afriky.

V období okolo roku 2.500 pred Kristom nastáva náhle ochladenie, čo mohlo byť jednou z príčin presunu ďalšieho známeho historického kmeňa, Chetitov, zo strednej Európy cez Balkán do malej Ázie a ich usadenie sa v dnešnom Turecku. Ich prvé písmo bolo pôvodne hieroglifické. Znaky tohto písma sú totožné so znakmi z lokality Lepenski Vir. Ich jazyk bol podľa Bedřicha Hrozného, bádateľa zaoberajúceho sa písmom Chetitov, podobný staroslovenčine. V neskoršom období sa u Chetitov objavuje klinové písmo.

Identifikácia písma u národa považovaného za pôvodného nositeľa prvého písma a mezopotámskej kultúry, kmeňa Sumerov poukazuje na historický vývoj na Balkáne. Nálezisko v lokalite Turdas v Rumunsku z obdobia Vinčanskej kultúry, obsahuje fragmenty písma identického s písmom Sumerov. Archeologické nálezy v bohatých lokalitách s množstvom hlinených tabuliek s mladším klinovým písmom hovoria o príchode Sumerov zo severu. Uvažuje sa o Kaukaze resp. Indii, ale písmo ukazuje na balkánsku lokalitu.

Jedno z prvých písem je i fénické písmo, ktoré bolo považované za predchodcu písma gréckeho. Znaky fénickej abecedy sú však úplne totožné so znakmi vinčanského písma. Muselo sa teda dostať do malej Ázie z Balkánu. Kto boli jeho nositelia sa môžeme domnievať. Buď prapredkovia Féničanov sídlili na Balkáne, alebo sa k nim písmo dostalo sprostredkovane. Nositeľom mohol byť aj migrujúci kmeň Slovenov, ktorý sa neskôr z dejín vytratil. Písmo je však slovanské. Podobne by sme mohli uvažovať aj pri semitskom písme. I to má svoj pôvod vo vinčanskom písme.

Znaky totožné s balkánskymi obsahuje i lineárne písmo A minojskej kultúry. Mnohí autori preto považujú  minojskú kultúru za kultúru Slovenov. Podobne je to i u cyperského písma s identickými, teda slovanskými znakmi. Sú to pôvodné kultúry Slovenov? Netvrdíme, že to tak byť nemohlo.

Árijsky kmeň Slovenov, sídliaci v severozápadnej Európe, sa okolo 4. tisícročia presúva v prvej migračnej vlne do juhovýchodnej Ázie , na Kaukaz a pravdepodobne až do Indie. Okolo 3. tisícročia prichádza druhá migračná vlna. Čo bolo príčinou migrácie nevieme. Mohlo to spôsobiť dlhodobé sucho, ktoré v tomto období zasiahlo Európu. Kmeň Áriov v druhej migračnej vlne prišiel do Indie v miestach, kde v štvrtom tisícročí prekvitala vysoko civilizovaná kultúra Harappa. Indickí archeológovia sa domnievajú, že táto kultúra má počiatky v prvej vlne árijskej migrácie. Fragmenty písma nájdeného v stavebných pamiatkach úžasných harappských miest sú totiž identické so znakmi z lokality Lepenski Vir. Dôkaz, že Árijci boli Sloveni nachádzame v ich reči, ktorá sa zachovala a ktorou sa hovorí dodnes v hinduistických kláštoroch. Je to sanskrit. Okrem slovenských slov obsahuje slová hinduistické a sčasti germánske, ktoré sa do sanskritu mohli dostať pri symbióze slovenského a germánskeho etnika v pôvodnej vlasti  juhozápadnej Európy a pri procese asimilácie.

Zaujímavá je i podobnosť slovenských výrazov v sanskrite s výrazmi v reči Baskov, obývajúcich Pyreneje na severe Španielska a juhu Francúzska. Poukazuje to na migráciu kmeňov slovenov na Iberský polostrov.

Čo sa týka vývoja písma u Slovenov je známe, že určité obdobia používali rúnové písmo, ktorého znaky sa vyvinuli zo znakov vinčanského písma a sú s nimi identické. Známy kmeň v európskych dejinách, ktorý používal rúnové písmo je kmeň Vandalov. O identite tohto kmeňa sa doposiaľ vedú spory. Pôvodne obýval široké priestory mierneho pásma vtedajšej Európy. Centrum ich sídel bolo v oblasti  Karpát. Od tretieho tisícročia prenikali časti tohto kmeňového zoskupenia na sever a usadili sa na Jutskom polostrove a na juhu dnešného Švédska. Tam zohrávali dôležitú úlohu v živote Vikingov. Na začiatku letopočtu opúšťajú severské sídla a vracajú sa späť do oblasti Karpát. Čo bolo príčinou tejto migrácie nevieme.

Z obdobia piateho storočia nášho letopočtu sa aktivita vandalských kmeňových zoskupení prejavuje vo vojnových ťaženiach hlavne na juh Európy a do Afriky. Neakceptovanie spojenia cirkvi a svetskej moci, vyplývajúceho z ariánskeho náboženstva Vandalov má za následok vyplienenie Ríma v roku 406 n.l. Následne si podmaňujú africké Kartágo. V roku 550 tritisíc jazdcov prekračuje Dunaj a v roku 555 porážajú byzantskú armádu pri Hadrianopole. Po tomto období sa vracajú späť do svojho populačného centra v Karpatoch.

Z tohto obdobia nachádzame na Slovensku mnohé archeologické lokality. V obci Ražňany na východnom Slovensku boli odkryté základy sídla, centra, vládneho komplexu kráľa Vandalov, hroby vandalských kniežat sa našli v Ostrovanoch v Matejovciach pri Poprade.

Všetky archeologické artefakty týchto lokalít nesú znaky silného antického vplyvu (nie germánskeho). Hlavne hrobka v Matejovciach je európsky unikát. Tak vysoko na severe Európy sa antické luxusné veci, veci dennej potreby a antický nábytok doposiaľ nenašiel. A to všetko v zlate a striebre. V tejto súvislosti treba spomenúť, že sa u nás našli archeologické artefakty, ktoré menia pohľad na Slovensko, ako na územie bez výraznejšej kultúry. Ako na územie kde žil neidentifikovaný ľud, ktorý len dorábal potraviny, veci dennej potreby a zbrane, aby nakŕmil, obliekol a vyzbrojil dobyvateľov. Spomeňme lokalitu Nižná Myšľa, mestský komplex Myšia Hôrka mykénskeho typu s najstarším opevnením v strednej Európe, pôvodnú vežu na Spišskom hrade a iné. A to všetko v období od tisíc rokov pred n.l a 600 nášho letopočtu. Zdanlivo som odbočil, ale žiadne zložité písmo sa nerozvíjalo na zelených pastvinách. Písmo Vandalov má svoj priamy pôvod vo vinčanskom písme a to je slovanské.

Preloženie vandalského rúnového písma ukázalo na jazykovú príbuznosť s východoslovenským nárečím, sčasti s ukrajinským a bieloruským jazykom. Na severe Švédska zanechali jazyk, ktorý sa používal spolu so švédčinov ešte v 17. storočí. Je podobný staroslovenčine. Na starých mapách zo 17. storočia na juhu Švédska nachádzame jazero Morava. Genetická výbava časti obyvateľstva južného Švédska je slovanská. O slovanskom pôvode Vandalov, ich písme a reči, zdá sa, je možné uvažovať.

O približne 60 rokov od návratu Vandalov z vojenských ťažení, pri bezprostrednom ohrození kočovnými kmeňmi Avarov, legendárny zjednotiteľ Slovenov, Samo, vytvára voľný kmeňový zväz. V roku 620 vzniká prvý známy štátny útvar Slovenov pod názvom Samova ríša. Samo zjednotil kmene pod ich historický názov, ktorý bol dovtedy prekrytý mnohými názvami kmeňov, pod názov Sloveni. Pod týmto menom už vystupujú nielen pri víťaznom ťažení proti Avarom, ale aj v budúcnosti.

Po vzniku ríše Slovenov v roku 833, označovanej aj ako Morava, druhého, najväčšieho a najslávnejšieho štátneho útvaru Slovenov, prichádza na Slovensko misia dvoch bratov, Konštantína a Metoda. O ich slovanskom pôvode nemusíme pochybovať. Pochádzali z oblasti obývanej slovanským obyvateľstvom, v ktorej sa používalo slovanské písmo. V kontexte predmetnej témy zohrala táto misia z hľadiska slovanského písma veľmi zaujímavú úlohu. Nedoniesla Slovenom akési nové písmo ako sa to dodnes ešte uvádza.

Doniesla abecedu, ktorej znaky mali základ vo vinčanskom písme. Bola to hlaholika. Znaky najstaršieho písma. Pôvodného písma Slovenov. Osem znakov bolo prebratých priamo, ostatné boli upravené. Písmo, ktoré vzniklo pred mnohými tisícročiami sa vrátilo medzi Slovenov, na Slovensko. Nebudeme rozoberať historické okolnosti pôsobenia misijných bratov. Po ich odchode z Moravy sa písmo šírilo u južných a východných Slovenov. Srbská cyrilika, azbuka Bulharov, Ukrajincov, Rusov a Bielorusov, ktoré vznikli z toho istého základu ako hlaholika, sú dnes živými jazykmi a predstavujú jazykovú, ale hlavne písomnú kontinuitu niekoľkých tisícročí.

Písomné znaky, ktoré zohrali v európskom civilizačnom procese dôležitú úlohu sú rúny. Súčasná históriografia však nedala doposiaľ vyčerpávajúcu odpoveď na to kde vznikli rúny, nepopísala oblasť vzniku, neurčila časový horizont, neurčila jednoznačne ich nositeľov.

S novými poznatkami okolo vzniku rún nepracuje a konzervuje staré dogmatické pravdy. Na nositeľov rún sú viaceré teórie. Majú údajne pôvod v staroetruskom písme, gréckom archaickom písme a nespochybniteľne je to písmo starých Germánov, Anglosasov, Vikingov.

Prvé rúnové zápisy datuje do roku sto p.n.l. Podstatné na rúnach je však to, že sú identické zo znakmi kultúry Vinča. Mnohí odborníci o tento „detail“ síce zavadia ,ale nerozvádzajú ho a neanalyzujú. Jednoducho nikto nechce vkročiť na túto pôdu kde by všetky stáročné pravdy prestali platiť. A kde by sa chtiac-nechtiac musel zmeniť súčasný pohľad na prastarý národ Slovenov a dokonca ho akoby znovu objaviť. Veď očividne sa ignoruje existencia staroslovanských rún.

Rúnové písmo poznáme aj z mnohých lokalít na Slovensku. Lietavsky hrad, pradávne staroslovanské kultové stredisko ( rúny z tejto lokality sú považované za starogermánske, keltské,vikingské). Mílnik s rúnovým písmom pri obci Prečín, mílnik pod vrchom Rakovka pri Čadci ( rúny sú považované za zmes symbolov mykénskeho, fénického a latinského písma), kameň v Sokolínskom sedle pri obci Bodín ( rúny so považované za krétsko- mykénske lineárne písmo A) Ďalej je to lokalita rotunda pri Michalovciach, lokalita Čatina pod tatrami, pri obci Drienica a iné. Všetky tieto lokality majú jedno spoločné. Rúny na nich nájdené sú identické zo znakmi kultúry Vinča, sú teda Slovanské.

No a nakoniec tajomný Velestúr , ktorý by mnohí neprajníci najradšej vymazali z mapy, lebo je pre nich nepredstaviteľné to, že znaky na ňom sú znakmi používanými na území Slovenska už pred 3 tisíc rokmi, sú slovanské a základ majú v praslovanskom písme. Zaujímavý je i nápis na obetnom kameni pod vrchom Smrečník, neďaleko Velestúra. Podľa jeho objaviteľa Pavla Krišku je starý 3 500 rokov. Len pre zaujímavosť, 3 500 má aj Myšia Hôrka, mestské osídlenie mykénskeho typu s najstarším kamenným opevnením a strážnymi vežami, v Strednej Európe. Tušíme súvislosti ? To všetko ťažko zapadá do kontextu súčasnej historiografie so slovenskom pokrytým nepreniknuteľným pralesom, kde v údoliach žil ľud bez identity v polozemniciach pokrytých čečinou. Neskôr sa tu mali objaviť Germáni, potom prišli naši predkovia umazaný z pripiatských močiarov, Germáni pred nimi nevedno prečo zutekali, naši predkovia sa tu usadili a o sto rokov vybudovali najväčšiu stredoeurópsku ríšu. To nepotrebuje komentár.

História slovanského písma sa zrodila v pradávnej minulosti v kolíske Vinčanskej civilizácie, cez tisícročia sa šírilo písmo slovanskými kmeňmi po celej Európe, cez prednú Áziu až do Indie. Slovanské písmo je dôkazom nikým nanapodobniteľnej historickej úlohy, ktorú zahráva civilizácia Slovenov, najväčšieho národa Európy, od úsvitu vekov až dodnes.

Jozef Janták