Profesor Hörmann o bankovom systéme: Vy sám vytvárate peniaze, ale nesmiete to vedieť!

Svet 25. júla 2017 (HSP/sputnik/Foto: TASR/AP- Xinhua, Zhang Xianju)

Bankový systém je od samého začiatku v kríze, keďže z podstaty svojej činnosti musí byť permanentne zadĺžený. Peniaze vytvárajú bankoví klienti, tí to ale nesmú vedieť, hovorí rakúsky profesor zaoberajúci sa účtovníctvom Franz Hörmann v rozhovore pre nemecký portál KenFM.de v ponúkanej skrátenej verzii

Čo sú peniaze?

Tu musíme rozlišovať medzi takzvaným zákonným platobným prostriedkom a tým, čo inak v širokom zmysle býva ako peniaze používané. Zákonné platobné prostriedky sú len mince a bankovky. Bankovky sú tlačené centrálnou bankou, mince sa razia v mincovniach a potom idú do obehu.

Existujú ale aj zaúčtované peniaze (tzv. Buchgeld), ktoré tvoria 97% toho takzvaného množstva peňazí. A to sú proste čísla v počítači v banke. Ako vznikajú, podľa akých pravidiel a podľa akých pravidiel sú následne likvidované: to je to veľké Tajomstvo a tiež problém v dnešnom systéme.

V súčasnej dobe sa nachádzame vo veľkej peňažnej kríze, finančnej kríze, máme kvôli tomu záchranné programy. Súvisí to s tým, že existujú tieto zaúčtované peniaze, ktoré nie sú podložené žiadnou protihodnotou?

Protihodnota neexistuje už ani pre naše bankovky a mince. Máme oficiálne nekryté peniaze. Argumentácia prebieha v tomto prípade väčšinou tak, že sa hovorí, že platitelia daní za to ručia. Dane obyvateľstva teda nejakým spôsobom kryjú tie peniaze. Čo je v skutočnosti kruhová argumentácia (Zirkelschluss), pretože dane sú opäť platené v týchto peniazoch, ktoré majú kryť. Takže peniaze kryjú samé seba. To celé nie je príliš chytré a každý, kto má trochu sedliackeho rozumu, začne hneď klásť otázky a celý systém odhalí.

Tu už sme hlboko v matérii, mnohí budú chcieť odísť, pretože je to zložité. Vy to ale robíte celé dni. Budem teda dávať úplne hlúpe otázky. Predtým sme nemali peniaze, skôr sme mali zlato. Prečo sme od toho odišli?

Zlato je veľmi nepraktické. Po prvé, môže byť človek prepadnutý a okradnutý. Po druhé, pomerne dosť váži, takže keď chcete veľa kúpiť, tak so sebou ťaháte veľkú váhu. Preto stredovekí zlatníci prišli s nápadom umiestniť zlato do ich trezorov a za to vydávali účtovné potvrdenky – lístky.

Na nich bolo uvedené, koľko má v trezore zlata.

Presne. Áno, nebolo to nič iné, ako účtovné potvrdenky, kde sa uviedlo: “Pánovi Novákovi patrí desať kilogramov zlata. To leží u mňa v trezore.” To ale bolo nepraktické, pretože na trhu, keď ľudia chceli svoje lístky odovzdať ďalej, aby nimi niečo zaplatili, museli zase najprv vyzdvihnúť zlato z trezoru a odovzdať ho ďalej, pričom ten ďalší toto zlato zase niesol zlatníkovi do trezoru a nechal si za to vystaviť nový lístok.

Komplikované.

Áno, veľmi komplikované. Preto tiež prišli s nápadom vytvoriť cenný papier (inhaberwertpapier). To znamená, že ten, kto tento papier mal, mal možnosť nakladať s tou vecou, ​​ktorú tento papier reprezentoval. Bol teda tiež vlastníkom tej veci, ktorú ten papier predstavoval. To bola garancia, že v každom okamihu môžem s tým množstvom zlata, ktoré je uvedené na tom cennom papieri, nakladať. To má tú výhodu, že už nemusím pre obchod prinášať zlato, ale namiesto toho si odovzdávame tieto cenné papiere. To bol prvý krok k zlatom krytým bankovkám. Povedalo sa, že je to praktické, zlato leží niekde v trezore zlatníka, ale my ho nepotrebujeme, budeme vykonávať symbolickú výmenu. Vymieňať budeme tieto cenné papiere, pretože je to praktickejšie než vymieňať si zlato, a budeme dôverovať tomu, že presne to množstvo zlata, ktorý stojí na tom papieri, tiež leží u zlatníka.

Ako sa zaisťovalo, aby tieto papiere neboli sfalšované?

K tomu sa používali rôzne bezpečnostné znaky, aby falšovanie týchto papierov bolo v skutočnosti rovnako náročné, ako falšovanie zlata samotného. (Na okraj povedzme, že) údajne mnoho zlatých prútov tiež nie je pravých, ale sú len potiahnuté zlatou vrstvou. Aspoň tak o tom prichádzajú správy.

Čoho si ale zlatníci ako prví všimli potom, čo vynašli tieto cenné papiere (inhaberwertpapier) bolo, že väčšina ľudí si už nevyberala zlato z ich trezorov, pretože ľudia boli spokojní s týmito papiermi ako prostriedkom pre uskutočňovanie výmeny, používali ich ako peniaze. Potom, čo si to všimli, ich napadlo priviesť do obehu viac cenných papierov, ako mali zlata v trezoroch.

Ešte raz. Oni začali vydávať viac cenných papierov, ako mali zlata v trezoroch!

Presne tak.

A boli to tí zlatníci, ktorí to zlato spravovali, alebo to boli tí, ktorým to zlato patrilo?

To boli tí zlatníci, ktoré spravovali cudzie vlastníctva. Šľachta a obchodníci, tí ťahali svoje zlato so sebou v truhlách, keď boli na cestách. Kvôli tomu tiež boli často prepadávaní a okrádaní. Preto im zlatníci najprv prenajímali trezory a hovorili: Nechaj svoje zlato u mňa, vezmi si len to, čo potrebuješ. Zaplatíš mi len za prenájom. A keďže vďaka tomu mali veľa zlata v trezoroch, dostali nápad, tento majetok, ktorý im nepatril, toto zlato, požičiavať ďalším.

Pýtali sa, či to môžu urobiť?

Nie! V prvej fáze sa nepýtali. Obchodníci a šľachta na to prišli, pretože zrazu nebolo zlato v trezore, keď ho potrebovali. Zlatníci povedali: áno, my sa priznávame k tomu, čo robíme. My zlato požičiavame ďalším ľuďom, ale to by nemalo byť na vašu škodu. Dáme vám možnosť sa toho zúčastniť. Ak, napríklad, požadujeme za pôžičku päť percent, tak tri percentá dáme vám a ďalšie dve zostanú pre nás. A práve toto bol začiatok obchodného modelu, keď banky požičiavajú peniaze sporiteľov.

Hoci keď sa na to budeme pozerať prísne podľa rímskeho práva podľa Ulpiana, tak išlo o majetkový delikt.

Prečo?

Pretože nemôžete cudzí majetok len tak prepožičať, bez toho, aby ste k tomu zase mali špeciálnu zmluvu. A to, čo banky dnes tvrdia, že robia, totiž že požičiavajú peniaze sporiteľov, čo v skutočnosti nerobia, je presne kvôli tomu expertmi na trestné právo, napríklad emeritným profesorom Michaelom Kühlerom, označované za majetkový delikt.

Takže prevádzkovanie banky je hospodársky zločin?

To je vždy otázka toho, ako teraz tento pojem – zločin – presne definujeme. Je pravda, že mnoho dnešných obchodných modelov vychádza pôvodne z podvodu a zločinu. Začali byť ale neskôr akceptované, a to z toho jednoduchého dôvodu, že prinášali zisk. Napríklad za čias Hanzy bolo pod trestom smrti zakázané predávať sleďa predtým, než ste ho chytili.

To je to, čo dnes nazývame prázdnym predajom.

Presne tak. To sú proste futures! To sú prázdne predaje, dnes v obchode sú bežné, to robíme každý deň.

Prečo to bolo u Hanzy zakázané?

Pretože nebolo isté, či sa tie slede vôbec ulovia, pretože je možné, že ten, kto ten obchod chcel uzavrieť, nemal ani loď, alebo nemal ani poňatia o lovení rýb.

Keď bolo neskôr povedané, že je to teraz pre nejaké branže typické, pretože ten v minulom roku urobil taký objem, vyzná sa v brandži, má podnik, tak sa potom jednoducho počítalo a povedalo, že to v budúcom roku tiež dokáže, takže tento prázdny predaj povolíme. Skutočnosťou ale je, že stále dochádza k situáciám, kedy to následne nie je možné dodržať, z čoho vzniká to, čomu sa hovorí riziko.

To znamená, že príliš veľa ľudí vsádza na budúcnosť, ale tá následne predsa len nepríde a z toho vnikajú škody. Kde vznikajú tieto škody?

S dnešnými zaúčtovanými peniazmi v skutočnosti nikde! To je len účtovnícka záležitosť. Musíme rozdeľovať medzi tým, čo v účtovníctve účtujem, takže tým, čo ako prosté číslo dávam na nejakú stranu, a tým, čo pre mňa skutočne ako peniaze je, čo sú mince a bankovky. Pričom tieto rozdiely sú relevantné len pre reálnu ekonomiku, čo je veľké odhalenie v dnešnom hospodárskom systéme.

Na YouTube existuje videoklip z roku 2008, kedy hneď po zbankrotovaní Lehman Brothers bolo bankám dovolené ich vlastné cenné papiere prakticky akokoľvek oceňovať. Neznižovať ich hodnotu pri strate hodnoty, ale ich svojím spôsobom uskladniť na miesto, kde ich stará hodnota mohla byť naďalej zachovaná. To bolo jedným z redaktorov prirovnané k obchodu s oblečením, kde mohla byť zimná a letná móda akokoľvek oceňovaná podľa ročného obdobia a vďaka tomu mohol byť generovaný obrat a zisk bez toho, aby prebehol obchod! Túto scénu si musíte presne preštudovať. Na kameru hovorí, že potom by obchody s oblečením, rovnako ako to môžu robiť banky, mohli generovať zisky vďaka prostému prehodnoteniu svojho tovaru. Načo môžu prísť vlastníci a tento zisk si z kasy proste vziať.

Ale tento zisk predsa vôbec neexistuje!

Zisk existuje, ale peniaze pre tento zisk neexistujú! Neexistuje pre to cash flow (peňažný tok), keď budeme hovoriť presne!

Takže zisk podľa tohto pravidla existuje iba ako zapísaný.

Presne tak! A to je ten dôležitý bod. Obchod s oblečením to nemôže urobiť. Podnik prevádzkujúci reálne hospodárstvo to nemôže urobiť! Tieto podniky sú odkázané na takzvaný cash flow (peňažný tok). A to sú bankovky a mince. Alebo aspoň stav konta na bankovom konte.

U bánk to ale vyzerá úplne inak. Banky napríklad pre svoje platby nepoužívajú mince a bankovky. Banky vždy zaúčtujú na bezhotovostný účet príjemcu peňazí a vďaka tomu v skutočnosti vytvárajú zaúčtované peniaze. A to nie je nič viac, než jednoduché zaúčtovanie (účtovné operácie).

Takže zaúčtované peniaze nie sú nič viac než jednoduché číslo, ktoré vzniká na konte.

Správne!

To znie úplne šialene. Poďme si to prejsť ešte raz. Keď idem do banky a chcem úver, pretože si chcem kúpiť auto, potrebujem 25 tisíc euro, ale mám len päť. Idem teda do banky a chcem 20 tisíc eur. Tí to preveria, či mám prácu a budem schopný tie peniaze splatiť, načo mi na konto zaúčtujú 20 tisíc eur. Odkiaľ tieto peniaze prichádzajú? Sú to peniaze sporiteľov? Sú to peniaze, ktoré ostatní v tej banke ukladajú?

Nie, nie sú! Banka môže podobné úvery poskytovať bez toho, aby poskytovala možnosť sporenia.

Ešte raz! Banka mi môže dať peniaze, hoci neposkytuje možnosť sporenia, kam ľudia ukladajú peniaze!

Samozrejme! Ide o účtovný predpis (Buchungssatz)!

Čo je účtovný predpis?

Účtovný predpis je číslo, ktoré je vkladané na dve rozdielne strany. Na jednom účte na strane aktív a na druhom na strane pasív. Má dať a dal. Tak, aby vo výsledku boli sumy rovnaké. Každé účtovanie musí prebehnúť na dvoch stranách, niekde na strane „má dať” a niekde na strane „dal”, aby suma aktív a pasív bola rovnaká. To je základné pravidlo podvojného účtovníctva. (…)

Aj napriek tomu pre mňa hovoríte v hádankách. Vy ste človek, ktorý sa zaoberá subjektmi, ktoré vykonávajú účtovné operácie. My všetci sa nimi do istej miery zaoberáme, keď niekde používame kreditnú kartu, tak je nám niečo odúčtované (strhnuté z účtu) a to ide tomu, kto tie peniaze má dostať.

Ešte raz teda. Idem do banky, chcem 20 tisíc eur. A vy mi teraz hovoríte, že tých 20 tisíc nedostanem od pani Novákovej, ktoré celý život sporila, a ja za cenu úroku tieto peniaze dostanem ako pôžičku, ale banka mi dá peniaze, ktoré vzniknú až vtedy, keď ja poviem, že potrebujem peniaze.

(Áno.) Vy vytvárate vaše vlastné peniaze vďaka podpisu na zmluve o úvere!

Ja vytváram peniaze tým, že si ich od banky vezmem ?!

Vy sám vytvárate tie peniaze, ale nesmiete to vedieť!

Tomu nerozumiem. Takže peniaze, ktoré si vezmem od banky, tie banka vôbec nemá …

Tie vznikajú vďaka vášmu podpisu na zmluve. Tie predtým vôbec neexistovali!

Prečo si tie peniaze nepožičiam u mojej vlastnej banky?

Ak by ste mali bankovú licenciu, tak by ste to mohli urobiť. Každý, kto má banku vo svojom vlastníctve, môže sám vytvárať peniaze. V našom systéme je to procedúra poskytovania úverov, kde vznikajú nové peniaze. Mohla by to byť aj iná procedúra, ale v našom systéme sú vytvárané peniaze skrze poskytovanie úverov.

Peniaze, ktoré banka poskytuje v rámci úverov, neexistovali do tej doby, než ste podpísal zmluvu. Sú to nové, čerstvo vytvorené peniaze, ktoré z tohto dôvodu z pohľadu likvidity banke nemôžu vôbec chýbať, pretože predtým vôbec neexistovali. Tieto peniaze vznikajú až ešte len so zmluvou o poskytnutí úveru.

(…) To, čo banka zaúčtuje na účet príjemcu úveru, tam zaúčtuje ako svoj vlastný záväzok, v banke v bilancii sa to nachádza na strane cudzieho kapitálu. Takže z hľadiska bilancie sa banka zadlžuje kvôli peniazom, ktoré sama vôbec nemá. To znamená, že tento úver nie je poskytovaný z existujúcich peňazí.

… ktoré banka teraz požaduje dostať späť.

… ktoré banka požaduje dostať naspäť, ale naviac ešte s úrokmi! Takže banka na jednu stranu požaduje to, čo sama vôbec nemá, a ku všetkému na vrátenie toho, čo sama vôbec nemá, požaduje naviac ešte úroky a istenie reálnymi ekonomickými vecami, napríklad budovu v prípade hypotekárneho úveru, od toho, kto si ten úver berie .

Takže banka nenesie žiadne riziko!

Áno, v tomto zmysle nenesie žiadne riziko. (…)

Všetky naše peniaze, aj bankovky aj mince, najprv vznikajú ako zaúčtované peniaze. Ako vznikajú bankovky a mince? Keď pôjdete napríklad do banky a poviete, že si predsa len chcete vyzdvihnúť úver v hotovosti, tak táto banka potrebuje bankovky. Tie si požičia v centrálnej banke.

Preto vždy, keď chcem hotovosť, to musím povedať vopred. Keďže oni ju vôbec nemajú.

Presne tak to je. Oni hotovosť vôbec nemajú. Z pohľadu banky je to prednosť, pretože ak príde nečakane zlodej, tak stojí pred prázdnym trezorom. Tí tam nič nemajú. Preto tiež považujem za tak originálne, keď vo filmoch v kine vidíte, ako sa nejakí chytrí gauneri vlámajú do banky a tam sú na palete kvádre s bankovkami. To je síce dobrá reklama pre banky, ale to je presne to, čo v bankách nenájdete!

(…) Čo sú teda vôbec peniaze? Sú peniaze dôvera, ktorú vkladám do kusa papiera, že za neho dostanem chlieb?

To závisí na tom, čo s týmito peniazmi chcete robiť. Peniaze sú v skutočnosti predstava v našej hlave! Peniaze sú spoločenská norma správania, ktorá pre ľudí v normálnej spoločnosti funguje inak oproti tým, ktoré majú funkciu bankárov, napríklad pracovníkov banky na prepážke, zase inak fungujú peniaze pre riaditeľov a vedúcich predstaviteľov tejto banky a zase úplne inak pre vlastníkov tejto banky.

Takže peniaze sú v podstate ako rozkaz, ktorý je rôzne čítaný.

Správne. Je to ako nástroj, ktorý môže byť použitý pre rôzne účely. Normálni občania a reálna ekonomika žijú v ilúzii, že ide o výmenný prostriedok, ktorý je nejakým spôsobom cenný – presne sa nevie ako, a preto predpokladajú, že aby sa to dozvedeli, musia ísť študovať.

Predpokladajú, že je na nich niečo cenného.

Predpokladajú, že je na nich niečo cenného a len vďaka tomu existuje dôvera v peniaze. (…)

Teraz sa spolu nachádzame na univerzite (kde je vykonávaný rozhovor – red.). Tu je z vášho pohľadu poznania spravované, vytvárané?

To je otázka vychádzajúca z definície pojmu poznania. Univerzita, ako ju dnes poznáme v dnešnom európskom univerzitnom priestore fungujúcej podľa systému kreditov, je hierarchická organizačná forma určená na pozdvihnutie inteligentnejšej časti populácie, aby bola vytvorená cielená štruktúra spoločnosti podľa príjmu.

Pyramídy.

Presne, pyramídové formy, kde ten ultimatívny rozkaz znie: tí na špičke pyramídy potrebujú formálne vyššie vzdelanie než tí v základni tejto pyramídy. Ako je to nakoniec presne dosiahnuté, s akými obsahmi, s akými kombináciami, na tom už takmer nezáleží. Dôležité je, aby vznikali tieto pyramídové formy a aby tí, ktorí sú podrobení týmto procesom, tí vzdelávaní, verili, že to dosiahli sami a vďaka tomu sú obsahovo kompetentní na to, aby boli na špičke oproti tým nižšie.

To znamená, že sú využívaní.

Sú využívaní a sú manipulovaní. K tomu je vytvárané špeciálne vedecké chápanie – dogmatické, hierarchické a mocenské vedecké chápanie. A v učebniciach sú tiež iba tie veci, ktoré u študentov a absolventov vytvára len určité (požadované) správanie a vnímanie.

To znamená, že na skúške môžem dávať správne odpovede, ale keď pre nich neprišiel čas, tak sú tieto odpovede zlé.

To je otázka toho, ako klasifikujeme dobré a zlé.

Ako to vy klasifikujete?

Ja tieto pojmy nepoužívam. Ja som prestal veriť na “dobré” a “zlé”.

Takže je to viera?

Je to viera. Je to moderné náboženstvo. Celá sekularizácia, celé osvietenstvo nás zaviedlo z jedných dogmatických náboženstiev, ktoré stovky a tisíce rokov fungovali v prospech jednej mocenskej elity, do iných systémov s inými mocenskými elitami, ktoré principiálne fungujú rovnako ako náboženstvo, zvonka ale vyzerajú o trochu modernejšie.

(…) Ide o predurčený systém vedenia, kde sú masy vedome vedené v istom smere a sú manipulovateľné prostým stlačením tlačidla (obrazne povedané). (…)

Zostaňme pri tomto príklade. Sme synteticky a umelo držaní v nevedomí, v zápche?

Áno! Rozhodne!

Takže, čo sa poznania týka, nemáme robiť kroky vpred?

V žiadnom prípade nie cez istý kritický bod, pretože ten by potom celý riadiaci systém spochybnil. Do tohto bodu sme ale historicky a sociálne psychologicky teraz dospeli.

Automobilová zápcha, ako ju normálne poznáme, a intelektuálna zápcha, ako o nej teraz chceme hovoriť, nefungujú tieto veci na základe egoizmu?

Áno.

Takže keby sme jazdili autobusmi, či lepšie povedané, keby sme si vyvinuli kolektívne myslenie, tak by sme na tom boli lepšie, pretože by sme sa tým zápcham vyhýbali?

To je otázka toho, či kooperujeme alebo si konkurujeme. V jadre veci sa nachádza toto základné správanie! Keď sme už v raných predškolských rokoch dogmaticky podmienení (Konditionierung) na konkurenciu, tak sa to zmení na zvnútornenú vieru. Tú neskôr už nikdy nespochybníme. Na tom sa následne môžu stavať vedecké teórie! A tie teórie samotné môžu byť spochybnené a odhalené ako falošné … Ale základom tej viery je skutočnosť, že konkurencia je dobrá, čo nemá byť spochybňované! To pevne zostáva.

Keby sme boli spolupracujúce bytosti, ak by sme pracovali spoločne, mali by sme úplne iný názor na svet. To skvelé na tom je, že by neexistoval nedostatok! Neexistoval by pre nás žiadny nedostatok. Nedostatok v skutočnosti vzniká z konkurencie, pretože v kombinácii s pyramídovou formou spoločnosti veríme, že niečo musíme mať viac či lepšie oproti ostatným, aby sme na tej pyramíde sedeli hore. Veriť na toto “viac” ako kritérium dáva zmysel len vtedy, keď to, čo my chceme mať viac, je konečné a je to spravované ako nedostatkové.

Prečo to funguje?

Pretože je to systém praktizovaný už po tisícročia a nebol až doteraz masou reflektovaný na úrovni chápania.

My sme v Matrixe a doteraz sme nemali možnosť vytiahnuť si z hlavy tú zásuvku – aby sme to spochybnili.

Tak to je.

Má to čo robiť s riadením vedomostí?

Vcelku určite. Znalosti – normatívne znalosti – to pre mňa nie sú žiadne vedecké znalosti. Čo je to normatívna veda? To je skupina osôb, ktorá si vymýšľa pravidlá hry, ktorých sa potom ostatní musia držať. Ale oni sami nie, pretože oni sú tí dizajnéri pravidiel, vytvárajúci pravidlá. A keď ja sám môžem zmeniť pravidlá, ktoré platia pre ostatných, tak som dosiahol istej božské úrovne. Lebo ja som ten, kto vytvára pravidlá, ktoré ostatní musia dodržiavať. Táto masa ľudí ale potom ani nevie, že sa riadi nariadením! Tí to vnímajú na emocionálnej úrovni ako akýsi prírodný zákon.

Pretože to isté robia všetci.

Pretože to isté robia všetci. Pretože za celý svoj život nespozorovali (nevideli) žiadny iný vzorec správania.

Pretože sme bytosti napodobňujúci tie okolo.

Presne tak. Pretože imitujeme. Imitujú, a to nielen vo vzťahu k našim rodičom, ale aj na základe histórie – ako sa správali prarodičia a posledné generácie.

A keď to robilo veľa ľudí, tak je to automaticky správne – zodpovedá norme.

Stane sa z toho subjektívna realita, ktorá už viac nie je spochybňovaná. (…)

Ešte by som sa rád vrátil k tomu, ako ste povedali, že bankovka je kódex správania, ktorý je rôzne klasifikovaný.

Áno.

Dobre, takže ja ako normálny občan kladiem bankovku na stôl a hovorím, že za to dostanem chlieb. Ten na druhej strane sa nepýta, čo je to za papier, ale rešpektuje tú bankovku. On dostane bankovku, ja dostanem chlieb a on následne s touto bankovkou robí niečo iné. Tak to funguje pre nás obyčajných ľudí. Vysvetlite, prosím, aké skupiny to berú inak!

Sú tu bankári, tí nás týmito bankovkami a mincami zásobujú. Musíme si ujasniť, aký je obchodný model privátnej banky, ktorá dostane licenciu tlačiť bankovky v nejakom štáte a predávať ich vláde ako reprezentantovi obyvateľstva.

Zoberme si privátnu banku: Federálny rezervný systém (FED, centrálna banka USA). Tá teraz na malý kúsok papiera natlačí 100 dolárov ako číslo, čo je trochu papiera a farby. Povedzme, že výrobné náklady na jednu takú bankovku sú dva centy. To znamená, že keď na tomto papieri stojí 100 dolárov, tak je tento papier za 100 dolárov vnesený do obehu. To teraz znamená, že protihodnota, ktorú za to obyvateľstvo zaplatí, je 100 dolárov. A tiež to znamená, že FED má na každej tejto bankovke zisk o rozmere 99 dolárov a 98 centov (100 dolárov, za ktoré bankovka vstupuje do obehu, mínus 2 centy výrobných nákladov na potlačene papiera farbou).

To ide ale ešte o kus ďalej, lebo tá protihodnota, ktorú za to FED dostane, nemôžu byť zase peniaze. Peniaze nie sú platené peniazmi. FED má monopol na zásobovanie peniazmi v tomto geografickom priestore. Dostane niečo iné. Dostane štátne obligácie, dlžné papiere národa, ktorý je cez dane povinný platiť (z nich) úroky.

To znamená viac peňazí, než banka vydala.

Áno, viac peňazí než banka vydala. K tomu sa spája ale ešte jedna vec. Vydávanie súkromných bankoviek pre nejaký národ je jediný obchodný model v histórii, kedy je niečo takmer bezcenného súčasne predávané aj prenajímané. Národ kupuje peňažný obeh tým, že sú odovzdávané štátne dlhopisy, čo je protihodnota, a skrze platenia úrokov (z týchto dlhopisov) si ho ešte raz prenajíma! Nákup a prenájom v rovnakom obchode za niečo, čo ale nepredstavuje takmer žiadnu hodnotu, keďže ide o obyčajné farebné papieriky! Je skutočne neuveriteľné, že sa to v priebehu histórie tak dlho udržalo. A to ešte hovoríme o papierových peniazoch, pri počítačových peniazoch je to oveľa horšie, pretože výrobné náklady nepredstavujú ani tie dva centy, to sú len čísla v počítači! (…)

Už sa začína prepočúvať, ako vznikajú peniaze! Stále viac ľudí rozumie tomu, že peniaze vznikajú tak, že človek si ide do banky pre úver a peniaze vzniknú jednoducho v počítači, načo banka povie, že chce späť peniaze, ktoré práve teraz vytvorila, ale chce k tomu ešte navyše úroky kvôli “riziku”, hoci len napísala čísla do počítača!

Ako dlho to ešte bude fungovať, než ľudia povedia: momentík, to si môžem urobiť sám, kto vlastne sú tieto banky? Alebo si môžem urobiť vlastné papieriky, na ktoré niečo napíšem …

To záleží na tom, či má obyvateľstvo dostatok hospodárskej istoty na to, aby tento systém premysleli. Alebo či bude obyvateľstvo naďalej držané pod tlakom. Keď sa niekto dostane do extrémneho hospodárskeho tlaku, tak nemá čas, aby vykonával reflexiu a premýšľal. V takom prípade bude robiť akúkoľvek prácu a bude veľa pracovať bez akejkoľvek reflexie len pre to, aby zarábal peniaze, aby zaplatil účty.

Znamená to, že keď niekoho privediem nad hospodársku priepasť, tak ho môžem lepšie ovládať?

Na sto percent! Dokonca aj mladí vedeckí pracovníci, asistenti na univerzitách, majú extrémne nízke platy, aby si takzvane museli hľadať dodatočné zamestnanie v súkromných podnikoch. Vďaka tomu potom zo spoločenského hľadiska pracujú pre súkromné ​​podnikanie (a nie pre vedu a spoločenský pokrok).

Tým sa učí niečo veľmi dôležité v tomto systéme: Široká verejnosť nemá nikdy dosť peňazí, tá žije z daní a na dlh, keď si neskôr chceš dobre zarobiť, musíš do súkromného sektora, a tam ešte dlho nebudeš svojím vlastným šéfom. Tam musíš dodržiavať pravidlá hry existujúceho hospodárstva tak dlho, že v momente, keď už je ti dovolené zarábať dosť, tak pri ceste nahor si si tie existujúce pravidlá natoľko zvnútornil, že už neveríš, že si schopný ten systém zmeniť.

(…) Keď stále viac štátov v Európe privedieme do situácie, že ľudia nemajú už nič a potom volia (extrémnu) pravicu, tak je to úmysel!

Povedzme to takto. Z politickej klasifikácie pravica-ľavica sa nič nerobím, lebo diktátori, a je jedno, z ktorej časti politického systému prišli, boli vždy financovaní z rovnakých zdrojov! Prečítajte si knihu od Waltera Görlitza Geldgeber der Macht. Vyzerá to, že v tom všetkom ide o úplne niečo iné, o cielené škrtenie demokracie. To, čo dnes označujeme za demokraciu – reprezentatívnu demokraciu, už údajne máme vo väčšine západoeurópskych štátov, to nie je žiadna demokracia!

Čo to teda je?

Je to divadelné predstavenie. Je to fasáda, je to divadlo. Politika je divadlo pre škaredých ľudí, povedal jeden Američan, krásni ľudia sú na scéne v Hollywoode. Keď sa pozrieme napríklad na Ronalda Reagana, to bol profesionál, ten sa svoje remeslo naučil skôr.

To znamená, bankári a ďalší, ktorí sú v tomto existujúcom systéme mocní, vydávajú rozkazy tým hercom, ktorí sú zvolení pre to, aby plnili svoje úlohy politikov v tomto systéme. Tí fungujú na zavolanie a na rozkaz, hrajú svoje roly, niekedy horšie, niekedy lepšie, a obyvateľstvo pritom verí, že má nejakú rozhodovaciu kompetenciu. Horst Seehofer raz povedal skvelú vec: “Tí, ktorí sú volení, o ničom nerozhodujú, a tí, ktorí rozhodujú, nie sú volení!” To je veľmi odvážne vyjadrenie, je však na sto percent pravdivé.

Ak teraz rozpoznáme, že v skutočnosti veríme v demokraciu, kde zákon má vychádzať naozaj z národa (od ľudí), tak z toho musíme vyviesť dva závery. Po prvé, tento druh demokracie začína s demokratickým peňažným systémom. Systém, ktorého základy nechápe národ a ani drvivá väčšina bankárov, je vysoko nebezpečný. Spomeňme si na Thomasa Jeffersona a jeho výrok o tom, že banky sú v dnešnom systéme viac nebezpečné než stojace armády. A po druhé, obyvateľstvo potrebuje takú úroveň vzdelania, ktorá národ pozdvihne aspoň na úroveň, kedy si ľudia môžu prečítať zákony tak, že im porozumejú a budú chápať ich vplyv na ich vlastný život. Pretože len v tomto prípade môžu o tomto systéme legitímne hlasovať – ​​schváliť alebo zamietnuť. Dnes máme systém, kedy ani poslanci v parlamentoch nečítajú tie zákony, pre ktoré následne dvíhajú ruku.

(…) Mohli by ste mi povedať, ako spoločnosť … Spýtam sa inak. Ďalšia kríza príde určite. Ďalšie finančnej krízy. Nič sa nezmenilo, investiční bankári si naďalej vyplácajú obrovské odmeny, investičné bankovníctvo stále existuje, čo znamená, že to je len otázka času. Je to matematická otázka, kedy tá bublina praskne. Spoločnosti potrebujú šokujúce stavy, lavína musí spadnúť, loď sa musí potopiť, vojna musí prebehnúť, než sa povie: momentíček, teraz to budeme robiť inak. Čo sa stane po tej ďalšej kríze, kedy môžeme vychádzať z toho, že bude minimálne tak veľká ako tá predošlá?

Ja neviem nič veľkého urobiť s tým slovom “krízy” v tomto kontexte. Náš finančný systém je od prvej chvíle svojho založenia neustále v kríze a všetky banky sú tiež permanentne v kríze, pretože musia byť notoricky zbankrotované, pretože nemajú absolútne nič cenného, ​​čo by mohli ponúknuť a vďaka tomu sú na tom rovnako aj štáty.

V koncepte, kde si štáty, a to sme my všetci ako spoločnosť, musia vypožičiavať platobné prostriedky v inštitúcii, ktoré ich vôbec nemajú, ale sa musia vďaka tomu notoricky permanentne zadlžiť, nedávajú pojmy “dlh” a “majetok” do zmyslu, ako ich bežne používame, jednoducho vôbec žiadny zmysel.

Ale majú efekt. V Grécku majú efekt, v Španielsku majú efekt … ľudia bez práce, prázdne nemocnice, kde už nikto neoperuje a tak ďalej. To má reálne škody, zlé škody.

Áno, pretože ľudia ešte nepochopili, že túto formu platobných prostriedkov a túto formu inštitúcií nepotrebujú! Ľudia ešte nepochopili, že to všetko si môžu sami spravovať lepšie podľa iných princípov.

(Názor autora sa nemusí zhodovať s názorom redakcie.)