Tí sa rozišli po Európe.  Usídlili sa aj v prvej  Č-SR. V tejto knihe o ruskej filozofii popisujú viacerí autori ruskú mentalitu. Ako prejav ruského svetonázoru. To znamená spôsobu myslenia.  Je to aktuálne po tom čo si Európa nevie vytvoriť vzťah k Rusku. Ale  sú tu aj širšie  súvislosti. Ako napríklad varovanie  S.M. Huntingtona pred stretom civilizácii.  Čo  sa považuje v civilizácii za tradíciu? Ruské myslenie považuje tradíciu nie za návod na riešenie, ale ako otázky, na ktoré sa prišlo a ktoré prechádzajú na iné generácie. Myslím, že toto by pomohlo k sebapoznávaniu sa civilizácii. K opatrnejšiemu formovaniu toho čo sa považuje v civilizácii za absolútne.  Pozrime sa na toto sebapoznávanie ruskej mentality samotnými Rusmi, ktoré môže prispieť aj dnes k diskusii  k problematike mentálnych charakteristík európskych národov a ich vzťahu k spolupráci.

V štúdii „Ruský svetový názor“,  S. Frank, ale aj v ďalších, sa uvádza, že ruský spôsob myslenia je od základu intuitívny. Posledným miestom pravdy je tu skúsenosť. Poznanie je  osvojené, vyskúšané  vnútorným prežitím a  precítením.  Pochopením ktoré je precítené. Skúsenosť pre Rusov znamená   vždy životnú skúsenosť. Poznanie v tradícii ruského myslenia je  živé poznanie. Tradícia neznamená hotové odpovede, vyriešené problémy, ale nové otázky, ktoré treba dopovedať.  Skúsenosť nie je iba vonkajší dotyk s predmetmi, ale  prežité ľudským duchom, v celej ich duchovnej plnosti.  V ruskom myslení je dôležitý vzťah k tomu čo je to súcno. Teda to čo je. Ruský spôsob myslenia sa k súcnu nestavia ako k objektu,  mimo neho. Ako k nejakému zdroju ktorý možno explantovať, čerpať z neho, objektivizovať ho, zvecniť.  Práve myslením. To by bolo o tom čo R. Decart vyjadril známym  „cogito ergo sum“.  Pre ruské myslenie je najsamprv toto „som“ ktoré je  vnorené v súcno. Až potom myslenie. Môžeme si spomenúť  na postavu Karatajeva  v Tolstého románe Vojna a mier.  Na jeho pokoj v hraničných situáciách francúzkeho zajatca. Až po prijatie smrti. Tiež Pierov smiech, keď v  istej situácii mu francúzky vojak povie, že tam nesmie. Piere pozri na hviezdne nebo a cíti úľavu z toho, že je súčasťou nekonečná, symbolizovaného hviezdami posiatym  nebom. To je výsledok vnorenia v súcno.   Súcno sa tým nestáva subjektívne. Ostáva nad individuálne. Umožňuje transcedenciu.  Toto v súcno vnoreného “som“ smeruje k mysleniu, ktoré ostáva citlivé k osobnému, ale aj náboženskému, kresťanskému.  Poznanie nie je iba fakt, ale ašpiruje byť pravdou.   Toto je blízke ruskej povahe. Pre ruské myslenie  je zrejmá samo evidencia tohto súcna. Vedomie človeka je prejavom odnože súcna. Súcno v ruskom myslení nie je cez vedomie, alebo pre vedomie. Pretože vedomie samo je  bezprostredným prejavom súcna. Potom v ruskom myslení platí, že človek je tým čím je.  Súcno, to čo je, sa  nechápe   cez  poznanie, myslenie.  Aby sa mohlo toto poznanie súcna vôbec  uskutočniť, musí byť človek najprv v súcno vkorenený.  Tento rozmer absentuje v západnej, odcudzenej spoločnosti.

S. Frank uvádza, že dobrým spôsobom ako pochopiť ruské myslenie, je porovnať ho s myslením iných národov. Porovnáva ho s anglickým,  francúzkym a nemeckým  myslením. Anglický empirizmus  porovnáva s francúzkym racionalizmom . Empirizmus v tomto porovnaní  považuje   bezprostrednú a konkrétnu skúsenosť  za jedinú oporu, prameň poznania.  Tvorí tendenciu anglického národného ducha. Pripomína Fr. Bacona,  R. Bacona,  W. Occama, novšie pragmatizmus J.S. Milla.  Francúzky duch je zase charakterizovaný sklonom budovať poznanie na báze  abstraktne logických súvislosti.  Sklonom k racionalizmu založenom na abstrakcii a logike.  Skutočnosť je postihovaná logickou evidenciou. Skúsenosť  v prejavoch ruskej mentality potrebuje byť precítená, poznanie zažité. Nie je iba na vonkajšom plášti pravdy.  V tomto zmysle považuje ruské myslenie za antiracionalistické, ale nie v zmysle iracionality.   V ruskom chápaní antiracionalizmus neznačí odpor k exaktnému  poznávaniu.  Je vzopretie sa šablónovitosti. Odosobneniu poznania. Pripomína ruskú vedu, ktorá prináša dôkazy, že  ruské myslenie má zmysel pre exaktné.  Ale poslednou inštanciou  ostáva skúsenosť.  Nie v zmysle zmyslovej evidencie. Pre Rusov je skúsenosť to čo sa rozumie ako životná skúsenosť. Živé poznávanie, vedenie. Intuícia , bezprostredne uchopenie  dôležitého.  Osvojenie si aj vnútornou skúsenosťou.

Natíska sa otázka, v akom vzťahu je takáto ruská a mnohom aj slovanská mentalita, k nevyhnutným prakticizmom života, jej odkázanosti aj na organizačné, odvodené stránky života, na právo ako také. Tomu sa venuje iná štúdia J. Gurviča. Pripomína, že ak je najvyšší kultúrny cieľ mravný vo vnútornom osobnom, duchovnom, vyžaduje neustále obrodzovanie. A možno povedať, že môže vnímať právne ustanovenia, predpisy, ako niečo druhotné. A preto píše  J. Gurvič, môže považovať  štátoprávne aspekty štátu za niečo  druhoradé, ako pomocný prostriedok.  Štát pre  Solovjova je iba prostriedkom k umožneniu realizácie mravného ideálu.   Píše, že tejto ruskej mentalite nestačia drobné právne predpisy, ona sa chce zmocniť dobra celého. Preto štát nebol v ruskom chápaní ako priorita. Nie že by ho nevnímali, ale jeho pragmatika bola  pre ruskú intuíciu plytkým morom. Môžeme si spomenúť z najstaršej   ruskej histórie, že chceli iných aby im prišli vládnuť.  To možno vyznieva pejoratívne. Ale vo svetle tej túžby uchopiť celý život, naraz, bezprostredne, ako živé poznávanie, chápem toto ako poverenie iných vládnuť ako poverenie niečím menej podstatným. Menej podstatným  ako cítená hĺbka života a osobné prežitie toho, ako dostačujúcu satisfakciu pre život. Tí iní boli vnímaní ako takí, ktorí sú mimo povolanie k ruskému svetonázoru. Gurvič píše, že poriadok nie je ruskej povahe vlastný.  Že sa preto ťažko vštepuje ruskej povahe rešpekt k odvodenému právu. Tejto povahe nestačia predpisy, usmernenia, prakticizmy. Ona cíti, že to je len pomôcka, že to čo stoji za život je položené omnoho hlbšie.  Toto vysvetľuje mnohé z aj ruských  dejín. Neraz možno pozorovať ako sa zmeškajú praktické príležitosti, aby až po nejakom otrase sa, konfrontuje tá ruská povaha, aby v obetavosti mohla prejaviť svoju príslušnosť k tomu čo vôbec je, k súcnu a poráža organizácie západu založené na empirizme, či logickej evidencii niečoho. Nazdávam sa, že tu si obe strany môžu čímsi prispieť. Zatiaľ sa uzatvára Západ. Aj S. Frank  toto postihol, keď píše, že ruská povaha čaká katastrofy ako prerušenie prázdnoty iba vonkajšieho sveta.  Treba povedať, že desaťročia, ktoré uplynuli od napísania týchto textov , boli aj tlakom na technologické myslenie, nevyhnutnosť organizácie. Ale možno pripomenúť aj Jeľcynove Rusko, ktoré nebolo dobrým začiatkom. Až súčasný stav ruskej spoločnosti je korekciou toho. Aj  človek, ktorý zlyhal, dopustil sa zla,  je vnímaný ruskou mentalitou   ako možný nositeľ dobra, čo možno doložiť literárnymi postavami z Tolstého, Dostojevského, Gogoľovej tvorby. Pre ruskú mentalitu sa môžu  organizačné rámce, predpisy javiť ako plytké  práve pre jej sklon k intuitívnym, špekulatívnym ponorom.  Môžu ostať bez  povšimnutia činy, ktoré predpisy porušujú.  Ona tá povaha hľadá inú mieru mravného cieľa a tak sa paradoxne môže dostať do vzájomne sa vylučujúceho vzťahu nedodržanie právnych noriem a vedomie toho, že aj ponad toto nedodržiavanie sa môžeme navzájom vnímať ako kladný ľudia. Veď tie predpisy nevyjadrujú plne mravné ciele. Právo vždy nesie so sebou aj isté absencie prirodzeného a  mravného zákona. Ruská mentalita je na toto extrémne citlivá, tak ako západná mentalita je extrémne necitlivá k tomu. Preceňuje vonkajškový plášť pravdy a nepreniká do jeho podstaty. Množstvo byrokracie a záľuba v predpisoch  v EU je toho dôkazom.

S čím sa môže táto mentalita stretnúť v prostredí liberálne demokracie Západu?  Človek je náchylný na zlyhanie. Liberalizmus postavil proti tejto nespoľahlivosti človeka systémy, systémy, ktoré fungujú. Na báze neosobných faktov.  Poznatky nie sú personalizované. Systémy sú „spoľahlivejšie“ ako človek. Voči týmto systémom sa chce človeka vybaviť kompetenciami. Od toho ten slogan všekompetentný človek. Liberálna demokracia je toho obrazom. Systémy produkujú, vyrábajú, poskytujú niečo  užitočné. Javí sa toto ako neosobné dobro systémov. Neosobné sa iba konzumuje. Ľuďom chýba osobné dobro.  Od toho konzumný človek. Človek v pomere k systémom má byť vybavený kompetenciami. Certifikovaný človeka. Psychológia by sa nemal k tomu znížiť. Najjednoduchší obraz je pásová výroba. Vo svojich funkciách sfunkčňuje človeka a núti ho obstať  oproti systému. Počul som od istého liberála výrok, skomplikujme systémy, počítače, aby sa vytriedili neschopní ľudia. Liberalizmus má záujem o inteligenciu.  O jej výkony, ale nie o procesy ktorými sa oni dosahujú. Tie sa musia vyregulovať priam darwinovským výberom. V liberalizme je človek provokovaný aby bol stále otvorený očakávaniam niečoho nového.  Priam démon novosti oberá o pozornosť venovať sa tomu čo má ostať stále.  Alebo je transcedentné. Takýto život je život iba na verejnosti. Privátna sféra sa považuje za niečo neužitočné. Nepoužiteľné pre fungovanie systémov. Preto kríza rodiny, vzťahu ku kresťanstvu. Zo spoločnosti sa vytráca ostýchavosť. Pozorovať to na reči ľudí. Vulgarizmy vedľa nie vulgarizmov, ako prejav modernosti. Nič v sebe nepotláčať. Rakúsky neuropsychiater a autor teórie  logoterapie , ktorá považuje motív po zmysle života za najdôležitejší, upozorňuje na konštantu v človeku. Ostych má v jeho živote miesto. Chráni  ľudí pred tým aby sa nestali predmetmi vo verejnom priestore. Súkromie má význam.  Frankl konštatuje spredmetnenie človeka. Stáva sa vecou medzi vecami. Spoločnosť sa stotožnila so systémami. Oni produkujú, ale súčasne sú v konflikte s  požiadavkami konštánt v človeku a jeho vývine. Ovplyvňuje to to čo sa bude považovať za kritérium vo vývoji spoločnosti.

Nebol nie tak dávny transformačný proces, taký ústup slovanskej mentality, ktorá nemá rada organizáciu, volaním poďte nám vládnuť? Aby sme mohli žiť svoju intuíciu nezaťaženú pragmatizmami a prakticizmami ? Prišiel liberalizmus.  Myslím, že môžeme povedať, že žijeme korekciu toho.

Liberalizmus už unavuje.  Kyvadlo sa vracia na druhú stranu kde  by sme mohli očakávať konzervativizmus. Ale aký? Čo v  ňom má byť nové? Hovorí sa, že riešenia prídu z východu. Z ruskej mentality by to mala byť vernosť skúsenosti, nie na západný spôsob ako iba logická  evidencia vonkajšieho sveta.  Pre nové hromadenie. Pre nové akumulovanie moci, kontrolovať toto vonkajšie, ktoré sa absolutizuje.  Ale ako skúsenosť a plný zážitok živého života. A tu môže byť podnetná vernosť vzťahu kultúry a kresťanstva v ruskej mentalite. O to viacej, že  vzťah kresťanstva a kultúry , je aj stredoeurópanmi ,vo svojej väčšine, ešte stále považovaný za dôležitú kontrolu pravdivosti prežitého.  Stredná Európa tu má osobitne povolanie.  To je úloha pre národné mentality, mať svoju kresťanskú filozofiu a psychológiu človeka , nie ako príležitosť certifikovať ľudí.  Deliť ich na  označkovaných a neoznačkovaných, ale ako spôsob poznávania svojich trendov, položených otázok po poznávaní sa k tomu čo je. To je psychológia bio psychologicko duchovných sfér človeka, ako ju nastolil V.E. Frankl. Cítiť to nakoniec aj na Západe. Už E. Husserl napísal v knihe Kríza európskych vied,  treba sa vrátiť od odvodeného poznania k vlastnému bytiu.  Postaviť namiesto systému, znova osobnosť človeka.  Vrátiť ľudskému subjektu pozíciu v jeho vývine.  Zdá sa mi, že republikánske zriadenia sa nadmieru stotožnilo s liberalizmom a že nemusí dať priestor práve alternatíve , ktorá chce opäť osobnosť a jej výchovu , dôveru v jej možnosti vyjadriť na jej obraz aj sociálny svet. Sankcie voči Rusku iba potvrdzujú, že národné mentality ostávajú silné a spôsobilé obnovy. Že odolávajú západnému importu. Že ich mentálne zdroje treba poznať, rešpektovať ich a preskúmať možnosti koexistencie, vzájomného doplnenia sa. To by mohlo byť obsahom európskej vzájomnosti. A čo Slovensko? Stále sa pýtam, prečo Svätopluk na bratislavskom hrade  nesmie mať označenie Rex. Kráľ. Nebude to aj naša slovanská mentalita hľadajúca v hlbších ponoroch únik a očakávanie, že organizačnú podobu zmien urobia zase iní? Zmien, kedy republikánska forma organizácie nepustí kyvadlo konzervativizmu a bude sa hľadieť zmeniť? Počíta sa s nami? A že tí iní vedia, že to Rex  pri mene Svätopluka znamená prekonanie slovanskej slabosti pre organizácie a organizovanie. Zrealizovanie tohto nášho „sme“, toho „som“ aj  organizačne, v štátnosti na ktorej sa bude trvať v mene tradície. Tá kladie otázky.  A to Rex, vrátené Svätoplukovi, by bolo zodpovedanie jednej z mnohých otázok.

Nájde sa nejaký subjekt ktorý sa k týmto úlohám prihlási?

Stanislav Hvozdík

Článok pôvodne vyšiel na portáli slovenskeslovo.sk