Tento tunel ešte stále funguje: z fanúšikov sa ešte stále dajú žmýkať peniaze. Ešte stále sú tu takí, ktorí platia za vernosť značke, aby s tým niekto potom obchodoval. Ešte stále sú tu tí verní, ktorí zo starej lásky k svojej značke, hoc aj so zaťatými zubami, chodia na treťotriedny šport treťotriednych hráčov, platia vstupné a pozerajú reklamy.

Vedia, že to, na čo sa pozerajú, nemôže už z princípu byť kvalitné: lebo akonáhle nejaký hráč ukáže, že nie je treťotriedny, ale druhotriedny, tak ho klub okamžite predá do druhotriednej súťaže. A keď sa raz za čas stane, že sa objaví talent, ktorý má na najvyššiu európsku triedu, tak sa po ňom len tak zapráši.

Kedysi bol šport postavený na súťaživosti: my a oni. Ulica proti ulici, mesto proti mestu, štát proti štátu. Ale kto je v dnešnom futbalovom Slovane „my“? V pohárovom zápase proti neznámemu kosovskému mužstvu hrali za Slovan dvaja Holanďania, dvaja Slováci, dvaja Slovinci, Chorvát, Čech, Brazílčan, Maročan, Maďar, Španiel, Ukrajinec, Bulhar. A aj to by jeden zo Slovákov asi nehral, keby nastúpili dvaja protestujúci Srbi. Nebolo by priliehavejšie ten tím radšej premenovať napríklad na Inter, keďže celé mužstvo je z internacionálov?

Ale fanúšikovia Slovana majú tvrdý korienok, vydržali aj toto. Povedia si: také sú časy, šport je jednoducho biznis ako každý iný, rovnako je to aj na Západe – aj taký Real či Barcelona sú mužstvá poskladané z nakúpených hráčov a kluby sa pretekajú v tom, kto lepšie (a drahšie) kúpi. A tak sa poďme aj my pretekať, kto kúpi lepších cudzincov, či my alebo susedné mesto.

Takže keď si to zhrnieme, vlastne je to dnes súťaž rozpočtov, súťaž finančníkov. Väčšia berie. Výsledok je, že v mužstve sú samí cudzinci a odchovanci sa ani nedostanú k slovu: drahý cudzinec predsa nemôže za tie peniaze sedieť na lavičke. Keď sa nedarí, vyhodí sa tréner (koľkokrát sa to už stalo za posledné roky?), to je univerzálny všeliek na športové boľačky každého klubu.

Toto nie je kritika konkrétneho majiteľa konkrétneho klubu Slovan Bratislava. Nie on vymyslel tento systém a nie on je tým, kto v skutočnosti tuneluje dušu fanúšika – to robí systém. Toto je kritika systému, ktorý si privlastňuje všetko, aj športový patriotizmus, a výhodne ho speňažuje. Zďaleka sa to netýka len Slovana, len slovenských klubov, a len futbalu.

Kam to všetko smeruje? Bude to raz naozaj tak ako v Amerike, sadneme si na nejaké „značkové“ predstavenie medzi nejakými modrými a červenými nadnárodnými gladiátormi, kúpime si popkorn, štýlový klubový farebný šál a budeme sa pozerať na predstavenie s tým, že je nám vlastne jedno kto hrá, hlavne že je to pekné?

Pred päťdesiatimi rokmi Slovan vyhral druhú najvýznamnejšiu pohárovú súťaž v Európe a môžeme povedať, že aj na svete. Porazil vtedy legendárnu Barcelonu. A dnes? Prehral s akousi súteskou, ktorú na európskej futbalovej mape treba hľadať s tou najsilnejšou lupou (nič proti tým chlapcom, nechali na ihrisku srdce, čo sa o našich – vlastne „našich“ legionároch – povedať nedá). Ale tu teraz nejde o to, že Slovan neuveriteľne hlúpym spôsobom zbabral posledné zápasy, veď to sa stane aj Barcelone či Realu – zlyhanie, kríza, aj to k športu patrí. Lenže u nás to nie je náhoda, ale zákonitosť. Prečo? No iste, je to aj o peniazoch: na Západe v športe sú a tu nie sú. Áno, biznis do športu dnes patrí.

Ale patrí tam ešte aj srdce, duša, lokálpatriotizmus, vlastenectvo? Alebo to už je podľa niekoho politika, a tá do športu nepatrí? A naozaj nepatrí? Naozaj ju nikto do športu nemieša? V uplynulých dňoch sme sa mali možnosť sa opäť presvedčiť, že je to naopak: medzinárodný šport je silne spolitizovaný. Jednoducho tam tie emócie sú a žiadna medzinárodná organizácia ich zakázať nemôže.

Slovan hral pohárový zápas s mužstvom z neexistujúceho štátu. Medzinárodná futbalová federácia to dovolila a tým otvorila Pandorinu skrinku s emóciami. Dvaja hráči Slovana zo Srbska, a tiež tréner mužstva celkom pochopiteľne odmietli hrať, zvlášť ak ich na to vyzval srbský futbalový zväz.

Zdá sa to niekomu čudné? Komu z vás čitateľov by sa páčilo, keby napríklad Horehronie okupoval povedzme Uruguaj, do Ligy majstrov by sa prihlásil víťaz majstrovstiev Horehronia zložený zo samých Uruguajcov a ctená medzinárodná futbalová federácia by mu umožnila v súťaži štartovať? Kto z vás čitateľov-vlastencov by na mieste futbalistu proti takému mužstvu nastúpil? A kto z vás čitateľov-vlastencov by na mieste fanúšika nekričal fuj, hanba, Horehronie je predsa Slovensko?

Vedenie futbalového Slovana vo svojej úpenlivej prosbe fanúšikom pred stredajším zápasom s kosovským mužstvom napísalo: „Zástupcovia UEFA nás dôrazne upozornili na to, že prípadné politické prejavy budú tvrdo a nekompromisne trestať v neprospech nášho klubu a fanúšikov. V praxi to znamená, že ak by takáto situácia aj napriek našej výzve a prosbe nastala, klub by mohol dostať nielen vysokú finančnú pokutu, ale aj oveľa bolestivejší trest v podobe uzavretia celého štadióna na ďalší európsky zápas.“

Slovanu treba vysloviť pochvalu za to, že umožnil svojim Srbom na zápas nenastúpiť bez sankcií, napriek negatívnemu stanovisku UEFA. Ak pre nič iné, tak treba vedenie klubu pochváliť za pochopenie situácie srbských legionárov: treba si uvedomiť, že ak by na zápas nastúpili, doma v Srbsku by boli odpísaní.

Tak ako to teda je: je politika v športe či nie je? A kto ju tam vnáša? A vôbec, kto je medzinárodná futbalová federácia, aby si dovolila zaujať politické stanovisko? Žiaľ, takéto spolitizovanie medzinárodného športu nie je zďaleka ojedinelé. Nie je to tak dávno, keď športovcom istej krajiny nedovolili dokonca ani na olympiáde vystupovať pod vlajkou ich štátu a spievať ich štátnu hymnu, a to vraj iba preto, že údajne v tej krajine to nie je v poriadku s dopingom. Ako keby to v iných krajinách bolo, všakže… A aj ich tá veľká mocná federácia a médiá odsudzovali, keď si napriek tomu tam všetci tú hymnu spievali. Viete si to predstaviť? Aj vy by ste radšej oslávili víťazstvo iba tak oficiálne chladne, len aby to bolo politicky korektné?

Patria vôbec ešte, podľa predstáv mocných tohto sveta, emócie ľuďom? Alebo aj na tie majú práva už iba korporácie a inštitúcie?

Ivan Lehotský