Moskva 23. januára 2020 (HSP/Sputnik/Foto:TASR-Branislav Račko)

Podľa uniknutých informácií, ktoré priniesli západné média, je medzi oficiálnymi osobnosťami Európskej únie čoraz populárnejšia myšlienka ďalšieho vojenského dobrodružstva, do ktorého sú niektorí politici ochotní sa pustiť aj bez účasti USA, úplne samostatne. Tentoraz si tieto horúce hlavy chcú trochu pobojovať v Líbyi

Ak zorganizujú títo zástancovia silového riešenia líbyjského konfliktu skutočne rozsiahly silový zásah, bude to na jednej strane pokus o obnovenie európskej sféry neokoloniálneho vplyvu v severnej Afrike a Stredomorí, na strane druhej tým bude otvorená geopolitická Pandorina skrinka.

Agentúra Bloomberg s odvolaním sa na nemenované „oficiálne osoby EÚ„ informovala o silových plánoch, ktoré sa v Bruseli prejednávajú: „Európska únia môže zriadiť vojenskú misiu, aby pomohla zabezpečiť dodržiavanie embarga na dodávky zbraní a možné zastavenie paľby v Líbyi, pretože sa blok (EÚ) snaží zabrániť konfliktu, do ktorého sú zapojené Rusko a Turecko, ktoré môžu destabilizovať Stredomorie. Aj keď v pondelok (20. januára) na schôdzi ministrov zahraničia EÚ v Bruseli neprijali žiadne rozhodnutie, dvaja činovníci, ktorí boli na diskusii prítomní, vyhlásili, že sa dosiahol konsenzus ohľadne toho, že je potrebné začať prípravy na rozšírenie vojensko–námornej a leteckej hliadkovej misie.„

Je potrebné poznamenať, že otázku silovej účasti EÚ v líbyjskom konflikte nastolili potom, čo prvýkrát zaznamenali určitý pokrok v otázke urovnania líbyjského problému vďaka spoločnému úsiliu ruského a tureckého vedenia. Je zrejmé, že rusko–turecké úsilie na normalizáciu situácie ešte zďaleka nedosahujú ciele, ale snáď samotnú skutočnosť diplomatických úspechov Moskvy a Ankary berú niektorí európski politici ako poníženie a obmedzenie sféry vplyvu Európskej únie v Stredomorí, ktoré si mnohí v Európe zvykli považovať za akúsi zónu zvláštnych záujmov. Je príznačné, že žiadne viditeľné úsilie v líbyjskom smere európske krajiny až donedávna nepodnikali, teraz, ale chcú svetu ukázať, že práve Brusel je hlavným hráčom v tomto regióne.

Pri najlepšej vôli (a patričnej konskej dávke politickej naivity) by bolo možné sa pokúsiť rozoznať, v myšlienke nasadení vojnových lodí a lietadiel EÚ na zabezpečenie embarga a dodržiavanie prímeria, pokus o reálnu pomoc v nastolení mieru v tejto ťažko skúšanej krajine. Problém je, ale v tom, že toto (zdôrazníme ešte raz, hrozne naivné) vysvetlenie nijako nesúhlasí s informáciou, ktorú úradníci EÚ „prezradili„ americkej informačnej agentúre po bruselskej schôdzi ministrov zahraničia.

„Jeden z účastníkov pondelňajšej schôdze povedal, že EÚ nemôže očakávať, že ju budú brať vážne, ak nedokáže použiť silu na hliadkovanie susedného priestoru,„ píše Bloomberg a zdôrazňuje: „Európski lídri sa pokúšajú upevniť v Líbyi potom, čo zostali mimo hry na pozadí skutočnosti, že Rusko a Turecko podporujú znepriatelené strany konfliktu. „

Vojenské lode a lietadlá, ktoré lietajú nad Líbyou a hliadkujú pri jej pobreží, nie sú žiadnymi poslami mieru, ale v istom zmysle „psychologickým nástrojom„, pomocou ktorého chcú európski predáci obnoviť svoju autoritu a docieliť to, že ich budú konečne brať vážne a, že sa regionálne problémy už nebudú riešiť bez ohľadu na ich názory a záujmy. Z hľadiska psychologického sa to dá pochopiť, ale z hľadiska praktického táto schéma sotva prinesie výsledky, s ktorými jeho autori počítajú. Zaistenie embarga na dodávky zbraní pomocou vojenského loďstva nejakej konkrétnej európskej krajiny je myšlienka skoro nezmyselná z praktického hľadiska. V Líbyi je viac ako dosť najrôznejších zbraní, Líbya nie je ostrov a v prípade potreby tam môžu prepravovať zbrane, nielen po mori.

Možno, že nasýtenie pobrežných vôd Líbye vojenskými loďami skomplikuje prácu nelegálnym organizátorom hromadnej migrácie z Afriky do EÚ, pre ktorých sa stala Líbya obľúbeným prekladiskom a skutočnou logistickou základňou, to je, ale zase len teoreticky.

V praxi vzniká problém – čo robiť so zadržanými člnmi a loďami napchanými nelegálnymi migrantmi. Potápať ich predsa nemožno z politických a humanistických dôvodov, vylodiť sa v najbližšej členskej krajine EÚ sa tiež nedá, pretože Taliansko (a práve to by malo v takom prípade utečencov prijať) je kategoricky proti, tým skôr, že to zbaví operáciu zmyslu, odvážať ich do nejakých iných európskych krajín bude tiež problematické a vrátiť ich späť na líbyjský breh je skoro nezmyselné, pretože celý tento proces sa bude pravdepodobne opakovať.

S pokusmi zabezpečiť dodržiavanie prímeria v líbyjskej občianskej vojne bude ešte viac problémov. Pre plnohodnotnú vojenskú intervenciu je potrebná patričná skupina vojsk, to, ale ešte nie je tak hrozné, pretože ak bude v Európskej únii skutočná vôľa môže samozrejme poslať nejaký bojaschopný útvar. Problém je v tom, ako budú európski voliči reagovať na správy o smrti vojakov v Líbyi (a obete tam pravdepodobne budú) – najmä vzhľadom na to, že v mnohých krajinách EÚ voliči aj naďalej ostro odsudzujú americkú intervenciu v Iraku a v líbyjskom vojenskom dobrodružstve uvidia jej opakovanie – tentoraz v európskom podaní.

Zostáva len variant využitia vojenského letectva, ktoré by pod zámienkou zabezpečenia prímeria bombardovalo líbyjské sily, ktoré sa bruselským jastrabom nebudú páčiť. Problém je v tom, že všetci ostatní účastníci líbyjského konfliktu, vrátane nepriamych, budú proti tomu a podniknú pravdepodobne protiopatrenia, ktoré sa Bruselu nebudú páčiť. Viac ako to: pokus dokázať svetovému spoločenstvu, že Európska únia „bombarduje v mene mieru“, bude sotva úspešný. Možno, že práve vychádzajúc z toho jeden európsky politik, ktorý informoval americkú agentúru o európskych vojenských ambíciách v severnej Afrike, poukázal na nutnosť získať súhlas Bezpečnostnej rady OSN k akejkoľvek operácii podobného druhu. Pri takomto scenári sa môžeme staviť, že šance na schválenie podobnej rezolúcie nebudú skoro žiadne. Celý svet si príliš dobre pamätá na precedens, ktorý skončil smrťou Muammara Kaddáfího.

Ambície Európskej únie sú pochopiteľné: mnohí v Bruseli nechcú, aby sa líbyjská infraštruktúra na prepravu utečencov, a najmä líbyjská ropa a líbyjský plyn (spolu s plynovodom Greenstream, ktorý je pre Európanov dôležitý), ocitli v rukách síl tak či onak spojených s Moskvou, alebo Ankarou a vďačných práve im, nie úradníkom z Paríža, Londýna, alebo Berlína. Správnym riešením tohto problému sú, ale rokovania so všetkými zainteresovanými stranami a nie rinčanie zbraňami a vojenská intervencia. EÚ sama v mnohom zavinila svoje terajšie problémy v Líbyi a teraz by sa nemala nafukovať a snažiť sa obnoviť svoju váhu vo svete, ale uznať svoje chyby a zmieriť sa s tým, že zodpovednejší geopolitickí hráči budú zvyšovať svoj vplyv v tomto kľúčovom regióne.