„Personálne zloženie najvyššieho vedenia EÚ napovedá, že jednou z kľúčových tém sa môže stať hlbšia integrácia EÚ. Stane sa dvojrýchlostná Európa realitou alebo nie? Aké kompetencie sme pripravení odovzdať? Aká je naša národná predstava takejto integrácie? Pokiaľ chce Slovensko v nej zájsť? Takáto diskusia sa na Slovensku zatiaľ poriadne nezačala a skôr je predmetom politického zápasu než poctivej odbornej diskusie,“ uviedol predseda vlády Peter Pellegrini vo svojom komentári v Hospodárskych novinách. Tento jeho výrok by nebolo dobré len tak prehliadnuť, je v ňom totiž povedané príliš veľa na to, aby išlo len o nejaké náhodné vyjadrenie alebo prerieknutie (v plnom znení ho nájdete TU).

Podľa Pellegriniho by sa teda diskusia o odovzdaní ďalších kompetencií niekomu (ešte vlastne ani nevieme presne komu, ale skrátka niekomu demokratickému, nezištnému tam na západe, kto to s nami myslí dobre) mala stať predmetom „odbornej diskusie“ namiesto politického zápasu. K tomu však treba otvorene povedať niekoľko vecí.

Integrácia Slovenska do EÚ je v tejto chvíli už natoľko hlboká, že hovoriť o nezávislej krajine je v mnohých ohľadoch už aj teraz trochu pritiahnuté za vlasy. Každá ďalšia diskusia o odovzdaní kompetencií nejakému vzdialenému centru však už bude o skutočnom a zásadnom ohrození zvrchovanosti štátu, o ktorý sa Slováci toľké desaťročia usilovali.

Ale predovšetkým: vážený pán premiér Pellegrini, rozhodnutie o príslušnosti k nejakému štátnemu útvaru nie je primárne o „odbornej“ diskusii, ale je to práve o tom politickom zápase, ktorý ste tak trochu s negatívnym podtónom spomenuli. Práve tak ako nie je o odbornej diskusii vstup do manželstva, tak nie je o odbornej diskusii ani rozhodnutie občanov o odovzdaní kompetencií demokraticky zvolených štátnych orgánov do rúk akéhosi vzdialeného centra.

Nie je to odborná, ale je to práveže politická voľba, dobrovoľné rozhodnutie, ktoré síce môže byť podložené odbornými informáciami, ale rovnako dobre iba intuitívnymi dôvodmi, prípadne úplne iracionálnymi emóciami. Je to totiž o demokratickom rozhodnutí občanov, je to výhradne o slovíčku „chcem“ alebo „nechcem“. Chceme sa stať opäť iba závislým regiónom nejakej ríše, alebo chceme, hoci aj chudobnejší, žiť vo vlastnom štáte spôsobom, akým sami chceme?

Netreba veľa odborných informácií na to, aby človek chápal, že väčšia ekonomika má svoje výhody, a že nepochybne nám nezávislí a „nezávislí“ odborníci ľahko vyrátajú (vysoko odborne), že sa ušetrí kopa peňazí, ak sa bude o všetkom rozhodovať a všetko riadiť a riešiť centrálne pre celú Európu, a ešte viac, ak to bude centrálne pre celú zemeguľu, prípadne priľahlú časť vesmíru. Nie je však treba ani vysokú odbornosť na to, aby človek pochopil, prečo ľudia s takýmto zmýšľaním bývajú označovaní ako neomarxisti.

Aj bez „odbornej“ diskusie sa človek ľahko dovtípi, že propagandisti novej európskej veľkoríše národa Nemeckého nám iste sľúbia, že sa ako jej súčasť budeme mať lepšie, než keby sme boli pánmi sami na svojom. Možno nám sľúbia, že časom by sme mohli mať aj (takmer) nemecké platy a dôchodky. Možno by sme si časom dokonca uvedomili, akú hlúposť urobili bývalé kolónie „demokratických“ koloniálnych mocností, že sa oslobodili. Veď dnes by nemuseli utekať do EÚ, keďže sami by boli EÚ, no nie? Zjavne tam vtedy neprebehla dostatočne odborná diskusia…

Vážený pán premiér Pellegrini, keď vtáčka lapajú, pekne (v tomto prípade odborne) mu spievajú. Ibaže rozhodnutie nechať sa už x-tý raz v histórii pohltiť západnou veľríšou v mene jej veľmocenských chúťok (argumentujúc, že veď to bude aj naša veľríša, hoci v skutočnosti je našou asi tak, ako bola našou aj CK monarchia, turecký sultanát či pred ním tatársky chanát) je voľbou, ktorú by mali urobiť občania.

Toto je totiž principiálne rozhodnutie, ktoré nehľadí len na okamžitý úžitok, ale myslí aj na vzdialenú budúcnosť pre našich vnukov a pravnukov, budúcnosť oveľa vzdialenejšiu, než je tá, do ktorej spoľahlivo dočiahnu výpočty odborníkov – budúcnosť, pre voľbu ktorej napokon ani nemáme lepší nástroj, než len zdravú „sedliacku“ intuíciu. Toto rozhodovanie nie je a nesmie byť len o prvoplánových ekonomických efektoch, ale musí zohľadňovať záujmy celej krajiny, jej prírody, zdrojov, regiónov a budúcich generácií našich potomkov. Alebo nie? Je azda vlastenectvo iba o obchodovaní s naším bezprostredným blahobytom: ktorý majiteľ nás bude lepšie živiť, tomu sa odovzdáme?

Nuž a ešte je tu princíp subsidiarity. O ňom zakladatelia EÚ tvrdili, a vo všetkých základných materiáloch EÚ sa tak o ňom píše, že je základným filozofickým východiskom, na ktorom je architektúra EÚ postavená. Z tohto princípu okrem iného vyplýva aj to, že o čom si môže národný štát zmysluplne rozhodovať sám, o tom si aj rozhodovať má – a nemá tým poverovať vzdialené mocenské centrum. Keď sa na vec pozrieme z tohto pohľadu, tak vidíme, že európske národy skutočne nepotrebujú tútora, ktorý im bude diktovať, ako majú žiť a čo si majú myslieť: Európsku úniu potrebujú iba ako strešnú organizáciu, platformu na dohodnutie spoločného postupu, ale iba práve v tých veciach, v ktorých si to želajú.

Z toho vyplýva, že primeraná úroveň integrácie bola už dávno prekročená a namiesto diskusie o jej prehlbovaní by sme sa mali rozprávať o tom, ako ju uvoľniť. Preto je podozrivý aj samotný fakt, že nám pán premiér kladie otázky nie spôsobom, či vôbec chceme hlbšiu integráciu, ale berie to ako samozrejmosť – a rovno sa pýta, aké kompetencie sme pripravení odovzdať. A že by sme o tom mali odborne diskutovať (teda na fundamente kapitalistickej ekonómie, sociológie, politológie, ktoré sú dnes presadzované ako jediné správne) – inými slovami, priznať, že nie sme svojprávni na zodpovedné rozhodnutia a nechať za seba v tejto výsostne občianskej politickej voľbe rozhodnúť niekoho, kto „odborne“ dospeje k tomu správnemu záveru, ktorý si želá sponzor jeho zamestnávateľskej inštitúcie.

Premiér Pellegrini to nemá jednoduché, sedí na dvoch stoličkách: ako gubernátor tejto provincie musí byť zadobre s vodcami Ríše, a zároveň ako predstaviteľ relatívne národne sa tvoriaceho Smeru musí byť zadobre aj s obyvateľstvom. Lenže to sa dá iba do určitého času a do určitej miery. Každý sa skôr alebo neskôr vyfarbí a ukáže sa, za koho v skutočnosti kope.

Ivan Lehotský