Úskalia mieru

Často sa zdôrazňuje, že mier v Európe je závislý od kvality vzťahov Nemecka a Francúzska. Napoleonské vojny, udalosti nasledujúce po zjednotení Nemecka v roku 1871 a dve svetové vojny v 20. storočí tento argument potvrdzujú a napriek mnohým problémom odôvodňujú zmysel existencie Európskej únie. Pri týchto úvahách sa však zabúda, že mier v Európe závisí aj od kvality vzťahov Nemecka s Ruskom. Nemci v priebehu 20. storočia cez Severoeurópsku rovinu dvakrát vstúpili na územie Ruska a spôsobili mu obrovské straty. Rusi na to nikdy nezabudnú, a preto budú vždy veľmi nervózni zo zužovania strategickej hĺbky, ktorú jej poskytujú nárazníkové štáty – Bielorusko a Ukrajina.

Nemecko v súčasnosti pre Rusko nepredstavuje vojenskú hrozbu. Nie je ňou zatiaľ ani nepatrná americká vojenská prítomnosť v Pobaltí a Poľsku. To, čo Rusov najviac irituje, je postupné približovanie sa NATO k jeho západnej hranici, pretože z pohľadu Moskvy môže byť predohrou k strate kontroly nad nárazníkovou zónou.

Spojenectvo s Washingtonom

Tak ako Rusi, ani Poliaci nikdy nezabudnú na to, že ich krajina, zovretá medzi Nemeckom a Ruskom, bola predmetom delenia, ale aj dejiskom horúcich i studených konfliktov Rusov s Nemcami. Aj Poliaci utrpeli v dôsledku týchto udalostí extrémne straty. Zároveň v nich vyklíčila prirodzená nedôvera voči Nemcom i Rusom, a preto dnes – napriek tomu, že je Poľsko členským štátom EÚ – budujú silné spojenectvo so Spojenými štátmi.

Poliaci neveria v akcieschopnosť NATO, a to je dôvod, prečo v spolupráci s Rumunmi budujú medzi Baltickým a Čiernym morom neformálnu koalíciu vedenú Washingtonom. Američania majú tiež svoje pochybnosti o akcieschopnosti aliancie, a preto iniciatívu Varšavy plne podporujú. Takmer nič ich nestojí, vyhovuje stratégii USA zadržiavania Ruska v Európe a bráni užšiemu spojenectvu Berlína s Moskvou.

Sila geografie

Historické skúsenosti Poľska nie sú totožné so slovenskými. Napriek tomu, že Slovensko ako súčasť Československa bolo v sovietskej sfére vplyvu, dôsledkom čoho bola aj intervencia v auguste 1968, Slováci nikdy neboli vystavení takým krutostiam, aké Poliakom spôsobovali tak Nemci, ako aj Rusi. Dôvod je prostý: geografia. Poľsko sa rozprestiera na Severoeurópskej rovine, čo ho predurčuje k tomu, aby cez jeho územie tiahli expedičné zbory zo západu na východ aj z východu na západ. Slovensko je v porovnaní s Poľskom populačne, rozlohou, ekonomicky i vojensky oveľa menšie a slabšie. Vďaka karpatskému oblúku je však lepšie chránené než náš severný sused, a preto je menej náchylné stať sa dejiskom rozsiahlych vojenských operácií, územných anexií a v extrémnom prípade premysleného vyhladzovania.

Niežeby bolo Slovensko imúnne voči tlaku mocností. Roky 1939, 1948 a 1968 sú toho dôkazom. Ale v dôsledku geografie sú jeho negatívne skúsenosti s Nemeckom a Ruskom neporovnateľne miernejšie ako v prípade Poľska. Pre Slovensko preto nepredstavuje porozumenie medzi Berlínom a Moskvou nočnú moru, ale naopak príležitosť pre udržateľný mier v Európe. Súdiac podľa diplomatických postojov, to podobne vidia aj vo Viedni. Historické skúsenosti Poliakov sú však také, že keď si začali Nemci s Rusmi rozumieť, vždy to pre nich znamenalo násilné delenie krajiny. A preto aj perspektíva Bratislavy a Varšavy bude vždy odlišná, keď príde na diplomatickú konfrontáciu medzi Západom a Ruskom.

Ilúzia európskej jednoty

Zahraničná politika krajiny vždy odráža zmes národných záujmov a historických skúseností. A to bol dôvod rozdielnych reakcií Bratislavy a Varšavy počas kauzy Skripaľ. Ideologický prístup delil postoje na „proruské“ a „prozápadné“. Realita je však oveľa pestrejšia. Poľsko dlhodobo zakladá svoju národnú bezpečnosť na spojenectve s USA. Ak teda chcela Varšava potvrdiť povesť pevného člena tvoriacej sa koalície na osi Baltik – Čierne more, musela sa postaviť do šíku krajín vyhosťujúcich ruských diplomatov. Oslabovanie pozícií Ruska na medzinárodnej scéne je súčasťou poľskej stratégie, vychádzajúcej z národných historických skúseností. Neznamená to však, že je to stratégia vhodná pre celú Európu.

Naopak, umiernený prístup Slovenska a Rakúska otvára priestor pre pragmatické hodnotenie situácie a budovanie vzťahov Európy s Ruskom. Nie je prejavom slabosti, ani „proruských“ tendencií, ako vyhlasujú niektorí agitátori. Je len menej emocionálnym vyjadrením národných záujmov oboch krajín, ktoré majú špecifické vzťahy tak s Ruskom, ako aj Nemeckom.

Napokon, neexistuje nič také ako spoločný západný bezpečnostný záujem. S koncom studenej vojny sa skončilo aj ideologické súperenie Západu so Sovietskym zväzom, ktorý sa v roku 1991 rozpadol. V Moskve už nevládnu ani boľševici, ani komunistická byrokratická gerontokracia. Rusko si osvojilo vlastnú verziu kapitalizmu. Marxizmus (mimochodom, produkt západnej, nie ruskej filozofie) je pre Rusov mŕtvy, ale ich národné záujmy sú aktuálne stále. A s rozpadom bipolárneho sveta nanovo ožili národné záujmy európskych krajín, ktoré pod kepienkom Európskej únie budili dojem jednoty, no tá sa po roku 2008 ukázala ako iluzórna.

Peter Tóth

Článok pôvodne vyšiel na ďateľ.sk