Hlavným obmedzením dohody je, že bola podpísaná bez vykonania posúdenia politických a finančných rizík alebo analýzy zdrojov a zainteresovaných strán. Zohľadňovali sa v nej tiež len záujmy kupujúceho a predávajúceho. To je dôležité, pretože realizácia takýchto projektov závisí aj od záujmov tranzitných krajín, akciových spoločností spravujúcich plynové polia a plynovody a investorov. Keď sa riadne posúdia záujmy týchto zainteresovaných strán, je jasné, že využívanie azerbajdžanského plynu ako alternatívy k ruskej energii je naďalej nereálne.

Oneskorená výroba a rastúci dopyt

Úloha zvýšiť a diverzifikovať dodávky energie pre Európu privedením zdrojov plynu z Kaspického mora sa realizuje v rámci projektu Južného plynového koridoru. Ten zahŕňa prevádzku ložiska kondenzátu zemného plynu Shah Deniz s investičnou hodnotou približne 40 miliárd amerických dolárov a tri samostatné plynovody.

Ložisko zemného plynu a kondenzátu Shah Deniz sa prevádzkuje v dvoch etapách. Prvá etapa zahŕňa približne 10 miliárd metrov kubických plynu ročne. Ťažba v poli Shah Deniz-1 má klesajúcu tendenciu, ale pole Shah Deniz 2. etapa má potenciál vyťažiť 16 miliárd metrov kubických plynu. Okrem plynového poľa Shah Deniz, ktoré je najväčším v Azerbajdžane, majú osobitný význam ďalšie tri plynové polia, a to Absheron, Shafaq-Asiman a Umid-Babek.

Vzhľadom na veľkosť jeho zásob sa ťažba prvého plynu z poľa Absheron považuje za kľúčový krok pri zvyšovaní ťažby plynu v Azerbajdžane. Podľa údajov sa ukázalo, že zásoby poľa Absheron sú nižšie, ako sa pôvodne očakávalo, a prieskum sa ukazuje ako náročný. Prvá ťažba plynu v rámci projektu Absheron-1 bola pôvodne naplánovaná na prvý štvrťrok 2019, ale bola odložená na rok 2021 a následne na rok 2023. Prvá ťažba plynu v rámci projektu Absheron-2 sa očakáva v roku 2027.

Geologický prieskum plynového poľa Shafaq-Asiman zatiaľ nepriniesol pozitívne výsledky. Na začatie ťažobných prác a zvýšenie objemu ťažby v oblasti Umid-Babek, ktorá sa z technického hľadiska považuje za náročnú, sú potrební aj geológovia, ktorí dosiahli vysokú odbornú úroveň. To všetko si vyžaduje ďalšie časové a finančné zdroje.

Popri tejto oneskorenej ťažbe rastie aj dopyt po plyne zo strany obyvateľov Azerbajdžanu a rastúceho hospodárstva krajiny. Spustenie nových ťažobných kapacít v tomto odvetví vytvára nadmerný dopyt po ďalších objemoch plynu. Rast populácie a rozširovanie územia krajiny tiež zvyšuje dopyt po plyne. V súčasnosti je domáca spotreba Azerbajdžanu približne 12 – 13 miliárd metrov kubických ročne a vláda je povinná zohľadniť ju pri tvorbe plánov vývozu.

Súčasné trendy naznačujú, že domáca spotreba dosiahne 14 miliárd metrov kubických v roku 2023 a 15 miliárd metrov kubických v roku 2026. Prognostické modely pritom naznačujú, že ťažba plynu v Azerbajdžane bude v roku 2023 približne 47,8 miliardy metrov kubických, v roku 2024 49,2 miliardy metrov kubických a v roku 2025 49,7 miliardy metrov kubických. Vzhľadom na domácu spotrebu sa vývoz môže do roku 2026 zvýšiť o ďalších 2,5 miliardy metrov kubických. To znamená, že vývoz Azerbajdžanu do EÚ sa môže do roku 2026 zvýšiť len na 14 až 15 miliárd metrov kubických.

Výzvy v oblasti riadenia

Na zvýšenie dodávok plynu do Európy bude potrebné investovať do zlepšenia súčasnej prepravnej kapacity juhokaukazského (SCP), transanatólskeho (TANAP) a transjadranského (TAP) plynovodu. Z týchto plynovodov je len Transjadranský plynovod do veľkej miery pod kontrolou spoločností EÚ.

V súčasnosti vlastní 19,9 % juhokaukazského ropovodu ruská ropná spoločnosť Lukoil, zatiaľ čo 10 % vlastní Národná iránska ropná spoločnosť (NIOC). To spôsobuje EÚ zjavné politické ťažkosti pri prijímaní finančných a riadiacich rozhodnutí. Obe spoločnosti by mohli spolupracovať a vytvárať prekážky pri zvyšovaní dodávok plynu do Európy.

Plynovody z Azerbajdžanu prechádzajú cez Turecko a Gruzínsko. Obe krajiny sú odberateľmi azerbajdžanského plynu. Na zvýšenie dodávok plynu do Európy bude potrebné uzavrieť tranzitné dohody s tureckým štátom a tureckými spoločnosťami, aby sa uspokojili rastúce potreby európskych aj tureckých spotrebiteľov. Azerbajdžanský prezident Ilham Alijev nedávno poznamenal, že “rokovania trvajú dlhšie, ako sme očakávali. Dúfame, že túto dohodu dosiahneme. Pretože ak túto dohodu z určitých dôvodov nedosiahneme, potom budú ohrozené všetky naše plány na ďalšie dodávky plynu do Turecka a Európy.”

Napokon, so zvýšením dodávok plynu z Azerbajdžanu do Európy sú spojené aj značné finančné problémy. Výška investícií potrebných na rozšírenie prepravných kapacít plynovodov sa odhaduje na niekoľko miliárd amerických dolárov. To spôsobuje finančné ťažkosti z pohľadu investorov, spoločností a kupujúcich.

Nerealistické očakávania

Celkovo možno konštatovať, že plány na zvýšenie dodávok plynu do Európy pravdepodobne naruší rastúci domáci dopyt Azerbajdžanu a pomalá ťažba plynu. V súčasnosti by totiž jediným reálnym spôsobom, ako by krajina mohla splniť svoje záväzky voči Európe do roku 2027, bol nákup ďalšieho plynu z Ruska a Turkménska. To by bolo vzhľadom na politické zdôvodnenie energetického memoranda medzi EÚ a Azerbajdžanom úplne kontraproduktívne.

To, či sa podarí dosiahnuť hmatateľné výsledky, bude závisieť nielen od rozhodnutí azerbajdžanskej vlády, ale aj od postojov tranzitných krajín a spoločností, ktoré vlastnia súvisiace plynové polia a plynovody. Zosúladenie týchto protichodných záujmov si vyžiada značné časové a finančné zdroje. To všetko pravdepodobne spôsobí, že cieľ nahradiť dovoz ruského plynu plynom z Azerbajdžanu sa v najbližšom období stane len nesplniteľným snom.