Môj profil 
Predplatné
Paríž, 27. september 2019. Semifinále majstrovstiev Európy vo volejbale, hrá domáce Francúzsko proti Srbsku. Usporiadatelia vyhlásili minútu ticha za zosnulého bývalého prezidenta Chiraca. Zo sektoru srbských fanúšikov sa ozve najprv kde-tu piskot a ojedinelé výkriky, ale čoskoro to prerastie do výrazného skandovania, ktoré znelo ako „bombardoval nás!“
Domáce obecenstvo to odsúdilo piskotom – samozrejme, do športu politika nepatrí. Hoci, niekto by mohol namietnuť, že v takom prípade do športu nepatrí ani minúta ticha za vojnového zločinca. Ale prečo sa vlastne srbskí volejbaloví fanúšikovia ozvali takýmto nepríjemným spôsobom?
Svet Jacquesa Chiraca oplakal. Vyzdvihujú ho ako mierotvorcu, ktorý si dovolil protestovať proti americkej invázii do Iraku v roku 2003, a ktorý údajne (nie sú o tom hodnoverné dôkazy) presvedčil Američanov, aby NATO počas vojny v Juhoslávii nebombardovalo mosty v Belehrade. Pre spravodlivosť treba povedať, že Jacques Chirac bol zrejme jedným z tých lepších lídrov západného sveta – bol asi najmiernejší z vodcov veľmocí, ktoré sa zúčastnili zločinnej agresie do Juhoslávie.
Pre jeho zmysel pre humor, žoviálnosť a bonvivánstvo, pre jeho bonmoty a bezprostredný štýl komunikácie sa stal veľmi populárnym, najmä u mládeže vznikol doslova jeho kult. Mladá generácia ho už takmer nevníma ako politika, ale ako módnu ikonu zosobňujúcu nostalgiu 70. a 80. rokov, špecializované značky predávajú tričká s jeho portrétom a citátmi.
Ibaže aj on je jedným zo spoluvinníkov zločinnej agresie NATO proti Juhoslávii spred dvadsiatich rokov, ktorej výsledkom boli tisíce civilných obetí a vďaka používaniu rádioaktívnej munície dodnes pribúdajú ďalšie. Toto bombardovanie bolo zo strany Francúzska nielen podlou zradou Srbska, historického francúzskeho spojenca, ale najmä prebehlo bez súhlasu Rady bezpečnosti OSN, bolo porušením základných princípov medzinárodného práva a porušením základnej zmluvy NATO (Washingtonská zmluva).
Haagsky tribunál ako politický nástroj plne v réžii „víťazov“, im poslúžil ako zásterka, aby sa zabudlo na nezákonnosť ich invázie. Všetku vinu diania z tých čias hodil na Srbov, hoci v procesoch s nimi ťahal dôkazne aj argumentačne za kratší koniec, keď viacerých napokon musel v plnom rozsahu oslobodiť, vrátane prezidenta Miloševiča. Západných agresorov, ktorí boli od samého počiatku iniciátormi a podporovateľmi rozvratu Balkánu z 90. rokov, však za ich zločiny nikto nikdy neodsúdil.
Francúzsky prezident Chirac, hoci veľmi dobre vedel, že bombardovanie sa nezaobíde bez tisícov nevinných civilných obetí, proti zločinnej agresii nič nenamietal a účasť Francúzska, ako najvyšší veliteľ francúzskych ozbrojených síl, schválil. Tá krv je naveky na jeho rukách a nikto ju z nich už nezmyje.
Chcel by to niekto relativizovať? Tak si pre lepšiu predstavu vezmime iný prípad, ktorý vôbec nie je až natoľko odlišný, než sa zdá na prvý pohľad. Pred vyše 75 rokmi iný prezident iného európskeho vazalského štátiku sa tiež radšej rozhodol voliť cestu menšieho odporu a vyhnúť sa hnevu veľkého nemilosrdného brata. Súhlasil s naložením tisícov ľudí do vlakov a ich odvezení tam, kde im hrozilo… no, v konečnom dôsledku to isté, čo tisícom obetí agresie NATO pri „humanitárnom“ bombardovaní Juhoslávie. V čom je táto situácia odlišná? Samozrejme, v mnohých vonkajších okolnostiach, v rozdielnej obhajobe, ale nie v samotnej podstate: v tom, že išlo o podiel na úkladnej vražde tisícov nevinných ľudí.
Reakcia „demokratického“ sveta na tieto dva prípady je však diametrálne rozdielna: kým jeden z prezidentov má byť zločincom, ktorého meno sa ani nepatrí vysloviť, druhý je podľa nich vyvoleným poslom demokracie a ľudských práv zo Západu, toho jediného garanta spravodlivosti a humanity vo svete.
Dokedy ešte budeme tento dvojitý meter tolerovať?
Ivan Lehotský
.JPG)
.jpg)
