Americký prezident Joe Biden sa 13. marca stretol so svojimi britskými a austrálskymi kolegami Rishom Sunakom a Anthonym Albanezom, aby vylepšili bezpečnostný pakt AUKUS, ktorého cieľom je čeliť Číne.

Pokrok v dohode v podstate umožňuje Austrálii získať jadrové ponorky, čím sa jej námorníctvo začlení do námorníctva USA a Spojeného kráľovstva a zároveň sa posilní aliancia vedená USA s deklarovaným cieľom zabezpečiť “slobodný a otvorený” Indopacifik.

Peking po trojstrannom stretnutí varoval, že tieto tri krajiny “idú nebezpečnou cestou”, zatiaľ čo prezident Si Ťin-pching nedávno počas výročného čínskeho Národného ľudového kongresu varoval, že stratégia zadržiavania pod vedením USA v Indopacifiku má za cieľ dosiahnuť “zadržiavanie a potláčanie našej krajiny”.

Niektorí pozorovatelia vnímajú AUKUS ako pokus o ochranu svetového poriadku pod vedením USA a posilnenie americkej hegemónie v čoraz dôležitejšom globálnom mocenskom centre. Washington a jeho regionálni partneri však uvádzajú obavy z militarizácie Číny v Juhočínskom a Východočínskom mori, ako aj z možnej invázie na Taiwan.

V reakcii na to sa USA zamerali na tvrdú vojenskú silu a obranné partnerstvá so svojimi regionálnymi partnermi.

Títo partneri vrátane Indie, Japonska a Austrálie, ktorí sa obávajú regionálnej vojenskej projekcie Číny, posilňujú svoje obranné kapacity. Washington sa tiež snaží outsourcovať vojenský vývoj, pričom americké spoločnosti vytvárajú kapacity na výrobu zbraní v rámci partnerov, ako je Južná Kórea a Austrália.

Prehlbuje sa aj spolupráca so západnými spojencami, ako je Kanada, Austrália a Spojené kráľovstvo, v oblasti boja proti Číne prostredníctvom organizácií, ako sú Quad a AUKUS, ktoré sú základom bezpečnostnej architektúry pod vedením USA.

Washington sa skutočne tvrdo bráni tomu, aby sa Čína stala výrobným rivalom, a administratíva Joea Bidena pokračuje v mnohých protekcionistických opatreniach Donalda Trumpa z obchodnej vojny s Pekingom v roku 2018. Tá sa realizovala najmä priamym a nepriamym blokovaním prístupu Číny k dôležitým polovodičovým položkám a technológiám, čím sa snažila spomaliť pokrok Pekingu v oblasti vyspelých polovodičov.

Okrem ciel sa Biely dom snažil zaviesť stratégiu, ktorá by uprednostňovala domáce investície do amerického priemyslu a infraštruktúry s cieľom konkurovať Pekingu.

Dôležité však je, že zatiaľ čo Bidenova administratíva uprednostňuje obranné partnerstvá s cieľom zadržať Čínu, mohla by ďalej prehrávať s Čínou na základe svojej hospodárskej stratégie v regióne a túžby svojich partnerov udržiavať obchodné vzťahy s Pekingom.

Aj keď si Washington uvedomuje, že investície USA do indo-pacifického regiónu zlyhávajú, začiatkom marca oznámil, že tichomorské štáty dostanú v nasledujúcich 20 rokoch miliardy dolárov z jeho rozpočtu, čo svedčí o tom, že Washington si uvedomuje, že by mal mať k regiónu dlhodobý hospodársky prístup.

Napriek tomu, že sa USA snažia získať Európu pre boj s Čínou, Európska únia (EÚ) uprednostňuje diferencovanú “súťaž a spoluprácu” s Pekingom. Nemecko uprednostňuje hospodárske vzťahy s Čínou, ktoré Berlín považuje za potrebnejšie ako kedykoľvek predtým v čase krízy životných nákladov na kontinente, ktorá zasiahla aj nemeckú výrobu.

Hoci tlak USA podnietil niektoré krajiny EÚ, aby sa odpojili od čínskych technológií, ako napríklad Holandsko, ktoré 9. marca zaviedlo obmedzenia na čínske polovodiče, do veľkej miery ho potláčajú túžby EÚ udržať obchod s Čínou otvorený. Podľa bruselskej stratégie zahraničnej politiky v indo-pacifickom regióne sú snáď jediným vážnejším rozporom medzi EÚ a Čínou tie, “v ktorých existujú zásadné nezhody, napríklad v oblasti ľudských práv”.

Dokonca aj krajiny s aktívnejšou vojenskou prítomnosťou v indo-tichomorskom regióne, konkrétne Francúzsko a Spojené kráľovstvo, sú trochu opatrné, pokiaľ ide o úplné nasledovanie USA. Plánovaná návšteva francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona v Číne v nadchádzajúcich týždňoch má čiastočne za cieľ získať Čínu pre ukončenie vojny na Ukrajine, zdôrazniť priority Európy v oblasti obnovenia bezpečnosti na kontinente a prípadne vnímať Peking ako dôležitého partnera pri dosahovaní tohto cieľa.

Hoci Spojené kráľovstvo je v súčasnosti partnerom Washingtonu v jeho úsilí o zadržiavanie Číny, v posledných rokoch sa pohybovalo medzi jastrabím prístupom k Číne a zdôrazňovaním dôležitosti hospodárskych vzťahov s Pekingom, ktorý je najväčším zdrojom jeho dovozu.

Rishi Sunak nedávno vyzval na “pevný pragmatizmus” voči Pekingu, čo je zrejme prekážka pre jastrabov, ktorí uprednostňovali Londýn v nadväznosti na postoj Washingtonu k Číne.

Okrem toho, vzhľadom na rôzne politické zmeny, ktoré prebiehajú v Spojenom kráľovstve, vrátane rastúcich otázok o jeho schopnosti zaviazať sa k indo-pacifickej námornej prítomnosti vzhľadom na jeho významnú podporu Ukrajine, by nebolo prekvapujúce, keby Londýn ďalej menil svoje záväzky voči vízii Washingtonu.

Rozhodujúce je, že Washington musí čeliť aj realite výrazného hospodárskeho posilnenia Pekingu v indo-tichomorskom regióne, a to aj medzi tamojšími partnermi USA.

Na jednej strane má Japonsko diplomatické sťažnosti voči Číne v súvislosti s niektorými spornými regiónmi. To sa neobmedzuje len na Taiwan, ale aj na ostrovy Senkaku, ktoré spravuje Japonsko, ale nárokuje si ich Čína, ktorá ich nazýva Diaoyu.

Napriek tomu je nepravdepodobné, že by Tokio niekedy výslovne vystúpilo proti Pekingu podľa vízie Washingtonu, a to vzhľadom na svoje vlastné hlboké hospodárske väzby s Čínou. Je preto chybou, ak politickí predstavitelia vo Washingtone pristupujú k Japonsku, akoby sa chcelo postaviť priamo proti Číne.

A hoci Austrália rozšírila svoj záväzok voči obranným iniciatívam pod vedením USA, je dôležité poznamenať, že Čína je zďaleka najväčším obchodným partnerom Canberry, pričom obe krajiny sa nedávno pokúsili urovnať napätie v oblasti obchodu.

Canberra tiež zdôraznila, že napriek svojim záväzkom voči AUKUS nezasiahne v prípade vypuknutia konfliktu o Taiwan, čo je pre Washington úderom, ktorý ukazuje, že USA môžu mať problém úplne presvedčiť svojich spojencov, aby zadržiavali Čínu.

Napriek tomu, že Washington sa v súčasnosti zameriava na tvrdú silu ako odstrašujúci prostriedok, Čína má v regióne čoraz väčšiu ekonomickú moc. Od roku 2009 je najväčším obchodným partnerom desaťčlenného Združenia krajín juhovýchodnej Ázie (ASEAN). A do roku 2020 takmer zdvojnásobila objem obchodu USA so združením ASEAN.

A napriek všetkým rečiam o napätí s Indiou dosiahol bilaterálny obchod Číny s Naí Dillí v roku 2022 tiež rekordných 136 miliárd USD.

Vlastný obchod Číny s ázijskými krajinami, konkrétne prostredníctvom Regionálneho komplexného hospodárskeho partnerstva (RCEP), ponúkol nižšie clá na lacnejšiu elektroniku a iný spotrebný tovar, ktorý je populárny v celej Ázii. Keďže USA nie sú súčasťou tejto dohody z dôvodu obchodnej vojny s Čínou, brzdí to aj ich hospodársky vplyv.

Naopak, Indicko-tichomorský hospodársky rámec (IDEF), ktorý USA oznámili v máji 2022 s cieľom upevniť svoju hospodársku prítomnosť v regióne, má nedostatky, pretože neposkytuje také zníženie ciel, aké ponúka Čína, a namiesto toho sa zameriava na otázky, ako sú pracovné normy, čistá energia a dodávateľské reťazce.

Niektoré indo-tichomorské krajiny môžu dokonca pociťovať obavy zo zamerania Washingtonu na obranu a z jeho rizík pre regionálnu stabilitu. Po najnovších oznámeniach týkajúcich sa AUKUS-u Indonézia vyjadrila obavy z toho, že pakt vyvolá možné regionálne preteky v zbrojení, ako aj z toho, že ponorky budú musieť prechádzať cez jej vody.

V konečnom dôsledku, okrem rizík týkajúcich sa ďalšej polarizácie v indo-tichomorskom regióne a zanedbávania naliehavých otázok, ako je zmena klímy, môžu mať USA problém ponúknuť atraktívnu alternatívu k hospodárskej hegemónii Číny, čo oslabuje ich nádeje na získanie plnej podpory svojich partnerov.

A hoci Washington môže byť vnímaný ako cenný bezpečnostný partner, regionálne krajiny môžu konať multilaterálne a postaviť obe mocnosti proti sebe – čo je ďalším odrazom čoraz viac multipolárneho sveta, v ktorom žijeme.