Prečo potrebujú Slováci poslať do európskeho parlamentu vlastencov? A čo by tam títo ľudia mohli dokázať?

Bratislava 21. mája 2019 (HSP/Foto:TASR/AP-Jean-Francois Badias)

EÚ v dnešnej podobe nejedná v záujme národných štátov a ich obyvateľov. K náprave by mohlo prispieť, keby sme do Bruselu poslali akčné poslanecké komando, ktoré ak nič iné, aspoň by sypalo piesok do súkolia stroja na vytvorenie uniformnej eurototality. Aké možnosti majú europoslanci?

Okrem potreby získať v Európskom parlamente (EP) väčšinu, alebo aspoň dostatočne silnú skupinu, ktorá by mohla ovplyvniť pomer síl pri hlasovaní, sú tu aj ďalšie dôvody, prečo by sme sa mali snažiť mať tam aspoň niekoľkých ľudí, ktorí nebudú pracovať v prospech nejakých záujmových skupín, straníckych intríg alebo cudzích veľmocí, ale budú skutočne na strane slovenského národa.

Mať väčšinu v pléne pri hlasovaní, to je samozrejme ideálny stav. Ale to zďaleka nie je všetko, o čo v EP ide – tam už je neskoro veci riešiť. Samotné hlasovanie vieme ako vyzerá, mnohých občanov doslova šokovalo video zo zasadnutia EP, ktoré pred časom priniesol vtedajší europoslanec Richard Sulík (môžete ho vidieť napríklad TU). Na ňom vidieť, že za minútu stihnú poslanci odhlasovať aj desať zákonov. „Kto má to šťastie, že rozumie predsedajúcemu priamo, stíha. Kto je odkázaný na tlmočníka v slúchadlách, má zmätok, lebo pravidelne sa stáva, že kým tlmočník prekladá ,kto je ZA‘, predsedajúci sa už pýta ,kto je PROTI‘,“ opisuje pomery v EP Sulík.

Zdá sa, že z Bruselu aj v budúcnosti budeme môcť z času na čas očakávať prídel toxickej agendy, ako sú kvóty na migrantov, či pokusy o vytvorenie unitárneho euroštátu. Je preto veľmi dôležité mať tam spoľahlivých ľudí, ktorí budú nosiť na Slovensko informácie, novinky, klebety, a to dostatočne zavčasu, aby sme sa stihli pripraviť na prípadné hrozby. Nie je možné robiť zmysluplnú a efektívnu politiku bez informácií. Počas uplynulých piatich rokov nás o bruselských šialenstvách najlepšie informoval liberál Richard Sulík (!), a to je niečo, nad čím by sa mali ľavicoví aj konzervatívni voliči zamyslieť.

Ďalšia dôležitá vec je, byť už pri tvorbe eurozákonov a mať svojich ľudí aj v jednotlivých výboroch, aby tam mohli veci pripomienkovať ešte vo fáze prípravy, a aby informácie o dianí dostávali včas do pozornosti médií a verejnosti. Je to dôležitejšie, než sa zdá na prvý pohľad – už veľakrát sa totiž ukázalo, že osud nejakého nepodareného návrhu môže byť úplne iný, ak sa niekomu podarí ho dostatočne zavčasu vytiahnuť z temných zákutí politiky na svetlo sveta a začne sa oň zaujímať verejnosť. Tých výborov, tém a schôdzí je v EP obrovské množstvo, a európske národy potrebujú veľa vlastencov, aby to všetko dokázali držať pod akou-takou kontrolou.

Nuž a v neposlednom rade je tu komunikačná funkcia europoslancov: ani jednofarebný mediálny mainstream totiž nemôže celkom ignorovať, čo hovoria poslanci s menšinovými názormi. Preto sú v EP veľmi prospešní ľudia ako Nigel Farage, ktorého vystúpenia sú vďačným materiálom pre novinárov a skvelým opozičným hlasom voči mainstreamovému probruselskému parnému valcu. Namiesto neviditeľných a absolútne konformných poslaneckých zombií, ktoré iné hovoria pred voľbami doma, a celkom iné potom v Bruseli odhlasujú, nebude lepšie radšej si zvoliť ľudí s mocným hlasom a jasným názorom, ktorí tam z plných pľúc vykričia, že kráľ je nahý?

Mnohí skeptici hovoria, že voliť europoslancov je márnosť, lebo EP nemá skutočnú výkonnú moc, na to je tam politbyro zvané Európska komisia a ďalšie orgány. Nuž, aj áno, aj nie. Ani všemocná komisia nemôže odignorovať rozhodnutie parlamentnej väčšiny – keby tak urobila, znamenalo by to rozvrat, otvorenú vojnu s hrozbou rozpadu únie, a to ani komisia riskovať nemôže. Silná národná skupina v EP bude znamenať, že Komisia aj Rada budú musieť konať ďaleko defenzívnejšie a opatrnejšie, než doposiaľ.

V tomto volebnom období budú mať europoslanci naozaj dosť zásadných úloh na riešenie. Tou najdôležitejšou z nich je zabránenie ďalšej centralizácii Únie a hrozbe zbavenia národných štátov zvrchovanosti v prospech korupčného byrokratického hniezda v Bruseli. Sú to však aj ďalšie súvisiace veci, ktoré plazivým spôsobom Európu menia smerom, ktorý si normálni Európania neželajú, a ktorý naozaj nemá s demokraciou – spravovaním si svojich vecí ľuďmi samotnými – veľa spoločného.

Podľa zúfalstva „tradičných“ politických strán, ktoré z času na čas presiakne do médií, by sa v novom EP mali výrazne posilniť frakcie národných strán. Sú to najmä dve skupiny: Európa národov a slobody (Matteo Salvini, Marine Le Penová a i.), ku ktorým sa zo slovenských strán hlási Sme rodina, a kam pravdepodobne pribudne jeden (zrejme Ľudovít Goga) alebo možno dvaja slovenskí europoslanci, a druhou frakciou je Európa slobody a priamej demokracie (Nigel Farage a i.), s ktorými v minulosti úspešne spolupracoval Jaroslav Paška (SNS), ktorý má slušnú šancu v tejto činnosti pokračovať.

Avšak podobne ako aj v slovenskom parlamente, ani v EP nie je nevyhnutné, aby europoslanci boli členmi nejakého oficiálneho združenia. Čo je dôležité, to je ich aktivita, ich schopnosť chápať komplexné politické dianie, ich kontakty – a samozrejme, ich vernosť ideálom, ktoré ich poslali voliči do EP presadzovať, čo sa prejavuje najmä, ale nielen pri hlasovaní.

Práve dvojtvárnosť poslancov „tradičných“ politických zoskupení je vážnym problémom, pre ktorý je vôbec ťažké dnes hovoriť v prípade EP o nejakej zastupiteľskej demokracii – o akom výkone mandátu od občanov, o akom prenose vôle voličov je reč, keď títo europoslanci doma deklarujú, ako odvážne, nahlas a hrdinsky budú bojovať za svoj národ, ale v praxi sa potom ich hlasy akosi stratia, keď sa hlasuje o veciach ako imigrácia, islamizácia či vazalstvo voči zaoceánskemu hegemónovi?

A preto vernosť národu je kľúčová a najdôležitejšia vlastnosť europoslanca. Autentickí demokrati nie sú tí, ktorí to o sebe vyhlasujú, ale tí, ktorí naozaj sú vykonávateľmi vôle ľudu – poslanci ktorí nezradia, reprezentanti strán, ktoré nezradia. Máme takých?

Ivan Lehotský