Môj profil 
Predplatné
Oni ho nikdy do partie nechceli. Je pre nich v lepšom prípade nutným zlom na získanie väčšiny v parlamente, veľmi vhod im padlo, že priniesol celkom slušnú porciu hlasov národnejšie a sociálnejšie cítiacich voličov, ktorí pod mediálnym tlakom opustili národné vody a presunuli sa do neutrálneho populistického stredu.
Boris Kollár pri každej príležitosti zdôrazňuje, že čo on sľúbi, to platí. Do akej miery je táto jeho mantra pravdivá, to si môže každý overiť sám porovnaním reality s jeho predvolebnými sľubmi. Ktoré to boli? Tak napríklad zdôrazňoval, že hnutie Sme rodina má svoju červenú čiaru, stanovené podmienky, ktoré mu budú musieť partneri splniť, inak s nimi do vlády nepôjde: že sa nebudú otvárať kultúrno-etické témy, že Slovensko nebude prijímať imigrantov zo žiadnych kvót, že sa nebudú rušiť žiadne výhody, ktoré občania dostali od predchádzajúcich vlád, že sa rozbehne štátny projekt masívnej výstavby štátnych nájomných bytov, že sa zrealizuje exekučná amnestia, aby sa ľudia vymanili z finančného otroctva, že sa zrušia doplatky za lieky pre vybrané skupiny obyvateľov…
Teda vidíme, že pokiaľ ide o tú červenú čiaru, doposiaľ bol voči svojim partnerom, povedzme to jemne, naozaj viac než ústretový. Doposiaľ sa mu darilo sedieť na dvoch stoličkách – nepochybne aj preto, že Sme rodina je strana naozaj flexibilná: keď treba, je ľavicová, keď treba, tak je pravicová. Môže byť národná, revolučná, rodinná, ateistická, kresťanská… dôležité predsa sú hlasy voličov a nie nejaké poučky a ideológie, všakže?
Lenže oni sú naozaj nároční, neuspokoja sa s kompromisom. A chvíle, keď sa na dvoch stoličkách už jednoducho nebude dať sedieť, sa nezadržateľne blížia. Už na júlovej schôdzi parlamentu sa bude hovoriť napríklad o voľbe generálneho prokurátora a ďalších veciach, ktoré hardcore liberálov dosť zaujímajú…
Boris Kollár má teraz dve možnosti: buď stratiť tvár pred voličmi, alebo začať „robiť problémy“ a začať trvať na tom, aby sa začalo realizovať to, čo pred voľbami sľuboval.
A tak, kým on a spolu s ním aj jeho premiér stoja pred dilemou, ktoré z dvoch ziel si vybrať, optimisti v extrémne liberálnom slniečkarskom tábore sa tešia, že oni naopak stoja pred situáciou win-win. Veria, že vzhľadom na jeho osobnosť a minulosť, vzhľadom na tony masla, ktoré nosí na hlave, keď bude treba, a keď na neho pritlačia, on vo všetkom ustúpi. Poruke majú rôzne nástroje, diplomovka je iba jeden z tých jemnejších. A ak nebude poslúchať, tak ho ukrkajú. Dúfajú, že v konečnom dôsledku by sa im mohlo dokonca podariť, aj za pomoci zvyškov síl, ktoré sú dnes v parlamente ako opozícia, rozbiť vládu, aby sa po nových voľbách mohli konečne už dostať do parlamentu a uskutočniť všetky tie dúhové americké zázraky, o ktorých snívajú.
Lenže na smolu slniečkových extrémistov ešte tu môže byť aj tretia možnosť, á la Matovič. A síce, že aj koza ostane akože celá a aj vlk sa akože naje – treba len vedieť situáciu správne marketingovo predať. Kollár v tom totiž nie je sám: na jeho strane je najmocnejší muž dneška.
A to je protivník úplne iného kalibru. Oni si ešte stále nevšimli, že ten, koho považujú za pochabého poloblázna, je v skutočnosti nesmierne schopný politik, ktorý zatiaľ dosiahol úplne všetko, čo chcel, nech boli použité metódy akékoľvek cirkusové a beťárske. A že on si len tak pre nič za nič nenechá pokaziť hru, keď sa už konečne hrá s jeho kartami.
Ivan Lehotský
.jpg)
