Bratislava 9. februára 2019 (HSP/Aif/Foto:wikimedia)

Prečo je Soľženicyn spisovateľ, nie historik?

„Rebélia“ Jurija Poliakova

Osobnosť jedného z našich národných laureátov Nobelovej ceny za literatúru Alexandra Isajeviča Soľženicyna sa nie raz stala predmetom ostrých sporov.

Ich ďalšiu vlna sa prevalila na jeseň v roku 2014 týmto vyhlásením šéfredaktora Literaturnoj Gazety spisovateľa Jurija Poliakova: „Našou hlavnou úlohou je, aby história našej vlasti – vojnová, politická a iná (samozrejme, vrátane histórie kultúry) – bola zameraná na výchovu občana zodpovedného za osud svojej vlasti a chápajúceho, že Rusko – to je najvyššia hodnota.

Na pozadí toho je podľa môjho názoru v predstihu konaný predjubilejný spád udalostí spojený s blížiacou sa storočnicou A. I. Soľženicyna do istej miery nevhodný. Nebudem hodnotiť literárne – umeleckú hodnotu jeho diela, avšak musím poznamenať: Soľženicyn nielen svojho času proste opustil Sovietsky zväz ( a ZSSR, či sa nám to páči alebo nie, je jednou z politických verzií historického Ruska), ale fakticky vyzýval Američanov začať proti nemu vojnu. Nikto tu nenavrhuje vyčiarknuť Soľženicyna zo zoznamu významných krajanov, no zliepať z neho kultovú osobnosť by sme určite nemali a najmä preto, aby si kultúrni dejatelia mladej generácie vedome nerobili o živote nesprávne závery“.

Jednotný front

Po tomto sa na Poliakova vylial celý potok zlostných reakcií tých, ktorým  je tvorba Soľženicyna blízka a drahá.

Vdovu po spisovateľovi Natáliu Soľženicynovú rozhnevala interpretácia okolností, za ktorých Soľženicyn opustil ZSSR.

„Nemôžete nevedieť, že vo februári 1974 bol Soľženicyn uväznený, zbavený občianstva a pod eskortou vyhostený zo ZSSR. Občania štátu sa to dozvedeli na základe  oznámenia agentúry TASS prostredníctvom tlače. Ak toto vediac používate vyššie uvedené slová, znamená to, že vedome klamete. Pokiaľ neviete o týchto všeobecne známych faktoch, potom je divné, ako môžete byť šéfredaktorom Literaturnoj gazety“.  – publikuje odpoveď spisovateľovej vdovy Poliakovovi periodikum Russkaja gazeta.

Súčasne sa na Poliakova obracia známy herec Jevgenij Mironov, ktorý hral hlavnú úlohu v seriáli „V Prvom kruhu“ na námet Soľženicyna: „Nemá žiadny význam sporiť sa s vašimi útokmi na osobnosť a tvorbu Alexandra Soľženicyna, hoci hnusný tón a lživý základ obvinení na jeho adresu nútia človeka so zachvením si spomenúť na najtemnejšie stránky histórie nášho štátu. História postupne postaví všetko na svoje miesto, no už dnes je v hrubších obrysoch zrejmé, aké miesto v nej zaujíma Soľženicyn a aké Poliakov.“

Spisovateľ Zachar Prilepin na stránkach svojho „Živého žurnálu“ píše: „Útoky na Soľženicyna neposilňujú vlastenecké hnutie v Rusku, ale ho oslabujú…   Ak sa my dnes, v predvečer jubilea pokúsime „zhodiť“ Soľženicyna – vyzdvihnú ho tí „najlepší ľudia v spoločnosti“ a budú vykrikovať, že národné svätyne a národné tragédie sú cenené a dôležité iba pre nich“.

Režisér Alexej German ml. na svojom blogu „Echo Moskvy“ píše: „Terajší útok na Soľženicyna, podstatnou časťou ktorého je lož o tesnej spolupráci spisovateľa s CIA, lož o prehnanom rozsahu teroru, lož o jeho nenávisti k svojej vlasti – to nie je ani tak pokus o revíziu miesta Soľženicyna v histórii, ako vedomá a vypočítavá príprava pre morálne odobrenie budúceho kola teroru. Veď ak veľký spisovateľ klamal, potom možno luhali aj všetci ostatní. Potom nič nebolo. Ani milióny obetí v táboroch, ani strieľanie, ani hlad.“

Je treba si všimnúť, že na obranu Soľženicyna sa v jednom rade ocitli ľudia s priamo protichodnými názormi – vlastenec Prilepin a liberál German ml. To je jasný dôkaz toho, že Soľženicyn je figúra zložitá a protirečivá.

O miliónoch obetí stalinizmu

Hovoriť o literárnych zásluhách a nedostatkoch nositeľa Nobelovej ceny nemá význam, pretože hrozí riziko, že rozhovor skĺzne do kategórie sporu „páči sa – nepáči sa“. Oveľa zaujímavejšie je pohovoriť si o lžiach a klamstvách, o ktorých niet u obhajcov spisovateľa ani zmienky.

Súostrovie Gulag a Červené koleso sú nemilosrdne kritizované historikmi práve preto, že mnohé čísla a fakty, ktoré uvádza autor v porovnaní s výsledkami seriózneho výskumu vyvolávajú, jemne povedané, vážne pochybnosti. Poďme si pohovoriť o jednom z týchto údajov, ale možno najjasnejšom a najpozoruhodnejšom – o čísle obetí sovietskeho režimu.

Spor o tom, čo a ako o tom písal Soľženicyn, tiež nie je nový. Tak napríklad, toto povedal v rozhovore pre Rossijskuju gazetu v novembri 2012 spisovateľ Maxim Kantor: „Áno, stalinizmus bol strašný, totalitarizmus zlý a komunizmus je možno falošná utópia, no hodnotiac našu nedávnu minulosť sa treba opierať o solídne fakty a nie o dohady a emócie. Počas represií aj v čase kolektivizácie zahynulo mnoho ľudí – prosím, povedzte, koľko? Uveďte ich mená. Je načase odhaliť presnú martyrológiu obetí totalitnej moci. A nie hádať kto má pravdu – či Soľženicyn, ktorý hovorí o 67 miliónoch, alebo jeho oponenti, ktorí trvajú na čísle tri milióny.

Stačí však iba posypať si hlavu popolom a spočítať tie milióny? Rozdiel je, samozrejme veľký –  šesťdesiatsedem alebo tri, ale je to pre dnešnú generáciu to najdôležitejšie? Mení sa tým niečo na úrovni vedomia más?

…Ak pripustíme, že zahynulo nie 66,7 milióna, ako píše Soľženicyn ale 3 milióny, ako ukazujú výsledky archívneho výskumu, aj toto množstvo už dovoľuje hovoriť o genocíde sovietskeho národa. Ak však veríme Soľženicynovi, dostávame celkom iný obraz. Totiž práve tu pramenia tvrdenia niektorých historikov (vrátane niektorých našich ruských) o tom, že Hitler prinášal oslobodenie od komunizmu“.

Päť dní na to v tej istej Rossijskoj gazete vyslovuje Kantorovi námietku vdova Natália Soľženicynová: „Bezohľadní oponenti pripisujú Soľženicynovi tvrdenie, že v gulagoch zahynulo 66 miliónov ľudí. V tejto súvislosti uvádzam jeho vlastné slová: „Podľa výpočtov v emigrácii žijúceho profesora štatistiky I.A.Kurganova,  obdobie od roku 1917 do roku 1959 mimo vojnových strát, iba na základe teroristickej likvidácie, násilia, hladu, zvýšenej úmrtnosti v táboroch (vrátane deficitu,  zapríčinenému  zníženou pôrodnosťou – vnútorný útlak) nás stálo 66,7 milióna obetí (bez toho deficitu je to 55 miliónov )“. A v jednom z rozhovorov Soľženicyn v roku 1976 vyhlásil: „Profesor Kurganov nepriamou metódou vypočítal, že od roku 1917 do roku 1959 iba následkom vnútornej vojny sovietskeho režimu proti vlastnému národu, to znamená následkom jeho zahubenia hladom, kolektivizáciou, vysídlením roľníkov na likvidáciu, väznením, tábormi, jednoduchým zastrelením – iba z týchto príčin zahynulo spolu s našou občianskou vojnou 66 miliónov ľudí“.

Tak vravel Soľženicyn

Takže čo vlastne hovoril a písal na túto tému Alexander Isajevič Soľženicyn?

Výšku strát ruského národa počas rokov sovietskeho režimu on vyjadroval často.

Pozrime sa na stranu 8 druhého zväzku Súostrovia Gulag vydaného v roku 1991: „A na koľko nás vlastne vyšlo toto „pomerne ľahké vnútorné potlačenie“ od začiatku Októbrovej revolúcie? Podľa výpočtov v emigrácii žijúceho profesora štatistiky I. A. Kurganova, obdobie od roku 1917 do roku 1959 mimo vojnových strát, iba na základe teroristickej likvidácie, násilia, hladu, zvýšenej úmrtnosti v táboroch (vrátane deficitu,  zapríčinenému zníženou pôrodnosťou – vnútorný útlak) nás stálo 66,7 milióna obetí (bez toho deficitu je to 55 miliónov )“.

A tu je, hľa, odpoveď na otázku na tlačovej konferencii v Paríži zo dňa 10. apríla 1975 zaznamenaná v publikácii “Soľženicyn. Publicistika. Prejavy a články“, ktorá vyšla v Paríži v roku 1989:

„Vy udávate 50 – 60 miliónov mŕtvych Rusov – jedná sa len o tábory alebo je to vrátane vojnových strát?

-Viac ako 60 miliónov mŕtvych – to sú iba vnútorné straty ZSSR. Nemám na mysli vojnu, len vnútorné straty“.

Alebo tu máme rozhovor pre španielsku televíziu z marca 1976, text nájdeme v tej istej publikácii z roku 1989:

„Profesor Kurganov nepriamou metódou vypočítal, že od roku 1917 do roku 1959 iba následkom vnútornej vojny sovietskeho režimu proti vlastnému národu, to znamená následkom usmrtenia hladom, kolektivizáciou, vysídľovaním roľníkov na likvidáciu, väznicami, tábormi a zastrelením – iba následkom toho u nás zahynulo, vrátane našej občianskej vojny, 66 miliónov ľudí…   Podľa jeho výpočtov sme v Druhej svetovej vojne stratili následkom pohŕdavého a krutého neprimeraného vedenia 44 miliónov ľudí!. Takže celkom sme následkom socialistického systému stratili 110 miliónov ľudí!“

Who is mister Kurganov?

Na tomto mieste je čas položiť si otázku: Who is mister Kurganov, na ktorého sa spisovateľ odvoláva?

Ivan Alexejevič Kurganov (pôvodným menom Koškin, nakoľko pseudonym Kurganov si zvolil až v 50-tych rokoch počas života v emigrácii) je rodákom z mesta Kurgan, Viatskej gubernie má pomerne bohatý životopis. Pochádza z roľníckej rodiny, narodil sa v roku 1895, v čase do Prvej svetovej vojny bol účtovníkom, potom bojoval na Kaukazskom a Západnom fronte, po Októbrovej revolúcii bojoval v radoch Bielej armády.

Ďalšie zložitosti jeho osudu  Ivana Kurganova budeme citovať z publikácie „Rusi v Amerike“ od E.A.Alexandrova, ktorá vyšla v roku 2005: „Bol zajatý boľševikmi (1920) a odsúdený k trestu smrti zastrelením, no ušiel im. Vrátil sa do Petrohradu, no v spojitosti s Kronštádskym povstaním bol uväznený ako bývalý biely dôstojník. Po potlačení povstania bol pustený na slobodu a začal pracovať v družstevných organizáciách. Súčasne študoval. Zatajac svoju účasť v Bielej armáde, prednášal na Leningradskom finančne-ekonomickom inštitúte aj v Moskovskom hospodárskom inštitúte. V roku 1934 získal titul profesor a v roku 1940 doktor ekonomických vied. Je autorom učebnice o obchodnom účtovníctve a plánovaní, učebnice o účtovníctve prevádzkovej bilancie a radu vedeckých prác na tému teórii účtovníctva fondov a teórií rovnováhy. V ZSSR vydal 12 prác. V rokoch 1941-1942 zažil blokádu Leningradu. Na jar v roku 1942 bol evakuovaný na Severný Kaukaz. V predvečer jeho zajatia Nemeckou armádou mal funkciu riaditeľa Leningradského finančne-ekonomického inštitútu“.

Nevyspytateľné sú cesty Božie! V štáte všade zúri „veľký teror“ a svoju minulosť skrývajúci bývalý biely dôstojník je poctený titulom doktor ekonomických vied, píše učebnice, prednáša a ako štátom vysoko cenená osobnosťje vyvezený z blokádneho Leningradu.

V jeho životopise ďalej čítame: „Od augusta 1942 v nemeckej okupácii, pracoval v orgánoch samosprávy na Severnom Kaukaze. V zime 1942-1943 spolu s rodinou odišiel cez Kyjev a Ľvov na Západ, ocitol sa v Nemecku. Sympatizoval s Vlasovovským hnutím, no na základe antinacistických prejavov Kurganova sa nacisti nerozhodli ho kooptovať do Výboru oslobodenia národov Ruska… Po skončení vojnových udalostí ušiel s rodinou do americkej okupačnej zóny odkiaľ emigroval do Spojených štátov…  V roku 1957 sa zúčastnil na práci Kongresu za práva a slobodu Ruska, ktorý sa konal v Haagu, bol podpredsedom i predsedom Koordinačného centra oslobodenia národov Ruska, predsedom Koordinačného centra boja proti boľševizmu. Ocitol sa pod hrozbou boľševickej agentúry. Od  roku 1959 sa venuje  vedecko – publicistickej činnosti.

Takže: dozvedeli sme sa, že vedec spolupracujúci s nacistami, ktorý spolu s nimi utekal na Západ, nebol začlenený do nacistami založeného vlasovského Výboru oslobodenia národov Ruska z dôvodu…   …antinacistických prejavov. Nechajme to však na svedomí jeho životopiscov. Bolo predsa potrebné pokúsiť sa nejako zbaviť Kurganova stigmy nacistického kolaboranta.

Tri cifry

Po tomto osobnom príbehu Kurganova sa poďme pozrieť na to, čo písal o stratách Ruska zapríčinených boľševickým režimom. Vo svojej publikácii „Tri cifry“, ktorá opakovane vychádzala v emigrantskej tlači a v roku 1990 bola uverejnená v časopise „Argumenty i fakty“,  uverejnil Kurganov toto:

„F. Dostojevskij ešte v roku 1871 vyjadril názor, že sociálna prestavba spoločnosti môže stáť tento národ 100 miliónov osôb.

Revolúcia v Rusku sa začala povstaním v roku 1917, potom prerástla do Občianskej vojny, industializácie, kolektivizácie a úplnej reorganizácie spoločnosti. Národ v tom čase utrpel skutočne ťažké straty, osobitne v začiatočnej fáze revolúcie a v období diktatúry Stalina. Tu sú niektoré čísla:

• Počet obyvateľov Ruska v roku 1917 v hraniciach do 17.septembra 1939 bol 143,5 miliónov
• Prirodzený prírastok obyvateľstva za roky 1918 – 1939 mal byť 64,4 miliónov (podľa koeficientu 1,7, ktorý bol prijatý za základ demografických výpočtov Štátneho plánovacieho výboru ZSSR)
• Reálny prírastok obyvateľstva bol v roku 1940 20,1 milióna osôb. Tu je započítané obyvateľstvo území pripojených v roku 1940 a tiež nasledujúce pripojenia (900 tisíc Karpatská Rus, 100 tisíc Tuva a obyvateľstvo v roku 1945 upresnených hraníc s Poľskom)
• Reálny prírastok obyvateľstva v rokoch 1940-1959 v súčasných hraniciach mal byť 91,5 miliónov
• Čiže celková populácia v roku 1959 mala byť 319,5 miliónov
• V skutočnosti to bolo v roku 1959 podľa sčítania ľudu 208,8 milióna obyvateľov

Celková strata obyvateľstva je 110,7 miliónov.

Takto utrpelo obyvateľstvo ZSSR v súvislosti s udalosťami rokov 1917 – 1959 straty 110 miliónov ľudských životov.“

110 miliónov ľudských životov – proste úžasné straty!

Mendelejev a Fíni

Najzaujímavejšie na tom je to, že aj toto ešte nemusí byť konečné číslo. Ešte oveľa väčšiu cenu ľudských strát za boľševizmus v Rusku  je možné odvodiť z práce podstatne viac uznávanej osobnosti  ako je Kurganov,  a to vedca Dmitrija Ivanoviča Mendelejeva.

Otec periodickej sústavy prvkov sa nezaoberal iba chémiou, ale aj inými vednými  disciplínami, napríklad demografiou. V roku 1906 vo svojej  práci „Poznávanie Ruska“ na základe prvého celoštátneho sčítania ľudu napísal toto: „Pre  Rusko ako celok na základe údajov zozbieraných Centrálnym štatistickým výborom o pomere počtov narodených a zomretých, je možné počítať s prírastkom obyvateľstva 15 obyvateľom za rok na 1000 obyvateľov. Tento predpoklad nám umožňuje vyjadriť nasledujúce pravdepodobné množstvo celkového obyvateľstva v nasledujúcich rokoch takto: …1950 – 282,7 miliónov; 2000 – 594,3 miliónov“.

Podľa oficiálnych údajov z celoštátneho sčítania ľudu v roku 1989 žilo na území ZSSR 286,7 miliónov občanov. Ak by sme sa v tomto prípade odrazili od Mendelejevovej prognózy, možno konštatovať, že sovietska moc zapríčinila demografický úbytok obyvateľstva v rozsahu 250 – 300 miliónov životov.

Mimochodom, tieto čísla boli v roku 1996 často citované v čase prebiehajúcej prezidentskej kampane a mali dokázať to, že komunistu Genadija Zjuganova môžu voliť iba „krvaví maniaci“.

Pokiaľ ste vy, vážení čitatelia, v tejto chvíli nepocítili túžbu vešať komunistov na kandelábroch a žiadať pre nich uskutočnenie Norimberského tribunálu 2, navrhujem vám porovnať Sovietsky zväz s Fínskom.

Suomi, ktorá získala svoju samostatnosť na Rusku a ktorá sa šťastne vyhla boľševickej moci, podľa vyššie uvedenej schémy výpočtov mala mať v roku 1960 nie menej ako  6,34 miliónov obyvateľov. No v skutočnosti vtedy mala 4,43 miliónov.

Vo Fínsku mali vlastnú občiansku vojnu, v ktorej vyhrali „bieli“ a ktorá stála okolo 30 tisíc obetí. Sovietsko – Fínska a Druhá svetová vojna spolu predstavovali stratu okolo 130 tisíc ľudských životov. Keď teda zaokrúhlime všetky tieto straty na 200 tisíc, ostáva nezodpovedaná otázka: kam zmizlo ešte 1,7 milióna Fínov?  Sú to obete krvavého režimu Mannerheima a jeho nasledovníkov? Kto iný by mohol zlikvidovať tretinu obyvateľstva štátu?

Nesprávna metóda

Problém je v tom, že prepočty Mendelejeva a jeho súčasníkov boli založené na predpoklade, že koeficient prírastku obyvateľstva sa udrží na rovnakej úrovni akým bol na prelome 19. a 20. storočia.

Avšak neskoršie štúdie vedcov – demografov objavili jav, ktorý dostal názov „demografický prechod“. Jeho podstatou je skutočnosť, že akýkoľvek štát v závislosti od miery svojho sociálne – ekonomického rozvoja prechádza tromi demografickými štádiami. V prvom z nich je nárast počtu obyvateľstva pomalý, pretože vysoká pôrodnosť je kompenzovaná rovnako vysokou mierou úmrtnosti. No potom vďaka rozvoju medicíny úmrtnosť prudko klesá a zároveň, pôrodnosť ostáva stále vysoká. Následkom toho dochádza k prudkému nárastu obyvateľstva. Toto je druhé štádium. Nakoniec, dochádza k zníženiu pôrodnosti a následkom toho k zníženiu prírastku obyvateľstva. To je tretie štádium. Príčiny zníženia pôrodnosti spočívajú v prechode podstatnej časti obyvateľstva na mestský spôsob života, v emancipácii žien a podobne.

Takže, jednoducho povedané, rozvinutá spoločnosť prežíva proces zníženia prírastku obyvateľstva. V súčasnej Európe ono zníženie dosiahlo úrovne, keď je prirodzený prírastok buď minimálny, alebo dochádza k prirodzenému poklesu.

A keď Kurganov vo svojej práci prisudzuje ZSSR koeficient prírastku obyvateľstva 1,7 zamlčuje, že v 20-tych až 40-tych rokoch 20.storočia koeficient prírastku obyvateľstva Veľkej Británie dosahoval 0,49, v Nemecku 0,61 a vo Francúzsku dokonca iba 0,13.

Pritom koeficient prírastku 1,7 ktorý bol schválený Štátnym plánovacím úradom je v skutočnosti koeficientom prírastku obyvateľstva Ruska v rokoch 1909 – 1913.

Čím úspešnejšie sa rozvíjal Sovietsky zväz, tým nižší (podobne ako v iných vyspelých štátoch) mal koeficient prírastku obyvateľstva.

Téma Kurganov, vypracovanie Soľženicyn

Mendelejev o tomto nevedel. A Kurganov? Samozrejme, že vedel. Prečo potom zotrvával v klamstve?

Nuž preto, že človek potrebuje aj jesť. Lebo speňažiť v čase Studenej vojny seriózne štúdie o ZSSR bolo oveľa ťažšie než predávať politické „horory“ v krajine Sovietov.

Mimochodom, Ivan Alexejevič Kurganov zomrel v New Yorku v roku 1980. Teda iba niekoľko rokov pred tým momentom, kedy vykladači hrôz stalinizmu začali uverejňovať jeho práce ako dôkazy rozsahu „komunistického teroru“.

Je zaujímavé, že dokonca v emigrantských kruhoch vedeli veľmi dobre o manipuláciách Kurganova a vážne ich kritizovali.

„Ale čo s tým má spoločné Soľženicyn?“ – rozhorčí sa ctiteľ tvorby spisovateľa. Nuž, autor sa sám odvoláva na nespoľahlivý zdroj, tiež zdôrazňoval, že nie on sám si tieto čísla vymyslel!“

Začnime tým, že Soľženicyn, prezentujúci seba nielen do pozície spisovateľa, ale aj výskumníka, nemohol nevedieť o pochybnosti výpočtov Kurganova.

No toto ešte nie je hlavná vec. Soľženicyn totiž dal číslam Kurganova taký zmysel, ktorý do nich samotný Kurganov nevložil.

Čo píše Kurganov? „ZSSR stratil v súvislosti s udalosťami rokov 1917 – 1959 sto desať miliónov životov“.

A Soľženicyn hovorí: „Takže celkom sme následkom socialistického systému stratili 110 miliónov ľudí“.

To znamená, že nositeľ Nobelovej ceny vyhlasuje za obete socializmu všetkých: aj desiatky miliónov fantómov, ktoré (ako sme si vyššie ukázali) sa ani nemohli objaviť v dôsledku zákonov demografie, aj 27 miliónov, ktorí zahynuli vo Veľkej vlasteneckej vojne, aj obete „červeného teroru“, aj obete „veľkého teroru“, aj obete „bieleho teroru“, aj bielogvardejcov, aj červenoarmejcov, aj nevinných emigrantov, aj takých, ktorí (podobne ako Kurganov) boli nacistickými prisluhovačmi a utiekli na Západ snažiac sa tak ujsť pred zaslúženou odplatou.

Všetkých autor „Súostrovia Gulag“ nahádzal na jednu kopu – aj reálnych, aj virtuálnych, aj boľševikov, aj nepriateľov boľševikov.

Neučiň si modly!

Ak ctiteľov Alexandra Soľženicyna svrbia uši pre slová „lož“ a „klamstvo“, môžeme to nazvať „literárnou fikciou“, no  v každom prípade sa jedná o nepravdu. Nepravdu, ktorú hlásal človek vyzývajúci iných „žiť nie podľa lži“.

A tu sa objavuje nový argument: „Ale aký je v tom rozdiel? Či zahynulo 110 miliónov, alebo len jeden milión – vari to vyvracia skutočnosť existencie Gulagov a „veľkého teroru“?“

Nie, nevyvracia. Avšak takáto nepravda deformuje skutočný obraz o tom, čo sa dialo v štáte počas rokov sovietskej moci. Takáto nepravda umožňuje nielen zrovnávať sovietsky socializmus s nemeckým nacizmom, ale na viac vyhlasovať, že zločiny sovietskeho režimu sú strašnejšie.

Soľženicynom osedlaná lož putuje po svete, vrýva sa do vedomia nových generácií. Takže už teraz sa mladí ľudia ponáhľajú napodobovať „hrdinov UPA, zapálených bojovníkov so Stalinom aj Hitlerom, považujúc ich za dvoch hlavných zotročovateľov ľudstva 20.storočia“.

A potom takíto mladí ľudia v mene slávy svojich hrdinov vraždia ženy a deti na Donbase…

No, nebudeme teraz rozoberať túto tému.

Aký uzáver je možné urobiť? Alexander Isajevič Soľženicyn – je spisovateľ a publicista, no v žiadnom prípade nie historik. Považovať „Súostrovie Gulag“ a „Veľké koleso“ za spoľahlivú historickú štúdiu ktorá objektívne odráža danú epochu Ruska možno asi na takom základe, ako román Alexandra Dumasa „Traja mušketieri“ možno považovať za učebnicu histórie Francúzska.

S penou na ústach brániť neomylnosť a pravdovravnosť laureáta Nobelovej ceny znamená hrešiť proti pravde.

V skutočnosti, presne o tom aj hovorí Jurij Poliakov: „Nikto tu nenavrhuje vyčiarknuť Soľženicyna zo zoznamu významných krajanov, no zliepať z neho kultovú osobnosť by sme určite nemali, najmä preto, aby si kultúrni dejatelia mladej generácie vedome nerobili o živote nesprávne závery“.

Autor: Andrej Sidorčik

Preklad z ruského jazyka: Tibor Korečko