Fridrich Engels sa narodil v rodine zámožného fabrikanta. Svoj podiel vo firme svojho otca však v roku 1870 predal a usadil sa v Londýne, kde si užíval ľahko nadobudnuté bohatstvo aj napriek tomu, že formálne odmietal súkromné vlastníctvo a buržoázne prežitky. Okrem svojho komunistického presvedčenia sa Engels veľmi živo zaujímal aj o vojenské otázky, kvôli čomu si v kaviarenských londýnskych kruhoch dokonca vyslúžil prezývku – „generál“. On sám si veľmi zakladal na svojich znalostiach vojenskej problematiky a ako „znalec“ napísal aj množstvo publikácii na túto tému.

Keďže cárske Rusko v tom čase viedlo aktívnu zahraničnú politiku, neuniklo to pozornosti Engelsa, ktorý nevynechal žiadnu príležitosť, aby Rusko zvlášť, a Slovanov všeobecne očiernil, znevážil a pošpinil. Ako Nemca a presvedčeného stúpenca internacionalizmu ho mimoriadne vystrašil pochod ruskej armády do Uhorska v roku 1848 a zahanbujúca porážka Košutovej soldatesky pri Világoši, čím ruský cár vyhovel žiadosti Habsburgovcov, aby im pomohol obnoviť poriadok v nepokojnej uhorskej časti habsburskej monarchie. Ruský cár si tak čestne splnil svoje spojenecké záväzky vyplývajúce z post-napoleonskej „Svätej aliancie“ kresťanských panovníkov, za čo sa Viedeň o päť rokov neskôr odvďačila Rusku hanebnou zradou, keď otvorene podporila anglo-francúzsku agresiu na Kryme (1853-1856), ktorou sa západné mocnosti už vtedy snažili vytlačiť Rusko z Krymu a pomôcť tak osmanskému sultánovi udržať kontrolu nad balkánskymi Slovanmi, keďže títo stále viac vzhliadali k Rusku ako k svojmu ochrancovi a osloboditeľovi spod tureckého jarma.

Tieto udalosti zasiali v Engelsovej hlave panický strach z Ruska a z panslavizmu. Ako marxistický revolucionár rozdelil Engels európske národy na revolučné a kontrarevolučné, čiže barbarské. Na strane revolúcie sa podľa Engelsa ocitli Nemci, Poliaci a Maďari. Ostatné, predovšetkým slovanské národy (okrem Poliakov) boli v očiach Engelsa kontrarevolučné. Okrem revolučných Nemcov, Poliakov a Maďarov prorokoval všetkým ostatným kontrarevolučným slovanským národom zánik v ohni svetovej proletárskej revolúcie.

Engels pripisoval Habsburgovcom hlavnú zásluhu v tom, že zabránili poturčeniu slovanských národov vo svojej mnohonárodnostnej monarchii a na Balkáne. Ako adekvátny prejav vďaky preto očakával ochotu týchto slovanských národov akceptovať ponemčenie, alebo aspoň pomaďarčenie. Paradoxne Engels absolútne neuznával žiadne zásluhy Ruska na záchrane balkánskych Slovanov pred ich poturčením napriek tomu, že Rusko v tom čase už poldruha storočia bojovalo s Osmanskou ríšou s cieľom oslobodiť Srbov, Bulharov a ďalšie slovanské národy na Balkáne. Vojenské aktivity Ruska na Balkáne boli pre Engelsa nočnou morou, pretože panslavizmus bol z jeho pohľadu nielen reakčný a kontrarevolučný, ale tiež predstavoval hlavnú prekážku budúceho triumfu marxistickej ideológie internacionalizmu a svetovej revolúcie.

Engelsovu bázeň pred Ruskom umocňovala jeho mentalita etnického Nemca. V tejto súvislosti napríklad napísal: „Bezprostredným cieľom panslavizmu je vytvorenie slovanského štátu siahajúceho od Krušných hôr a Karpát až po Čierne, Egejské a Jadranské more… Stmeľujúcim putom tohto štátu by neboli tie elementy, ktoré doposiaľ držali pohromade Rakúsko, ale osobitné vlastnosti Slovanov a hlavne im zrozumiteľný slovanský jazyk, ktorému rozumie väčšina populácie.“

Prečo Engels preferoval Rakúsko ako patróna zjednotenia malých národov pred Ruskom? Nuž jednoducho preto, lebo Rakúsko bolo nemecké a teda európske. Jedným dychom tiež zastrašoval Rusko a Slovanov, že „pri prvom víťaznom povstaní francúzskeho proletariátu… rakúski Nemci a Maďari budú oslobodení a krvavým spôsobom sa pomstia slovanským barbarom. Všeobecná vojna, ktorá vypukne, definitívne pochová tento slovanský spolok („slawischen Sonderbund“) a vyhladí všetky tieto drobné a úzkoprsé národy („Völkerabfälle“, resp. „etnický odpad“) až do štádia zániku aj ich mien. Budúca svetová vojna vymaže zo zemského povrchu nielen reakčné triedy a dynastie, ale aj celé reakčné národy. A to bude veľký krok vpred.“

Ťažiskom marxistického internacionalizmu mal byť podľa Engelsových predstáv hlavne boj s „veľkoruským šovinizmom“. Vo svojej práci „Nemecko a panslavizmus“ (Deutschland und der Panslawismus“) to marxistický kultúrtréger zdôvodnil nasledovne: „Slovania… zatlačení Nemcami na východ, pokorení Nemcami, Turkami a Maďarmi, začali po roku 1815 nenápadne spájať svoje rozdrobené sily… po prvýkrát sa ozývajú, volajú po svojej jednote a vyhlasujú tým smrteľnú vojnu románsko-keltským a germánskym národom, ktoré až dosiaľ vládli v Európe. Panslavizmus – nie je iba hnutím za národnú nezávislosť; je to tiež hnutie, ktoré sa snaží zničiť všetko, čo sme dosiahli za posledných tisíc rokov histórie; je to hnutie, ktoré nemôže dosiahnuť svoje ciele bez toho, aby pritom nevymazalo z mapy Európy Turecko, Uhorsko a polovicu Nemecka, pričom dosiahnuť tento výsledok a zabezpečiť si svoju budúcnosť nemôže iným spôsobom než pokorením Európy… Panslavizmus teda ponecháva Európe iba dve alternatívy: buď jej pokorenie Slovanmi, alebo totálne zničenie jadra ofenzívnej sily panslavizmu – Ruska“.

Pozoruhodné je, že Engels sa nikde nezmieňuje o Ukrajincoch, oslobodenie ktorých z pazúrov „veľkoruského šovinizmu“ tak hlboko ležalo na srdci ďalšiemu marxistovi Uľjanovi-Leninovi. V súvislosti s habsburskou monarchiou spomína Engels iba tri milióny Malorusov / Malorussen ( (Rotrussen, Ruthenen, t.j. Červenorusi, resp. Rusíni) v Haliči (Galizien) a na severovýchode Uhorska, ktorých označil za jediný ruský kmeň žijúci za hranicami Ruského cárstva („der einzige russische Stamm außer dem Bereich des russischen Kaisertums“). Svedčí to o tom, že v tom čase ešte aj zarytí rusofóbi chápali, že obyvatelia Haliče sú súčasťou ruského etnika. Engelsa tento fakt logicky veľmi znepokojoval. Nevýslovne sa totiž bál toho, že panslavizmus vyústi do vzniku jednotnej slovanskej ríše na rozvalinách Európy.

Naproti tomu vkladal Engels veľké nádeje do Poľska, ktoré podľa jeho mienky neinklinovalo k slovanskému bratstvu, ale hlásilo sa k myšlienkam slobody a revolúcie v európskom štýle. Celá zahraničná politika európskej robotníckej triedy sa podľa Engelsa  dala zhrnúť do troch slov – „obnovenie nezávislého Poľska“ („What have the Working Classes to do with Poland?“, Londýn, 1866). Obnovenie Poľska bolo podľa Engelsa životne dôležité ako „protiváha ruskej hrozbe v Európe“. Poľsko bolo v jeho ponímaní pohltené Ruskom, pričom decentne opomínal fakt, že na opakovanom delení Poľska sa podieľali jeho súkmeňovci – nemeckí Prusi a rakúski Nemci. Voči úlohe Nemcov v parcelovaní Poľska však Engels prirodzene nikdy nemal žiadne výhrady.

Pokorenie Poľska ruskými vojakmi a maloruskými sedliakmi síce bolo podľa Engelsa svojráznou formou triedneho boja, keď Rusi a Malorusi spoločne podpaľovali zámky poľských aristokratov, avšak takýto spôsob triedneho boja sa Engelsovi nepozdával. „Triedny boj“ zo strany Rusov vraj nebol v tomto prípade úprimný, ale mal výbojný charakter a bol iba prípravou na údajnú anexiu Poľska.

Vo svojej patologickej rusofóbii sa Engels neštítil fabrikovať absolútne choré konšpirácie o tom, že barbarskí Rusi údajne chceli v mene panslavizmu zničiť dokonca aj Švédsko prostredníctvom agitácie cárskych agentov medzi kočovnými Laponcami (Saamovia), žijúcimi na severe Švédska a Nórska. Bez akýchkoľvek dôkazov Fridrich Engels tvrdil, že cárski agenti vraj presviedčali týchto „kočujúcich divochov“ (Laponcov), aby sa prihlásili k fínskej národnosti, vďaka čomu získajú ochranu v rámci ruského fínskeho protektorátu.

Pre marxistu a revolučného internacionalistu Engelsa bolo Rusko v Európe niečím cudzorodým, podobne ako Turecko. Z jeho pohľadu „autentického Európana“ a Nemca bolo životne dôležité vytlačiť z Európy „ruskú reakciu a ruskú armádu“, pričom nešlo iba o záujem diktovaný revolučnými ideálmi, ale išlo o hlbšie civilizačné odmietnutie Ruska. Tento názor bol hlboko zakorenený v malomeštiackych európskych kruhoch a patril medzi tradičné intelektuálne stereotypy nemeckej mentality formovanej dlhé stáročia.

Na druhej strane však Fridrich Engels pri všetkej svojej otvorenosti zarytého rusofóba paradoxne preukázal aj určitú schopnosť pochopiť psychológiu svojho nepriateľa. Výrečne to potvrdzujú jeho slová: „Ruský národ je inštinktívnym revolucionárom, ktorý sa opakovane búril v roľníckych povstaniach proti šľachte a jednotlivým hodnostárom, ale nikdy nie proti cárovi, s výnimkou falošných samozvancov… Cár je pre ruského roľníka pozemským Bohom. „Bog vysok, Car daljok“, Boh je vysoko, cár je ďaleko…“ konštatoval frustrovaný Fridrich Engels.

Túto historickú charakteristiku ruského národa vystihol Fridrich Engels verne. Samoderžavie, pravoslávie a národ boli vždy tri piliere, vďaka ktorým Rusko získalo svoju veľkosť. Práve tieto piliere sa snažil podkopať Fridrich Engels a po ňom aj ďalší marxisti a novodobí rusofóbi. Keď britský historik George Grimes Watson (1927-2013) na základe analýzy Engelsových textov stotožnil marxizmus s výzvou na genocídu ruského národa, logicky dospel k záveru, že Adolf Hitler bol vlastne tiež marxista. V tomto kontexte je otázne, či dnešní moderní rusofóbi vôbec tušia, že sa vlastne otvorene hlásia ku genocídnym marxistickým víziám Fridricha Engelsa?

Gabriel Gačko