Moderná Ukrajina má mimoriadne zložitú históriu posúvania hraníc. Za posledných 400 rokov na nej čiastočne a v rôznych obdobiach vládli Rusi, Poliaci, Litovci, Rakúšania, Nemci, kozáci, Turci a Švédi. To platí najmä pre západnú Ukrajinu, ktorej veľká časť bola od roku 1772 do roku 1918 rakúska, potom do roku 1939 poľská, počas väčšiny druhej svetovej vojny okupovaná Nemeckom a potom od roku 1945 do roku 1991 súčasťou Sovietskeho zväzu. Rusky hovoriace východné a južné regióny pripojil k Ukrajine boľševický vodca Vladimír Lenin v roku 1922 a v roku 1954 sovietsky vodca Nikita Chruščov administratívnym rozhodnutím pripojil k Ukrajine etnicky ruský Krym.

Na rozdiel od Kanady, ktorá našla spôsob, ako spojiť anglofónnych protestantov a frankofónnych katolíkov do jedného národa, Ukrajina nedokázala prijať pluralizmus. Ukrajinské nacionalistické vlády v Kyjeve odmietli federálny model s autonómiou pre rusky hovoriace regióny. Odmietli výzvy na prijatie dvoch úradných jazykov v celom štáte a zašli tak ďaleko, že zakázali používanie ruštiny v administratívnych a obchodných záležitostiach, a to aj v prevažne rusky hovoriacich regiónoch.

Z politického hľadiska je Ukrajina rozdelená na proeurópske a proruské frakcie, pričom tí, ktorí sa usilujú o užšie väzby s Ruskom, sa nachádzajú najmä medzi pravoslávnymi kresťanmi žijúcimi na východe alebo na Kryme. Toto rozdelenie nie je nové. Pred pätnástimi rokmi americký veľvyslanec v Moskve napísal do Washingtonu, že otázka členstva Ukrajiny v NATO “by mohla rozdeliť krajinu na dve časti, čo by mohlo viesť k násiliu alebo dokonca, ako niektorí tvrdia, k občianskej vojne…”.

Keď v roku 2008 generálny tajomník NATO oznámil, že Ukrajina sa nakoniec stane členom aliancie, tisíce rusofilských demonštrantov vyšli do ulíc na protest, najmä v rusky hovoriacich mestách ako Odesa a Charkov. Keď v roku 2013 ukrajinský prezident Viktor Janukovyč odmietol podpísať asociačnú dohodu s Európskou úniou, eurofilní demonštranti vyšli do ulíc, najmä na západe krajiny a v Kyjeve, kde nakoniec zvrhli jeho vládu. V mnohých voľbách a referendách v priebehu mnohých rokov boli tieto regionálne rozdiely v rámci Ukrajiny výrazné a pretrvávajúce.

Hoci ide o citlivú tému, tieto rozpory ešte zhoršujú pretrvávajúce jazvy po ruskej revolúcii a druhej svetovej vojne. Po páde cárskej vlády v roku 1918 sa ukrajinským nacionalistom nakrátko podarilo vytvoriť nezávislý štát, kým ich nepotlačila boľševická Červená armáda, ktorú paradoxne viedol Ukrajinec Leon Trockij. Keď Nemecko v roku 1941 napadlo Sovietsky zväz, mnohí ukrajinskí nacionalisti vycítili ďalšiu príležitosť na nezávislosť a bojovali po boku nacistov; čo im mnohí Rusi nezabudli ani neodpustili.

Zjednotenie nezávislej Ukrajiny by bolo možno jednoduchšie, keby jej vláda nebola notoricky skorumpovaná. V roku 2016 vtedajší viceprezident Biden povedal, že korupcia “rozožiera Ukrajinu ako rakovina”. Organizácia Transparency International v súčasnosti uvádza Ukrajinu ako druhú najskorumpovanejšiu krajinu v Európe; krajinu, kde sa úplatkárstvo a sprenevera stali endemickými v obrannom, energetickom, vzdelávacom a justičnom systéme. Len minulý mesiac investigatívni novinári odhalili rozsiahlu korupciu, ktorá viedla k odstúpeniu 15 vysokých ukrajinských úradníkov vrátane piatich oblastných gubernátorov a pol tucta námestníkov ministrov.

Zjednotenie nezávislej Ukrajiny mohlo byť tiež jednoduchšie, ak by jej vláda dosiahla väčšie úspechy pri ochrane demokracie a občianskych slobôd. V najnovšom hodnotení organizácie Freedom House je Ukrajina hodnotená ako “čiastočne slobodná” so skóre 61 bodov zo 100 možných. V správe sa uvádza, že “útoky na novinárov, aktivistov občianskej spoločnosti a príslušníkov menšinových skupín sú časté a reakcie polície sú často neadekvátne”. Organizácie Human Rights Watch, Amnesty International a Vysoká komisia OSN pre ľudské práva podrobne opísali významné problémy v oblasti ľudských práv na Ukrajine.

Ruská invázia dramaticky prehĺbila rozpory na Ukrajine. Jedenásť proruských politických strán bolo zakázaných. Päť zvolených poslancov ukrajinského parlamentu bolo zbavených občianstva za proruské aktivity. Mnohé nezávislé médiá, ktoré boli väčšinou, ale nie úplne proruské, boli zatvorené. Z knižníc boli odstránené ruské knihy a v rozhlase sa už nesmie hrať ruská hudba napísaná po roku 1991. Ak už nič iné, rozsah tohto programu de-rusizácie odhaľuje, aké rozšírené sú proruské a protiruské sympatie v rôznych sektoroch spoločnosti.

Kým jazykovo je krajina rozdelená na rusky a ukrajinsky hovoriacich, nábožensky je rozdelená predovšetkým na katolíkov a pravoslávnych kresťanov. Väčšina Ukrajincov sú pravoslávni kresťania, ktorí po stáročia hľadali náboženské vedenie v Moskve. V roku 2019, dávno pred ruskou inváziou, sa ukrajinská vláda snažila toto spojenie prerušiť zriadením nového vierovyznania, ktoré spadá pod jurisdikciu pravoslávneho patriarchu v Istanbule. V decembri 2022 potom Ukrajina prijala legislatívu, ktorá zakazuje “náboženským organizáciám spojeným s centrami vplyvu v Ruskej federácii pôsobiť na Ukrajine”.

Pravoslávni kresťania teraz môžu v podstate slobodne vykonávať bohoslužby len vo vládou schválených ukrajinských pravoslávnych cirkvách, ktoré sa obracajú na náboženských vodcov v Kyjeve a Istanbule, a nie v Moskve. Situácia sa podobá situácii v Číne, kde majú katolíci povolené bohoslužby len dovtedy, kým odmietajú autoritu pápeža. Veľmi výstižným náznakom zámeru je, že nová verzia ukrajinskej pravoslávnej cirkvi nahradila tradičný pravoslávny dátum Vianoc dátumom používaným v západnej Európe.

V skutočnosti sa mnohí etnickí Rusi a rusky hovoriaci obyvatelia krajiny nestotožňujú s ukrajinským nacionalizmom a nikdy sa s ním nestotožňovali. Teraz sú považovaní za nepriateľov, ich politické strany, médiá a kostoly boli zatvorené. Je otázkou názoru, či ide o skutočnú záležitosť národnej bezpečnosti, alebo len o snahu eliminovať opozíciu voči súčasnej ukrajinskej nacionalistickej vláde, ale tieto rozpory existovali už dávno pred ruskou inváziou, ktorá ich teraz ešte zhoršila.