Zároveň by sa HIMARS použil na pokus o definitívne odstránenie mosta z Krymu na ruskú pevninu. Ak by sa tieto dva ciele splnili, Krymský polostrov by bol izolovaný a ťažko by sa zásoboval. Zatiaľ môžeme len čakať a uvidíme, pretože špekulácie sú plané.

Predpokladá sa, že túto nadchádzajúcu ukrajinskú ofenzívu obsadí približne 200 000 vojakov, ktorí boli doteraz zadržiavaní na fronte, pričom väčšina z nich absolvovala výcvik v silách NATO buď na západnej Ukrajine, alebo ďalej na západe Európy. Práve do tejto očakávanej ofenzívy sa pustili neokonzervatívci, ktorí presadzujú tvrdenie, že ak bude úspešná, Rusko môže byť v skutočnosti “porazené”.

Ak trochu ustúpime, do popredia sa dostáva širší obraz: americká snaha odovzdať každodenné riadenie tohto konfliktu Európe, aby sa mohla presunúť k svojmu väčšiemu cieľu, Číne. USA našli v Poľsku nenahraditeľného spojenca, ale ten nemá dostatočnú silu na to, aby udržal pevnosť, kým pôjde na východ. Spojené kráľovstvo po brexite nemá možnosť uviesť EÚ do súladu, keďže je teraz mimo nej. Zostáva teda len jedna možnosť: Nemecko.

Nemecko doteraz videlo, ako sa vyhodil do vzduchu jeho zdroj lacného a spoľahlivého plynu, ktorý poháňa jeho priemyselné exportné hospodárstvo, zatiaľ čo bolo pranierované za to, že sa nezapojilo a neurobilo viac, aby tento zdroj poškodilo. Nemecko sa stalo obeťou klasického ochranárskeho reketu, ktorý ešte zhoršili partneri vládnej koalície, ktorí sa postavili na stranu vydieračov. Ak by to nestačilo, jeho spojenci ho naďalej obchytkávali, vysmievali sa mu a nútili ho konať proti vlastným záujmom (a nielen proti Nordstreamu). Nemecko je “zbitá manželka” Západu, ako to výstižne opisuje Wolfgang Streeck:

Akokoľvek lákavá môže byť vyhliadka na východisko z ukrajinského marazmu, existujú náznaky, že Spojené štáty sa prikláňajú k druhému, alternatívnemu prístupu, ktorý môžeme nazvať europeizáciou a vlastne germanizáciou vojny. Spomínate si na vietnamizáciu? Hoci nakoniec nefungovala – nakoniec boli porazené Spojené štáty, a nie ich regionálna náhrada, ktorá nikdy nebola viac než výplodom americkej fantázie -, vytvorila pre USA určitý priestor na dýchanie. Umožnilo to tiež ich propagandistickej mašinérii predať americkej verejnosti perspektívu čestného ústupu z bojiska, pričom bitka bola odovzdaná politicky spoľahlivému a vojensky schopnému spojencovi v dobrej viere.

Prečo práve Nemecko?

Kto by to mohol urobiť? Jednoznačne nie Európska únia. Jej líderka Ursula von der Leyenová bola síce ministerkou obrany, keď sa presťahovala do Bruselu, ale všeobecne ju považovali za nekompetentnú a len o vlások unikla parlamentnému vyšetrovaniu jej žalostného výkonu. Ešte dôležitejšie je, že EÚ nemá žiadne skutočné peniaze a kto v Bruseli rozhoduje o čom a s kým, je záhadou aj pre zasvätených, čo zvyčajne spôsobuje pomalé, nejednoznačné a nezodpovedné rozhodnutia – čo nie je užitočné vo vojne. Túto úlohu nemožno zveriť ani Spojenému kráľovstvu, ktoré sa vystúpením z EÚ odrezalo od zákonodarného mechanizmu EÚ. Okrem toho Spojené kráľovstvo už slúži Spojeným štátom ako globálny pomocný tábor, ktorý im pomáha budovať celosvetový front proti Číne, potenciálne ďalšiemu cieľu ich večnej vojny. Rovnako vylúčený je aj slávny francúzsko-nemecký “tandem”, výmysel, o ktorom nikto s istotou nevie, či je viac ako novinárska alebo diplomatická chiméra.

Zostáva teda samotné Nemecko – a pri pohľade späť má človek pocit, že si ho Spojené štáty už nejaký čas pripravujú ako svojho veliteľa-poručíka pre ukrajinskú časť globálnej vojny za “západné hodnoty”. Germanizácia konfliktu by ušetrila Bidenovu administratívu od toho, aby sa musela zadlžiť u Číňanov za pomoc pri vyťahovaní sa z vojny, ktorá hrozí, že sa stane doma nepopulárnou. Úsilie o povolanie Nemcov ako európskych pomocníkov môže čerpať z dedičstva druhej svetovej vojny, ktoré zahŕňa silnú vojenskú prítomnosť USA v Nemecku, čiastočne ešte založenú na zákonných právach siahajúcich až k bezpodmienečnej kapitulácii krajiny v roku 1945. V súčasnosti je v Nemecku umiestnených približne 35 000 amerických vojakov, 25 000 ich rodinných príslušníkov a 17 000 civilných zamestnancov, čo je viac ako kdekoľvek inde na svete okrem Okinawy. Spojené štáty majú po celej krajine 181 vojenských základní, z ktorých najväčšie sú Ramstein v Porýní-Falcku a Grafenwöhr v Bavorsku. Ramstein slúžil ako operačné veliteľstvo vo vojne proti terorizmu – okrem iného koordinoval kyvadlové lety väzňov z celého sveta na Guantánamo – a naďalej je veliteľským stanovišťom pre americké intervencie na Blízkom východe.

Nemecko v minulosti niekedy viedlo zahraničnú politiku nezávisle od USA (Will Brandt, Schroederovo odmietnutie vojny v Iraku atď.), ale tieto časy sú už dávno preč:

Do roku 2022 však úpadok Sociálnodemokratickej strany a vzostup Zelených oslabil nemeckú schopnosť a vlastne aj túžbu po troche strategickej autonómie. Dôkazom toho bol Scholzov prejav Zeitenwende v Bundestagu dva dni po vojne, ktorý bol, ak vôbec, prísľubom Spojeným štátom, že neposlušnosť Brandtovho, Schröderovho a Merkelovej typu sa už nebude opakovať.

Robiť z Nemecka blázna, časť 1:

Namiesto toho sa v prvom roku vojny uskutočnila séria testov skutočnej hĺbky nemeckej konverzie z povojnového pacifizmu na anglo-americký západ. Keď ani nie niekoľko týždňov po prejave Zeitenwende skeptickí pozorovatelia konštatovali, že 100 miliárd eur sa ešte ani nezačalo míňať, nemeckej vláde nestačilo poukázať na to, že novú techniku treba najskôr objednať a až potom zaplatiť, a že skôr ako sa objedná, musí sa vybrať. Nemecko sa teda poponáhľalo, aby preukázalo svoju dobrú vôľu, a podpísalo zmluvu na 35 lietadiel F-35 s vládou Spojených štátov – nie, ako by sa mohlo zdať, s ich výrobcami, spoločnosťami Lockheed Martin a Northrop Grumman. Toto lietadlo, ktoré je už dlho predmetom túžby zeleného ministra zahraničných vecí, má nahradiť údajne zastaranú flotilu lietadiel Tornado, ktorú Nemecko udržiava pre svoju “jadrovú účasť”. Za odhadovanú cenu 8 miliárd dolárov vrátane opráv a údržby majú byť lietadlá dodané koncom desaťročia s jedinečnou podmienkou, že americká vláda môže jednostranne upraviť cenu smerom nahor, ak to uzná za vhodné.

Robiť si z Nemecka blázna, časť 2:

Ako sa ukázalo, dohoda o F-35 priniesla Nemcom len krátky odklad. Zatiaľ čo sa nemecké i zahraničné servisné zložky a lobisti hádali, na čo by bolo najlepšie použiť zvyšok fondu, Scholz, aby upokojil americkú netrpezlivosť, vyhodil ministerku obrany, starú straníčku SPD, ktorá bola vymenovaná proti svojej vôli, aby uspokojila vymyslené požiadavky verejnosti na rodovú rovnosť. Krátko pred jej odvolaním jedna z jej budúcich nástupkýň vo funkcii ombudsmanky Bundeswehru požadovala, aby sa suma 100 miliárd eur zvýšila na 300 miliárd eur. O niekoľko dní neskôr túto funkciu dostal niekto iný, Boris Pistorius, dovtedajší minister vnútra spolkovej krajiny Dolné Sasko, muž, ktorému tiež chýbali vojenské skúsenosti, ale vyžarovalo z neho čosi ako všestranná manažérska spôsobilosť. Jednou z prvých vecí, ktoré urobil, bolo vyriešenie dovtedy starostlivo pestovanej nejasnosti v prejave Zeitenwende, a to, či 100 miliárd eur zvýši pravidelný obranný rozpočet na 2 %, ktoré schválilo NATO, alebo či to má byť dodatok k týmto 2 %, ako pokuta za minulú nedbalosť. Podľa Pistoriusa to bolo to druhé, takže pravidelné výdavky na obranu by museli každý rok počas niekoľkých rokov rásť o 10 miliárd eur nad rámec toho, čo sa vydalo zo Sondervermögen. Navyše, keď sa generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg, ktorý sa onedlho stane šéfom nórskej centrálnej banky – sinekúra, ak vôbec nejaká existuje -, nechal počuť, že 2 % sú odteraz len minimum, Pistorius bol medzi prvými, ktorí súhlasili.

Sebaponižovanie:

Medzitým, v septembri 2022, ďalšou skúškou, opäť tvrdou, bolo zničenie plynovodov Nord Stream 1 a 2, ktoré podľa Seymoura Hersha vykonala americko-nórska úderná jednotka. Tu bolo úlohou nemeckej vlády predstierať, že netuší, kto to urobil, mlčať o tom a prinútiť tlač, aby buď urobila to isté, alebo povedala verejnosti, že vinníkom je “Putin”. Túto skúšku zvládla na výbornú. Keď sa niekoľko týždňov po tejto udalosti poslanec Bundestagu – jediný zo 709 poslancov – opýtal vlády, čo vie, bolo mu povedané, že z dôvodov Staatswohl – blaha štátu – sa na takéto otázky nebude odpovedať: ani teraz, ani v budúcnosti. (Deň po tom, ako Hersh zverejnil svoje zistenia, o tom Frankfurter Allgemeine informoval pod titulkom “Kreml: USA haben Pipelines beschädigt” (Kremeľ: USA poškodili potrubia).

Robiť z Nemecka blázna, časť 3:

Scholz najprv, ako zvyčajne, ponúkal jeden dôvod za druhým, prečo, bohužiaľ, nemohli byť dodané žiadne Leopardy 2. V reakcii na to sa niektorí spojenci Nemecka, najmä Poľsko, Holandsko a Portugalsko, nechali počuť, že sú ochotní darovať svoje Leopardy, aj keď Nemecko nie. Poľsko dokonca oznámilo, že v prípade potreby pošle Leopardy na Ukrajinu aj bez nemeckej licencie, čo je podľa nemeckej politiky vývozu zbraní zákonná požiadavka.

Spôsob, akým sa tento príbeh odohral, mohol mať formujúci význam pre ďalší vývoj udalostí. Nemecko, zahnané do kúta svojimi európskymi spojencami, už nemalo námietky proti posielaniu Leopardov na Ukrajinu, ak Spojené štáty budú súhlasiť s dodávkou ich hlavného bojového tanku M1 Abrams (ďalší celosvetový exportný hit, ktorého celková výroba doteraz dosiahla 9 000 kusov).

V tomto bode, približne v čase Mníchovskej bezpečnostnej konferencie, však došlo k dvom nepríjemným prekvapeniam. Po prvé, ukázalo sa, že európski spojenci Nemecka teraz, keď bol odpor Nemecka prekonaný, objavili najrôznejšie dôvody, prečo si musia svoje Leopardy ponechať, vývozné licencie alebo žiadne, a ponechali zabezpečenie bojových tankov v podstate na Nemcoch. (Celkovo sa odhaduje, že ozbrojené sily NATO disponujú približne 2 100 Leopardmi modelov 1 aj 2.) Po druhé, americké investigatívne spravodajstvo, najmä v denníku Wall Street Journal, odhalilo, že tanky Abrams sa na scéne objavia až o niekoľko rokov, ak vôbec, čo nemeckí vyjednávači zrejme prehliadli, alebo ich o to požiadali ich americkí kolegovia, a určite sa o tom nedozvedela nemecká verejnosť.

Scholzova vláda teda nakoniec zostala v rukách – ako prakticky jediný dodávateľ bojových tankov pre Kyjev.

Nemeckí zelení ako ochotní agenti Ameriky:

Medzi veľkou časťou mladej generácie morálny idealizmus zakrýva surový materializmus zabíjania a umierania. V strane Zelených a v jej okolí sa objavilo čosi ako nová chuť po hrdinstve medzi generáciou, ktorá bola ešte prednedávnom považovaná za posthrdinskú. Už nie sú nablízku žiadni rodičia, ba ani starí rodičia, ktorí by mohli z prvej ruky podať svedectvo o živote a smrti v zákopoch. Objavili sa sny o sanitárnej vojne, ktorá sa aspoň na našej strane vykonáva prísne podľa Haagskeho dohovoru – už nejde o vojnu a mier, ale o zločin a trest, pričom konečným cieľom je, aby sa Putin za cenu státisícov ľudských životov musel postaviť pred súd.

V rámci zelenej generácie bol nacionalizmus ako zdroj sociálnej integrácie účinne nahradený, viac ako kdekoľvek inde v Európe, všadeprítomným manicheizmom, ktorý rozdeľuje svet na dva tábory, dobro a zlo. Je naliehavo potrebné pochopiť tento posun v nemeckom Zeitgeiste, ktorý sa zrejme vyvíjal postupne a zväčša nepozorovane. Vyplýva z nej, že na rozdiel od sveta národov nemôže existovať mier založený na rovnováhe síl a záujmov, ale len neúprosný boj proti silám zla, ktoré sú v podstate rovnaké na medzinárodnej i domácej úrovni. Je zrejmé, že to má istú podobnosť s americkou koncepciou politiky, ktorú zdieľajú neokonzervatívci aj demokratickí idealisti a ktorú stelesňuje niekto ako Hillary Clintonová. Zdá sa, že tento syndróm je obzvlášť silný na ľavej strane nemeckého politického spektra, ktorá by v minulosti bola prirodzenou základňou protivojnového a mierového alebo aspoň pro-prímerného hnutia.