Poučenie z 21. augusta 1968: Aj 50 rokov po invázii je aktuálna geopolitika

Bratislava 21. augusta 2018 (HSP/ďateľ.sk/Foto:TASR-Miroslav Vojtek,František Iván)

Ideologické interpretácie vpádu Varšavskej zmluvy do Československa nedávajú zrozumiteľnú odpoveď na otázku, prečo došlo pred 50 rokmi k tejto traumatizujúcej udalosti. Jediné realistické, aj keď mrazivo neosobné vysvetlenie poskytuje geopolitika.

Rozdrvené sny

Invázia vojsk Varšavskej zmluvy a jej dôsledky v podobe normalizácie a trvalej prítomnosti sovietskej armády na území Československa znamenala pre mnohých súčasníkov rozdrvenie snov o lepšom svete. Hnev, beznádej, pocit krivdy a mnohé iné skľučujúce emócie boli prirodzené a oprávnené. Napriek tomu bolo vojenské potlačenie Pražskej jari logickým vyústením vtedajšej geopolitickej situácie v Európe. Žiaľ, jediný spôsob, ako by sa dalo intervencii zabrániť, bolo reformný proces vôbec nezačínať.

Vtedy aj dnes táto krutá pravda zraňovala a zraňuje city aj národnú hrdosť Slovákov a Čechov. Tým, čo museli v procese normalizácie opustiť svoje zamestnanie alebo nemohli v dôsledku angažovanosti svojich rodičov navštevovať také školy, po akých túžili, poskytovalo geopolitické vysvetlenie ich osobnej situácie pramalú útechu. Avšak tragickou stránkou drámy dejín je skutočnosť, že neosobné sily geopolitiky neberú ohľad na individuálne osudy nielen jednotlivcov, ale aj celých národov.

V zovretí gigantov

Áno, je to skľučujúce, ale presne také je poučenie z 21. augusta 1968. Nie to, či bol alebo nebol komunizmus reformovateľný. Ani to, či bol alebo nebol Alexander Dubček demokrat. Po druhej svetovej vojne bol svet rozdelený na dva tábory a nielen Sovietsky zväz, ale ani Spojené štáty nemali záujem, chuť či vôľu tento stav meniť. Rusko vydesené dvomi nemeckými inváziami v 20., Napoleonovým ťažením v 19. a nájazdmi Švédov v 18. storočí malo konečne pocit bezpečia, pretože jeho nárazníková zóna siahala až do východného Berlína. Lenže to, čo bolo pre Kremeľ strategickou poistkou, znamenalo pre Poliakov, Čechov, Slovákov, Rumunov, Bulharov, „východných“ Nemcov, ale aj neruské národy Sovietskeho zväzu jarmo politickej a národnej neslobody.

Samozrejme, veľkú úlohu v tom zohrával fakt, že v Sovietskom zväze a v jeho európskych satelitoch boli pri moci represívne komunistické režimy. Pre väčšinu zúčastnených to bol mimoriadne neatraktívny model a tak sa k nemu aj vnútorne stavali, no v danej situácii bolo nemožné vzdorovať vtedajšej vojenskej sile ZSSR. Naproti tomu Američania ponúkli „druhej“ časti Európy Marshallov plán a prístup na svoj trh. Bolo to oveľa atraktívnejšie usporiadanie ako na opačnej strane barikády, a preto európski spojenci vcelku ochotne pustili jednotky a zbrane Spojených štátov na svoje územie a v podstate podriadili národné armády veleniu NATO. V tomto zovretí geopolitických gigantov nemal československý experiment najmenšiu nádej uspieť, aj keď si to mnohí ľudia v tejto krajine vrúcne želali.

Kolaps komunizmu a nové Rusko

Po auguste 1968 trvalo ďalších 20 rokov, kým v Európe nastala nová geopolitická realita. Ekonomicky vyčerpaný Sovietsky zväz bol príliš slabý, aby si dokázal udržať luxusnú strategickú hĺbku. Satelitné štáty vo východnej, strednej a južnej Európe sa konečne mohli vymaniť z jeho zovretia. Aj to urobili. A krátko nato, v roku 1991, sa ZSSR rozpadol. Komunizmus skolaboval ideologicky, ekonomicky aj mocensky. No predovšetkým vzniklo mocenské vákuum, ktoré postupne začali zapĺňať Európska únia a NATO.

V chaose 90. rokov Rusko nedokázalo efektívne reagovať na to, čo neskôr Vladimír Putin označil za najväčšiu geopolitickú katastrofu. Moskva stratila autoritu svetovej mocnosti a dokázala sa len nečinne prizerať, ako sa NATO, a teda vplyv Spojených štátov rozšíril až do Pobaltia a pozdĺž celého západného pobrežia Čierneho mora. Pôvodné nárazníkové pásmo sa scvrklo takmer o 1000 kilometrov. Medzi nížinami vedúcimi priamo do centra Ruskej moci v Moskve a NATO odrazu stáli len Bielorusko a Ukrajina. Na juhu Kaukazu, ďalšom kritickom bode ruskej vojenskej obrany, začalo s alianciou koketovať Gruzínsko, respektíve Američania ostentatívne dvorili Tbilisi.

Medzičasom sa však Rusko ekonomicky aj politicky konsolidovalo, začalo sa správať sebavedomejšie a malo to aj zreteľné vojenské vyjadrenie. V roku 2008 vojna s Gruzínskom a anexia Krymu v roku 2014 boli jednoznačným signálom, že Moskva nebude v blízkosti svojich geografických neuralgických bodov tolerovať prítomnosť vojenskej koalície, ktorú považuje za nepriateľskú.

Vychýlená rovnováha

Mohlo by sa zdať, že tieto úvahy majú ďaleko od udalostí spred 50 rokov, ale opak je pravdou. Geopolitika dala do pohybu udalosti tak v bývalom Československu, ako aj pred desiatimi rokmi v Gruzínsku a len nedávno na Ukrajine. Rovnováha síl v Európe sa nebezpečne vychýlila, a to viedlo k agresívnej reakcii Kremľa. Nesúvisí to so žiadnou ideológiu alebo ruskou komunistickou minulosťou. V roku 1968 Leonid Iljič Brežnev neposlal tanky do Prahy zachraňovať primárne komunizmus, ale predovšetkým rozdelenie Európy, na akom sa dohodli Stalin s Churchillom a Rooseveltom.

V prípade Krymu a Gruzínska by na Putinovom mieste konal rovnako každý Rus, dokonca aj liberál Jegor Gajdar či bloger a aktivista Alexej Navaľnyj. Ruská bezpečnostná doktrína nezávisí od aktuálneho vládcu v Kremli. A to isté platí o bezpečnostnej doktríne USA – je stále rovnaká bez ohľadu na to, či sedí v Bielom dome konzervatívec alebo liberál. Nie je to ospravedlnenie agresie, ale vysvetlenie ruskej strategickej dilemy. A zároveň námetom na zamyslenie sa, aké chyby Západu viedli k tomu, že sa Moskva odhodlala vojensky zakročiť tak v Čiernom mori/na juhu Ukrajiny, ako aj na Južnom Kaukaze.

Nezanedbateľná maličkosť

Napriek všetkému je potrebné zvýrazniť, že pre krajiny, akou je Slovensko, sa súčasná geopolitická situácia nevyvíja najhoršie. Nemecko je už viac ako sedem desaťročí prevažne pacifistické, zatiaľ nejaví záujem sa znova militarizovať, svoju vôľu v Európe presadzuje ekonomickými a diplomatickými prostriedkami. Aj preto je existencia Európskej únie prospešná, i keď už približne desaťročie na jej fasáde pribúdajú nezanedbateľné trhliny. Avšak kým v Berlíne neuvažujú o rozširovaní životného priestoru, ale o tom, ako udržať pohromade eurozónu a jednotný trh, dovtedy trvá aj nádej, že Európa sa vyhne zničujúcej vojne.

Tiež nie je na škodu pripomenúť, že Rusko zďaleka nie je v pozícii, aby si mohlo dovoliť ohrozovať Európu. Keď si odmyslíme ruskú, americkú, ale aj poľskú a pobaltskú propagandu, je evidentné, že Moskva nie je v stave začať plnohodnotnú vojnu na svojom západnom krídle. Už teraz ju hospodársky, vojensky aj politicky vyčerpávajú sankcie, podpora zamrznutého konfliktu v Donbase, ekonomická sanácia Krymu a vojenské dobrodružstvo v Sýrii. Rusko v skutočnosti nemá územné nároky a k napadnutiu Pobaltia a Poľska alebo k rozsiahlej intervencii na Ukrajine by ho mohli v extrémnom prípade viesť len ďalšie neuvážené aktivity západných mocností, ešte väčšmi vychyľujúce rovnováhu v Európe. Všetko však nasvedčuje tomu, že obom stranám aktuálny ukrajinský pat vyhovuje, aj keď rétorika tomu na prvý pohľad nemusí zodpovedať.

Situácia, samozrejme, nie je ideálna, ale prinajmenšom pre Slovensko je prijateľná, pretože zatiaľ ani Berlín, ani Moskva nie sú hrozbou pre jeho národnú a štátnu zvrchovanosť. A to v kontexte pohnutých európskych dejín nie je žiadna maličkosť.

Peter Tóth

Článok pôvodne vyšiel na ďateľ.sk