Takže Tymčukov pohreb sa uskutočnil v deň, ktorý má pre Rusov symbolický význam. 22 jún 1941 sa stal prvým krokom v
demontáži nacistického Nemecka, ktorého obdivom sa Dmitrij Tymčuk netajil a stal sa aj dňom Tymčukovho pohrebu.

S Tymčukom sa prišli rozlúčiť známi rusofóbi Arsenij Jacenjuk, Andrej Parubij, Arsen Avakov a ďalší ukrajinskí politici hájaci americké zájmy. Ohľadne smrti Dmitrija Tymčuka panuje množstvo dohadov a nezrovnalostí, to že sa náhodou zastrelil pri čistení zbrane spochybňujú mnohí, pretože Tymčuk bol podplukovníkom ukrajinskej tajnej služby a tí sa náhodne pri čistení zbrane nezvyknú zastreliť.

Na pohrebe sa hovorilo aj o Tymčukovej minulosti, Dmitrij Tymčuk sa narodil v roku 1972 ruskej Čite, jeho otec bol aktívnym sovietskym dôstojníkom. Detstvo prežil Dmitrij Tymčuk v NDR, kde jeho otec slúžil v rokoch 1978 – 1983. Po návrate do ZSSR prežil Dmitrij Tymčuk svoju mladosť v Berdičeve, kde ukončil strednú priemyselnú školu (strojárstvo). V mladosti bol dokonca Dmitrij Tymčuk aktívnym komsomolcom a uvažoval, že vstúpi do Komunistickej strany ZSSR.

Grigorij Ignatov vo svojom článku na jpgazete vníma smrť Tymčuka ako predzvesť konca majdanutej Ukrajiny.

Podľa Grigorija Ignatova smrť Dmitrija Tymčuka, jedného z hlavných propagandistov Porošenkovho režimu, potešila mnohých dobrých ľudí, čo možno chápať.

Bez ohľadu na to, či bola Tymčukova smrť dôsledkom nešťastnej náhody, samovraždou, vraždou, faktom ostáva, že Tymčuk bol jedným z hlavných propagandistov Porošenkovej Ukrajiny. Postupne sa objavili aj ďalšie informácie o jeho smrti, podľa ktorých Tymčuk veľmi pil od Porošenkom prehraných prezidentských volieb, veľmi sa pohádal so svojou milenkou a nakoniec sa ukázalo, že zomrel nie u seba v byte, ako hovorili v prvej verzii ukrajinskí policajti, ale u milenky. Dokonca z ukrajinských zdrojov uniklo, že Dmitrij Tymčuk mal už dlhšiu dobu psychické problémy a pokúsil sa už predtým 2x o samovraždu.

Dmitrij Tymčuk bol hlavným propagandistickým agitátorom Porošenkovho režimu. Publikoval množstvo článkov v masmédiách, v ktorých tvrdil, že separatisti sa ostreľovali sami, Ukrajinci zlikvidovali na Donbase desiatky členov ruského Specnazu, či stovky burjatských ruských tankistov. Dmitrij Tymčuk dokonca v prvých hodinách Ilovajského kotla tvrdil, že ide o ruskú propagandu a že straty Ukrajincov na frontovej línii sú minimálne. Práve Tymčukova obľúbená fráza “Straty nemáme” cynicky podfarbila komentáre o Tymčukovej smrti na sociálnych sieťach, kde zaznelo tvrdé “Straty evidentne máme. Konečne sme stratili Tymčuka”.

Dmitrij Tymčuk bol pod veľkým psychickým tlakom. V osobnom živote sa mu v posledných mesiacoch nedarilo (milenka ho údajne tlačila k rozvodu, problémy v manželstve, mal finančné a zdravotné problémy, údajne bol deprimovaný aj z politického diania na Ukrajine, kde videl, že jeho epocha – epocha Majdanu sa končí. Ukrajina sa ocitla v problémoch, ukrajinský triumf v nedohľadne, ruský tlak na Ukrajinu sa zvyšoval). Ak k tomu prirátame predchádzajúce  Tymčukove psychické problémy a fakt, že od Porošenkom prehratých volieb Tymčuk takmer neustále pil, tak sa Tymčukova smrť začína javiť v inom svetle.

Ak si navyše začneme pozornejšie všímať zmeny na Ukrajine, tak uvidíme že Ukrajina sa nachádza v značne nepríjemnom položení. Ekonomicky je Ukrajina na dne, Ukrajinci sa živia prácou za hranicami Ukrajiny, ukrajinská armáda melie z posledného, dezercie vojakov sú na dennom poriadku. Rusko sľúbilo znížiť dodávky ropy a strategických surovín na Ukrajinu, o moc v krajine zápasia frakcie oligarchov a Tymčuk, rovnako ako Porošenko sa stal na Ukrajine neobľúbeným a nepohodlným. Navyše sa mu podarilo vytvoriť si množstvo vplyvných nepriateľov, ktorých sa Tymčuk obával.

Na záver svojho článku porovnal Grigorij Ignatov Dmitrija Tymčuka s japonským dôstojníkom Hiro Onodom (1922 – 2014). Onoda ako dôstojník tajnej služby a člen špeciálnych japonských diverzných jednotiek odmietol akceptovať, že Japonsko prehralo vojnu (informácie o japonskej kapitulácii považoval Hiro Onoda za americkú propagandu) a pokračoval od roku 1944 ako záškodník za nepriateľskou líniou na jednom z filipínskych ostrovov aj so svojimi troma spolubojovníkmi ďalej v bojoch proti Američanom. Nakoniec všetci jeho spolubojovníci zahynuli a v boji pokračoval Hiro Onoda sám takmer 30 rokov, až kým v roku 1974 nakoniec neuveril, že sa vojna skončila a bojovať prestal. Následne sa vrátil do Japonska, kde sa stal národným hrdinom.

Dmitrij Tymčuk podobne ako Hiro Onoda žil vo fiktívnej realite. Na rozdiel od Tymčuka však bol Hiro Onoda silný muž bez psychických problémov, ktorý dokázal osamotený bojovať 30 rokov. Fiktívnou realitou sa však podobnosť medzi Onodom a Tymčukom končí. Onoda bol presvedčený, že bojuje proti Američanom, pokiaľ Dmitrij Tymčuk bol na americkej výplatnej listine, Onoda bol celý život verný samurajskému kódexu, pokiaľ Dmitrij Tymčuk prešiel smutnú cestu od komsomolca a adepta na členstvo v Komunistickej strane ZSSR  až k banderovskému obdivovateľovi nacistického Nemecka. Hiro Onoda bol voči sebe tvrdý a bol veľmi skromný, Dmitrij Tymčuk bol pôžitkár, ktorý chorobne visel na peniazoch.

Hiro Onoda odmietol vedome spáchať seppuku (rituálna samovražda samurajov rozpáraním brucha, ktorou si zachránia česť), pretože mal rozkaz ako záškodník bojovať dovtedy, kým ho rozkazom z boja neodvolajú, dokonca ani zajatie nemalo byť pre neho hanbou a mal sa pokúsiť čo najskôr so zajatia utiecť a pokračovať v boji. Hiro Onoda sa neskôr v Japonsku veľakrát priznal, že sa mu seppuka zdala byť príjemnou v porovnaní so životom, ktorý na filipínskom ostrove osamotený viedol, no vlasť bola u Onodu na prvom mieste a Onoda zostal verný Japonsku a svojím rozkazom. Ak Tymčuk spáchal samovraždu, spáchal ju v alkoholickom opojení a kvôli množstvu problémov,  ktoré ho v jeho osobnom živote dostihli a tým sa diametrálne od Hiro Onodu líši.

Video Hiro Onoda si môžete pozrieť tu

https://www.youtube.com/watch?v=GxIHd4GvxiU