Tallinn 24. októbra 2019 (HSP/Foto:Politico)  

Politika je ako sínusoida: raz je to hore, inokedy dole. To, čo je dnes dobré, zajtra sa považuje za zlé, ale pozajtra zasa naopak za dobré – a tak donekonečna. Politika pobaltských štátov voči Rusku sa menila viackrát, v ostatnom období bola v stave studenej vojny

A zdá sa, že sa znova začína meniť, zatiaľ aspoň v jednom štáte – v Estónsku. Isté náznaky týchto zmien zbadal novinár Vijai Maheshwari, ktorý navštívil Estónsko a napísal článok pre denník Politico, v ktorom odhalil niekoľko svojich objavov.

Uviedol, že nepriateľská, agresívna rétorika mnohých estónskych politikov a médií voči Rusku sa zjemnila, ba vo viacerých prípadoch je pomerne mierumilovná. Novinár poukazuje na to, že Tallinn začína mať o niečo lojálnejší vzťah voči Rusom – ako k návštevníkom krajiny zo zahraničia, tak aj k predstaviteľom ruskej národnostnej menšiny, žijúcim v Estónsku. Všimol si, že jedálne lístky v reštauráciách sú vyplnené v estónčine, ale aj v ruštine. Podotýka, že mnohí Estónci celkom dobre ovládajú ruštinu a ochotne sa rozprávajú po rusky, nerobí im to žiaden problém. Tvrdí, že nepočul, že by niekto povedal niečo zlé na adresu Ruska a Rusov.

Hneď v úvode článku priznáva, že mal veľké obavy predtým, ako prekročil estónske hranice: v živej pamäti totiž mal „vlaňajšiu nočnú moru z prekročenia paranoidnej ukrajinsko-ruskej hranice“, keď navštívil Ukrajinu a zažil cirkus na hranici. Nebol v Estónsku 5 rokov a bál sa, že Estónci mu „doprajú“ rovnaký cirkus, ako Ukrajinci.

„Bol som nervózny, keď som išiel do Tallinnu, aby som predal svoj Peugeot, ktorý som tam kúpil pred piatimi rokmi. Estónsko je členom NATO, je tam umiestnených vyše 1000 spojeneckých jednotiek, ktoré sú v súčasnosti trvalo usadené, aby odradili potenciálnu ruskú agresiu. Očakával som, že uvidím tanky, elektrické oplotenie a ťažko ozbrojenú pohraničnú stráž – ako v najtemnejšom období studenej vojny,“ priznal Vijai Maheshwari.

„Hranica v južnom Estónsku neďaleko starodávneho ruského mesta Pskov však bola oveľa uvoľnenejšia, ako to predstavovala moja paranoidná fantázia. Je tam len niekoľko hliníkových prístreškov, ktoré pretínajú nádherné údolie lemované brezami a takmer vianočnými stromčekmi. Napriek tomu, že som americký občan, ktorý riadil estónske auto, a ktorý má v pase plno ukrajinských pečiatok, pretože som pracoval ako novinár v Kyjeve, myslel som si, že to určite vzbudí  podozrenie,“ popísal svoje obavy americký novinár.

„Nebol som v Estónsku už vyše päť rokov a pamätal som si, že ruský jazyk tam bol potláčaný, ako je to v súčasnosti na Ukrajine, aj keď tretina z 1,5 milióna obyvateľov Estónska je rusky hovoriaca. Bol som prekvapený, keď boli všetci uvoľnení a hovorili po rusky na benzínovej stanici Shell. To isté bolo o pár hodín neskôr, keď som prišiel do hlavného mesta Tallinnu: biela estónska recepčná v hoteli hovorila plynule po rusky s hosťom z Petrohradu a jedálne lístky boli v ruskom aj estónskom jazyku,“ podotkol Vijai Maheshwari

Prízvukuje, že aj jeho starí estónski priatelia boli nadšení z „oteplenia vzťahu“ voči ruským Estóncom a ruskému jazyku. „Práve som dokončil natáčanie ruskej televíznej show vo východnom Estónsku,“ oznámil Ken Saan, môj priateľ a estónsky televízny producent. „Bude to hit v estónskej televízii,“ cituje americký novinár svojho estónskeho priateľa. Podčiarkuje, že Ken Saan pripustil, že Estónci dnes už viac akceptujú ruský jazyk a ruských Estóncov vo svojom prostredí: „Estónci dnes dokonca idú na kultúrny víkend do mesta Narva (mesto na ruskej hranici, kde väčšinu tvoria etnickí Rusi).“ Spomínal, napríklad, Vaba Laba, špičkové  divadlo v meste, ktoré bolo nedávno otvorené v zrekonštruovanej budove fabriky.

Americký novinár pripomenul, že estónska prezidentka čelila kritike za stretnutie s ruským prezidentom Vladimírom Putinom v Moskve minulý rok na jar. V dnešných dňoch to nie je prekvapenie: bola prvou hlavou  pobaltského štátu, ktorá sa s ním stretla od, ako uvádza americký novinár, „ruskej anexie Krymu v roku 2014. Oponovala svojim kritikom a vyhlásila v Moskve, že „susedia by sa mali rozprávať, aj keď máme určité nezhody,“ uviedol autor článku Vijai Maheshwari.

Podotkol, že dokonca aj primátor hlavného mesta Estónska Michail Kolvart je etnický Rus – aj keď sa plynule rozpráva po estónsky. „A zatiaľ čo Ukrajina zakázala väčšinu ruských televízií a médií, Estónsko nemá žiadne obmedzenia pre kremeľské médiá a dokonca má prekvitajúci vydavateľský priemysel v ruštine,“ zdôraznil americký novinár.

„Je v tom aj náš spoločný strach z moslimských prisťahovalcov,“ uviedol môj americký priateľ, ktorý žije v Estónsku. „Estónci sa pozreli na Rusov a pochopili, že nakoniec nie sú  takí odlišní. Obaja sú bieli a kresťanskí,“ cituje novinár svojho krajana žijúceho v Estónsku.

„Keďže ultrapravicová, nacionalistická a protiprisťahovalecká Konzervatívna ľudová strana  vstúpila do vlády minulý rok (členovia jej kabinetu pri podpise posielali správy zasielaním pozdravov „bielej moci“), analýza môjho priateľa nemusí byť ďaleko od pravdy. V rámci plánu EÚ pre presídlenie prijalo Estónsko iba 200 utečencov a verejná mienka je naladená ostro proti väčšej imigrácii,“ prízvukuje Vijai Maheshwari.

„Skutočným dôvodom nového oteplenia medzi estónsky a rusky hovoriacimi občanmi je vojna na východnej Ukrajine. Estónci si uvedomili, že ak nebudú integrovať svojich rusky hovoriacich občanov, ich nespokojnosť môže týchto ľudí premeniť na piatu kolónu a poskytnúť Kremľu ospravedlnenie na útok na ich krajinu. Konflikt na Ukrajine pôsobil ako výzva na prebudenie,“ povedala Kristi Raiková, riaditeľka Estónskeho inštitútu zahraničnej politiky v Medzinárodnom stredisku obrany a bezpečnosti v Talline v rozhovore pre Deutsche Welle,“ uvádza americký novinár.

„Zatiaľ, čo susedná Litva distribuuje brožúry s pokynmi na riešenie ozbrojenej invázie z Ruska, v súčasnosti sú Estónci oveľa menej vystrašení. Estónsko, ktoré bolo kedysi najostrejšie z pobaltských štátov pri rokovaniach s Ruskom, je teraz holubicou tohto regiónu. Estónsko, kde občania môžu hlasovať a podávať dane prostredníctvom svojich mobilných telefónoch, bolo vždy považované za najvyspelejšie z východoeurópskych krajín. Je Estónsko opäť pred zmenou kurzu?“ pýta sa Vijai Maheshwari.

„Aj keď Poľsko práve rokovalo s Trumpom o presune 1000 ďalších amerických vojakov, aby tam posilnili obranu NATO, v iných krajinách to berú inak. Susedné Maďarsko pod vedením prezidenta Viktora Orbána a niektorí politici z Českej republiky už roky chodievajú do Putinovho Ruska,“ píše americký novinár. Domnieva sa, že aj nový ukrajinský prezident začína zjemňovať politiku krajiny voči Rusku. Tu by som s nim nesúhlasil…

„Estónsko minulý rok oslávilo sto rokov od založenia svojej republiky a teraz sa vo svojej štátnosti cíti dostatočne sebavedome, aby akceptovalo Rusov vo svojom prostredí a začalo dialóg s Moskvou. Jednoznačné varovanie spoločnosti francúzskym prezidentom Macronom, že pokiaľ Európa nepreskúma spôsoby zbližovania s Ruskom, zostane scénou strategického boja medzi Spojenými štátmi a Ruskom, jednoznačne rezonuje v Estónsku. Zdá sa, že Estónci, podobne ako v minulosti, prišli na to oveľa skôr, ako ich susedia,“ zdôrazňuje v závere svojho článku v Politico americký novinár Vijai Maheshwari.

Eugen Rusnák