Nehovoriac o tom, že samotní americkí voliči sa nesústreďujú na zásadné otázky svetovej politiky alebo ekonomiky, ale skôr na čisto domáce problémy, ako sú inflácia, potraty, imigrácia a pouličná kriminalita.

Napriek tomu sa minulý týždeň pozornosť celého sveta sústredila na zvraty ďalšieho kola večného súperenia demokratov a republikánov. Európa a Ázia, Latinská Amerika a Afrika pozorne sledovali voľby, zaznamenávali prípadné zmeny v náladách určitých skupín amerických voličov, všímali si nástup nových potenciálnych lídrov a robili prognózy o pravdepodobnej budúcnosti amerického politického systému. Nepozerali sa na ne z planej zvedavosti – budúcnosť zvyšku sveta do určitej miery závisí od politickej dynamiky v USA.

Nielen v samotnej Amerike, ale aj ďaleko za jej hranicami prebieha nekonečná diskusia o osude vedúcej úlohy USA a o hraniciach ich medzinárodného vplyvu. Dá sa povedať, že na začiatku tretieho desaťročia 21. storočia sme svedkami začiatku obnovy niekdajšej americkej hegemónie vo svetových záležitostiach, alebo je domnelé obnovenie unipolárneho sveta len ilúziou vytvorenou úsilím šikovných iluzionistov z Bieleho domu a ministerstva zahraničných vecí?

Návrat unipolárneho sveta?

Väčšina súčasných rečí o obnovení Pax Americana tak či onak súvisí s rozvíjajúcim sa konfliktom medzi Moskvou a kolektívnym Západom. V odbornej komunite dnes panuje široká zhoda v tom, že USA sú hlavným príjemcom tohto konfliktu a najmä rusko-ukrajinského rozmeru.

Súčasná kríza nepochybne prišla vhod administratíve prezidenta Joea Bidena. Ruská špeciálna vojenská operácia okamžite zatienila nie príliš úspešné ukončenie vlastnej 20-ročnej ofenzívy USA v Afganistane. Umožnila tiež kolektívnemu Západu, aby sa opäť zjednotil pod americkým vedením a disciplinoval predtým nie vždy poslušných európskych spojencov.

NATO sa nečakane obohatilo o dvoch nádejných členov a americký vojensko-priemyselný komplex vstúpil na veľmi atraktívne nové trhy nielen v Európe, ale aj v iných častiach sveta. Nevídané exportné možnosti sa otvorili aj americkým energetickým spoločnostiam, ktoré zvyšujú dodávky svojho drahého skvapalneného zemného plynu do Európy ako alternatívy lacného ruského plynu dodávaného potrubím.

Súčasná kríza okrem iného ukázala, že intelektuálna a psychologická zotrvačnosť starého unipolárneho sveta ešte zďaleka nie je prekonaná a naďalej aktívne ovplyvňuje svetovú politiku a ekonomiku. Prekvapujúca jednomyseľnosť, ktorú prejavili krajiny Európskej únie vo svojej ochote odmietnuť akúkoľvek formu “strategickej autonómie” od USA, núti zamyslieť sa nad tým, nakoľko vážna bola v prvom rade túžba práve po tejto autonómii.

Opakovaný výskyt systémovej unipolarity však nie je charakteristický len pre Západ. Napríklad hrozba sekundárnych sankcií zo strany USA sa v mnohých prípadoch ukázala ako rozhodujúci faktor, ktorý určuje možnosti a obmedzenia pre nezápadné krajiny pri rozvíjaní hospodárskej a inej spolupráce s Moskvou. Pod tlakom USA sa Turecko rozhodlo odmietnuť obsluhovať ruské platobné karty Mir a čínska spoločnosť Huawei bola nútená začať ukončovať svoje aktivity v Rusku.

Nová stratégia národnej bezpečnosti USA, ktorú nedávno podpísal Biden, je presiaknutá otvoreným reštaurátorským pátosom. V dokumente sa hovorí o nenahraditeľnosti amerického vodcovstva, o nemennej úlohe “zadržiavať” Čínu a Rusko, o podpore liberálnych hodnôt vo svete atď. Zatiaľ čo predstavitelia USA používajú “politicky korektnú” rétoriku multipolarity a multilateralizmu, Bidenova administratíva je odhodlaná obnoviť unipolárny svet, presne taký, aký existoval v 90. rokoch 20. storočia. Citujúc známy aforizmus z čias reštaurácie Bourbonovcov na francúzskom tróne po napoleonských vojnách možno konštatovať, že washingtonskí stratégovia “sa nič nenaučili a nič nezabudli”. Čo nie je prekvapujúce, keď si uvedomíme, do akej vekovej skupiny patria Biden, Nancy Pelosiová a Donald Trump.

Nemôžeš vstúpiť dvakrát do tej istej rieky

Možno hlavnou slabinou zahraničnopolitickej stratégie Bidenovej administratívy je jej neskrývaná snaha vrátiť dejiny späť do zlatého veku americkej hegemónie z posledného desaťročia minulého storočia. Akútna politicko-vojenská kríza môže, samozrejme, na chvíľu úplne zmeniť obraz medzinárodných vzťahov, ale nemôže zvrátiť objektívne dlhodobé trendy vo vývoji sveta. Pre USA sa ukrajinská kríza stala akýmsi politickým anestetikom, ale ak má pacient napríklad ťažkú formu zápalu pobrušnice, žiadny liek nemôže nahradiť chirurgický zákrok.

Zneužívanie analgetík alebo trankvilizérov zvyčajne neprináša nič dobré. Súčasná kríza v Európe, napriek všetkým taktickým výhodám, ktoré z nej Bidenova administratíva čerpá, nevyhnutne narúša systém priorít americkej zahraničnej politiky a núti Washington sústrediť sa najmä na európske problémy, čím sa na neurčitú dobu odkladá dôležitejšia strategická úloha zadržať rastúcu vojenskú a hospodársku moc Číny. Počas dvoch rokov pôsobenia súčasnej administratívy Biely dom nebol schopný ani len začať riešiť tento problém, ktorý je prinajmenšom časťou amerického establišmentu, najmä jeho republikánskou časťou, vnímaný ako zjavný nedostatok demokratickej administratívy.

Navyše, ukrajinská kríza už jasne ukázala zásadnú nemožnosť oživenia unipolárneho sveta v jeho starom formáte. Biely dom nebol schopný získať späť dôveru ani svojich tradičných partnerov a spojencov. Jasným dôkazom tohto zlyhania je napätie, ktoré vzniklo vo vzťahoch USA so Saudskou Arábiou, keď Rijád fakticky odmietol požiadavku Washingtonu zvýšiť dodávky saudskej ropy na svetové trhy nad rámec kvót definovaných vo formáte OPEC+.

Politický tlak USA na indického premiéra Naréndru Módího, aby sa vzdal privilegovaného strategického partnerstva svojej krajiny s Moskvou, tiež nebol veľmi úspešný. Stratégiu oživenia unipolárneho sveta založeného na liberálnych hodnotách možno len ťažko zladiť so súčasnými pokusmi Bidenovej administratívy obnoviť vzťahy s venezuelským lídrom Nicolásom Madurom, ktorý bol ešte nedávno vo Washingtone vnímaný výlučne ako medzinárodný zločinec.

Čo sa týka americko-čínskej roztržky, nie je jasné, čo presne Washington pripravil proti rastúcej hospodárskej aktivite Pekingu napríklad v Latinskej Amerike alebo v Afrike.

Samozrejme, hlavné potenciálne hrozby pre medzinárodné vedenie sa nachádzajú v samotných USA. Preto súčasné politické priority, ktoré sa prejavili počas volieb v polovici volebného obdobia (inflácia, kriminalita, migrácia atď.), svedčia skôr o zdravom rozume a pragmatizme Američanov než o čoraz izolovanejších náladách v spoločnosti. Základným problémom v USA nie je ani nejaký konkrétny prejav súčasnej ekonomickej a sociálnej neduhy, ale to, že americká spoločnosť zostáva rozdelená: v Republikánskej strane silnejú pravicové frakcie a v Demokratickej strane ľavicové frakcie. Politický stred stráca svoju niekdajšiu stabilitu a pravicový a ľavicový radikalizmus naberá na sile. Aj keď odmietneme ako úplne neudržateľné hrozivé proroctvá o nevyhnutnosti občianskej vojny a následnom kolapse USA, musíme konštatovať, že krajina s hlbokými vnútornými rozpormi si nemôže nárokovať na to, aby bola sebavedomým a dlhodobým lídrom v medzinárodných záležitostiach.

Prvý medzi rovnými?

Treba priznať, že napriek všetkým svojim zjavným slabostiam a obmedzeniam zostávajú USA nenahraditeľnou mocnosťou, bez ktorej účasti (o to viac, ak sa jej aktívne bráni) je riešenie mnohých regionálnych a globálnych problémov nemožné. Jedinečné postavenie Ameriky v súčasnom svete nie je ani tak dané silou samotných Spojených štátov, ako skôr slabosťou, či presnejšie nezrelosťou väčšiny ostatných aktérov svetovej politiky, ktorí ešte nie sú celkom pripravení prevziať náročnú úlohu hlavných ochrancov globálnych verejných statkov, nehovoriac o tom, že by mali byť hlavnými architektmi nového svetového poriadku.

Rusko-ukrajinský konflikt sa nedá zastaviť bez aktívnej americkej účasti. Pri všetkých nepochybných úspechoch v de-dolarizácii svetových financií zelená bankovka zostáva – a ešte dlho zostane – hlavnou svetovou rezervnou menou. Väčšina nadnárodných technologických reťazcov tak či onak prechádza cez Ameriku. Potenciál a využitie americkej “mäkkej sily” budú Spojeným štátom ešte dlho závidieť ich spojenci aj protivníci, či už ide o produkciu Hollywoodu alebo vedecké programy amerických univerzít. Postavenie USA v medzinárodných inštitúciách (najmä pokiaľ ide o ich byrokraciu, ktorá predstavuje akýsi globálny deep state) je v súčasnosti vo všeobecnosti oveľa silnejšie ako postavenie ktorejkoľvek inej krajiny na svete.

Napriek tomu je návrat k bývalej hegemónii USA v medzinárodných vzťahoch v nedohľadne. Nie nevyhnutne preto, že by sa Amerika nevyhnutne stávala slabšou a bezmocnou vo všetkých oblastiach, ale preto, že ostatní aktéri postupne získavajú silu, skúsenosti a dôveru v ich schopnosť ovplyvňovať budúcnosť našej spoločnej planéty. A to znamená, že Spojené štáty sa budú musieť viac prispôsobovať vznikajúcemu svetu, než prispôsobovať svet sebe.

Úloha prispôsobiť sa novej realite stojí pred všetkými krajinami sveta bez výnimky. Bude to však obzvlášť ťažké a bolestivé pre americkú politickú triedu, ktorá si zvykla na to, že neexistuje alternatíva voči globálnemu vedeniu USA. Čím dlhšie bude adaptácia trvať, tým bolestivejšia nakoniec bude. Dnes sa Bidenova administratíva v skutočnosti snaží zachovať globálny status quo a vďaka tejto stratégii je ťažké očakávať veľké úspechy.