Festival Pohoda – pre mnohých ľudí symbol veľkolepého hudobného zážitku pod holým nebom a miesto splynutia s tisícmi rovnako zmýšľajúcich duší – pre veľa iných zase synonymum podujatia zneužitého na politickú manipuláciu verejnosti.

Bolo by jednoduché nad ňou mávnuť rukou ako nad slniečkárskymi orgiami a poukazovať na niektoré tie nechutnosti, ako sú zdrogovaní šialenci, pre ktorých neexistuje nič, iba ošiaľ, extáza tu a teraz. Kto by azda pochyboval o tejto stránke Pohody, môže si pozrieť film, ktorý išiel v stredu večer na RTVS (nájdete ho TU). Táto krásna ukážka propagandistického diela sa snaží ukázať Pohodu ako miesto všeobjímajúcej lásky – a nepochybne ju tak mnoho úprimných ľudí vníma – ale zachytáva tiež ľudí s naozaj veľmi divným výrazom v očiach, ako aj neuveriteľne manipulatívny politický rozhovor s ruskými „umelkyňami“ Pussy Riot a príšerné zavýjanie tej satanovej dievčiny (ukážku si môžete vypočuť v čase po 19. minúte), ktoré je vraj umením a spevom.

Pohodu videl ešte pred niekoľkými rokmi kriticky dokonca aj liberalistický ultrapropagandista Michal Havran, písali sme o tom TU.

Lenže sú tu desaťtisíce a státisíce ľudí, ktorí sa k Pohode hlásia a paušálne ich označiť ako hlupákov a bláznov by bolo rovnako povrchné ako to robí druhá strana, keď s výsmechom a opovrhnutím hovorí o „alternatívnych“ médiách a názoroch. Jedno je isté: Pohoda je viac než len hudobný multižánrový letný festival. Je to aj názor, postoj, vyjadrenie presvedčenia desiatok, možno stoviek tisíc ľudí. Je to v skutočnosti sviatok konformnosti s tým, čo tvorí podstatu „slušnej“, „progresívnej“ spoločnosti: euroatlantizmus, svetoobčianstvo, kapitalizmus, konzum.

Drvivá väčšina účastníkov sú príslušníci generácie, ktorá už absolvovala vzdelávanie v „demokratickom“ porevolučnom školstve. Je to generácia náročných klientov, užívateľov sociálnych sietí, mobilov, značkových vecí, značkových zamestnaní … a značkových názorov made in Denník N, Sme, týždeň. Je to generácia, ktorá nepoznala nič iné. Generácia, ktorá každé dva roky mení zamestnanie, aby mala bohatší životopis, ktorá sa v piatok potrebuje „rozbiť“, aby zabudla na stres z práce v nadnárodnej firme, ktorá pestuje „kúlové“ aktivity, lieta na dovolenky do „kúlových“ krajín … a raz ročne príde na Pohodu.

Pre nich je to všetko samozrejmé, a pre mnohých z nich je rovnako samozrejmé vysmievať sa z každého a zo všetkého, čo je na opačnej strane barikády. Mnohí z nich si vôbec neuvedomujú, že kto nedohliadne za hranice tohto splošteného, umelého sveta, je jeho väzňom a ako súčasť nudného priemeru populácie každého historického obdobia, hoci cítiac sa svetovo, sa stáva presne tým drobným malomeštiackym tvorčekom, akým nikdy nechcel byť.

Samozrejme, letné festivaly a svetoobčianstvo, to je vždy do značnej miery záležitosť veku – každá generácia si musí prejsť obdobím, keď podstatnou hodnotou je maximálne intenzívne žiť a nemyslieť na to, čo bude niekedy v ďalekej budúcnosti. Obdobím, keď na programe dňa je realizácia krásnych snov ako náhrady všetkého doterajšieho, starého, ktoré je v určitom veku automaticky predmetom výsmechu a zavrhnutia.

Lenže Pohoda nie je iba o večnej revolte mladej generácie – je to oveľa hlbšie. Je to o konflikte dvoch principiálne odlišných filozofií. Jedna je prírodná, konzervatívna, vnímajúca existenciu ľudského druhu v kontexte mnohých generácií, druhá verí v moc civilizácie, v žitie tu a teraz, v ekonomický rast, blahobyt a pohodu.

Pohoda je vyvrcholením životného štýlu, ktorý je pre určitú časť „strednej vrstvy“ a „intelektuálnej elity“ ideálom, sú to bakchanálie intelektuálneho konzumu, ktorý v určitom zmysle hraničí s nihilizmom, pretože vyúsťuje, niekedy pomerne banálnym až vulgárnym spôsobom do zjednodušenia, že tu je západný svet slobody, dobra a lásky, ktorému by sme sa mali celkom odovzdať, a na druhej strane je východný svet zla a nenávisti.

Keby ste sa ich spýtali, či je Pohoda politicky ladená, mnohí z nich by tvrdili, že v žiadnom prípade nie. Ona samozrejme je silne spolitizovaná, ale to vlastne ani nie je dôležité. Nezáleží na tom, či tam vystúpi Kiska alebo Radičová. Ono je to totiž celé hlbšie: táto komunita je svetonázorovo vyhranená, oni sú skrátka naozaj inak vnútorne nastavení. Sú to ľudia s určitým typom mozgu a rozmýšľania a veľmi citlivo rozpoznajú, ak je niekto naladený „na inej frekvencii“. Ani by ste sa vôbec nemuseli rozprávať o politike, tá odlišnosť by vyplávala na povrch možno ešte skôr, než by ste použili slovo národ… O ich skutočnej tolerantnosti svedčí napríklad postoj k hudobnej skupine Elán: túto legendárnu skupinu vraj nikdy nepozvú, lebo hrala pre Mečiara. Asi toľko k apolitickosti tohto podujatia, ktorého sa zúčastňujú popredné osobnosti „slniečkovej“ časti politickej scény.

V uplynulých rokoch tam nesmel chýbať prezident Kiska. tohto roku sa Pohody opäť zúčastnila aj Zuzana Čaputová, už ako nová prezidentka. Na pódiu s vlajkou EÚ na pozadí ju privítal propagandista Štefan Hríb a v hodinu trvajúcom rozhovore sa všemožne snažil dostať z nej pikantné vyjadrenia na adresu politikov „z druhej strany“. Hoci jej odpovede boli veľmi diplomatické, publikum miestami priam futbalovo freneticky reagovalo na všetko, v čom by mohol byť skrytý kúsok agresivity, zlomyseľného odkazu druhej strane. Treba však povedať, že prezidentka reagovala na jedovaté hríboviny veľmi dôstojne a pozitívne.

Hríb si postupne kopol do Zemana, Klausa, Fica, Gašparoviča, Danka, Pellegriniho, Orbána, do Číny… vlastne do každého na zozname nepriateľov. O Zemanovi dokonca povedal, že nedodržiava ústavu a chce urobiť v Čechách prevrat.

Čaputová však Hríba niektorými odpoveďami nepotešila. Namiesto toho, aby sa pridala k smutnému kyvkaniu hlavou nad tým, aký je Slovensko mafiánsky štát, povedala, že je na Slovensko hrdá a prezentuje to tak aj v zahraničí. Hríb sa jej preto opýtal: „Ty ich (v zahraničí) ubezpečuješ o tom, že Slovensko je spoľahlivý a progresívny partner. Oni, predpokladám, tiež majú načítané, čo sa na Slovensku deje, od vraždy až po výlety rôznych vysokopostavených ľudí do Moskvy. Oni ti to veria?“ Odpoveď bola samozrejme diplomaticky vyhýbavá, ale pozitívne treba hodnotiť fakt, že prezidentkou vôbec neotriaslo, keď Hríb spomenul najťažší hrdelný zločin: výlet politika do Moskvy.

Títo ľudia veria, že ak by sme sa teraz kompletne odovzdali do čo najtuhšieho područia Washingtonu a Berlína, že by sa mnohí z nás mali v najbližších rokoch lepšie, a majú možno svoju pravdu. Naozaj, ak by sme zavrhli svoju identitu a identitu svojich detí, ktoré by sa navždy stali Nemcami, či svetoobčanmi, tak by sme s nemeckými platmi (možno) mohli nasledovať osud Lužických Srbov, z našich vnúčat a pravnúčat by jedného dňa boli Nemci. Možno by sa ešte pár generácií hrdili tým, že sú Slováci, pýšili by sa folklórom a haluškami, ale postupne by sa zabudlo aj na to.

A tu je presne ten rozdiel v nazeraní: časť nás Slovákov hovorí: no a čo, veď je jedno čo bude (a ktovie či vôbec niečo bude) o dvesto rokov, hlavne že teraz sa budeme mať (možno) o čosi lepšie. A druhí hovoria: dôležitejší je princíp. Nie je isté, či o dvesto rokov budú mať Nemci vyššie platy ako my, a či vôbec nejakí Nemci budú, ale my by sme s našou identitou nemali obchodovať, mali by sme sa pozerať dopredu a snažiť sa, aby tu aj o tisíc rokov bolo svojbytné, zvrchované a jedinečné spoločenstvo ľudí, ktorí si hovoria Slováci.

Tí dobrí ľudia z Pohody vnímajú národnú príslušnosť a vlastenectvo iba ako nálepku. Iste by mnohí z nich povedali, že veď aj oni sú hrdí Slováci a reči o ohrození slovenskej svojbytnosti pri tuhej eurointegrácii sú iba strašením konšpirátorov. S otvorenými očami a srdcami mnohí z nich chcú vidieť len to, že všetci ľudia a všetky národy vo svete sú bratia. Uniká im podstatná druhá časť pravdy, že tí druhí sú takí, akí sú, práve preto, lebo sú sami sebou. Takisto aj my by sme mali byť sebou a nie nimi – a to sa nijako nevylučuje s bratstvom s ostatnými, ba naopak: práve to je predpokladom skutočne rovnocenného vzťahu.

Manipulatívna stránka Pohody, to je téma sama osebe. Nie je to len samotný fakt, že je tam množstvo stánkov a pódií, z ktorých sa jednostranné ideologické postoje priam valia. Je to napríklad aj princíp, že tento festival zahŕňa všetko možné, od hudby cez vedcov, zdravotníkov až po bojovníkov proti alkoholizmu, a tým vlastne hovorí: pozrite, títo všetci sú s nami. Je to marketingový a psychologický princíp, ktorý na nerozhodného jedinca veľmi silne pôsobí davovým efektom.

Podobne pôsobí aj spájanie vecí neprijateľných s vecami všeobecne uznávanými: napríklad disharmonická satanská antihudba, ktorá je vlastne sotva o niečom inom, než o drogách, ale aby sa to všetko tvárilo ako umenie, je prestriedaná s vystúpením symfonického orchestra. Je to skrátka sofistikovaný mix ako zbierať body u všetkých: na tohtoročnej pohode okrem hudobných čísel bol aj „stan iba pre dospelých“ (?), literárny stan, divadlo, film, tanečný dom, pódium s vizuálnym umením, zdravotnícky stan, stan dentistov, family park so sprievodným programom a workshopmi, stan bojovníkov proti alkoholizmu, vedecké pódium, merači rádioaktivity, zastúpenie Európskej komisie a EÚ Fun Zóna (vedomostné súťaže), Európa stage s diskusiami, informačný stánok EURES (práca a štúdium v EÚ) a mnohé iné aktivity.

Informačná a názorová totalita: hoci oni by to popierali, ale presne o toto sa snažia. Hovoria, že nás, s inými názormi, treba informačne usmerňovať (v podstate cenzúrovať) a otvárať nám oči. My by sme mali byť iní, lepší, veď cenzúra je zbraňou intelektuálne slabšej strany – tí, na strane ktorých je pravda, to nepotrebujú. Pravda nikdy netriumfuje, ale jej odporcovia postupne vymrú, hovorí starý citát ktoréhosi klasika. Aj mnohí z mladých ľudí dnes skáčucich na Pohode raz precitnú, tak ako precitla veľká časť z tých, ktorí kedysi štrngali na námestiach kľúčmi. Oni síce niekedy spomenú nejaký (kuriózny) opačný príklad, ale v zásade platí, komu sa raz otvorili oči, ten už ich nebude chcieť zavrieť. Kto procesom precitnutia raz prejde, ten sa už nikdy nevráti naspäť, práve tak ako sa kura nikdy nevráti naspäť do vajca.

Nedávno tu bol návrh, aby sme my urobili opačne názorovo ladený festival. Nuž, nie že by sa to nedalo, že by tu nebolo dosť ľudí, ktorí by radi hrali, a ktorí by sa zúčastnili ako publikum, ale nejde to z iného dôvodu: práve pre tú totalitu. Ani to by nebol neprekonateľný problém, že by organizátorom hádali všemožné polená pod nohy: možno by im majiteľ pod hrozbami slniečkarov neprenajal pozemok, nepožičali by im pódium, odstrašili by sponzorov… podobne ako sa to pravidelne stáva v prípade organizovania iných národných akcií. Tu ide ešte o inú vec: tlak médiami vytváranej „verejnej mienky“, je taký silný, že málokto má chuť sa otvorene postaviť a stať sa terčom virtuálneho kameňovania. Je to podobné ako pri voľbách: hoci obrovská časť verejnosti hlasuje inak, než médiá odporúčajú, otvorene to radšej nehovoria a mnohí dokonca radšej povedia, že volia niekoho iného, len aby mali pokoj. Čo iné je to, ak nie určitá forma totality, neslobody?

Kedysi krčmári národ opíjali alkoholom a takto ho zbavovali peňazí a zdravého rozumu. Dnes je táto sféra omnoho mohutnejšia a pestrejšia. To isté sa deje tisíc a jedným spôsobom, lenže omnoho sofistikovanejšie a masovejšie. Stretávame sa s tým už od materskej školy, cez vzdelávací, mediálny, spotrebný, zábavný, hazardný priemysel až po neprebernú ponuku drog. Aj toto je jedna z tvárí tej konkrétnej formy civilizácie, ku ktorej sa hlási festival Pohoda.

Čo s tým? Treba si otvorene povedať, kým demokracia nenájde spoľahlivý protijed na celú túto manipulačnú mašinériu, od farebných revolúcií až po monopol na mediálnu sféru, tak z dlhodobého hľadiska nie je šanca odolávať. Organizmus bez imunitného systému je voči infekcii bezbranný.

Národ, štát je rozdelený na dve polovice a zmierenie je možné jedine pomalým obrusovaním hrán. Pohoda je oslava jedného z táborov, doslova omša ich vierovyznania. Tak im teda zaželajme veľa šťastia, tešme sa s nimi, toto je ich sviatok, tak nech si to užijú. A nech rozmýšľajú…

Ivan Lehotský