Môj profil 
Predplatné
„…Namiesto toho som mohol na tohtoročnej Pohode dostať za 70 eur dosiaľ nevídanú dávku politickej a náboženskej propagandy. Festival s 30-tisíc návštevníkmi je pre politikov a klérus neodolateľnou príležitosťou premeniť príjemný a kvalitný víkend na pokútny festival politickej piesne 4. cenovej a estetickej kategórie.
Mikuláš Dzurinda, ktorý si prišiel privlastniť zásluhy za Mubarakov pád. Iveta Radičová, ktorá považuje Cyprus za ,normálnu krajinu Európskej únie‘. Richard Sulík, ktorého pôsobenie ukazuje, že riadiť štát a riadiť firmu naozaj nie je to isté. Arcibiskup Róbert Bezák, ktorý sa nevyjadril k pedofilným aféram svojej cirkvi. A ďalší, menej dôležití politrukovia, podržtašky, mediálni okiadzači, ideológovia jehovistického konceptu spolunažívania undegroundu a establišmentu, boli neprehliadnuteľnou súčasťou podujatia.
Keď sa establišment stane súčasťou hudobného festivalu, duch vzbury a slobody, ktorý stál pri zrode Woodstocku – matky a otca všetkých festivalov, umiera ako Whitmanove steblá trávy. Hudba sa mení na zábavu, kulisu medzi letnými búrkami a milovaním v stanoch a prepašovanými jointmi.
Ak je dnes vrcholom slovenského undegroundu stáť na strane politických korporácií, nahrávať sample k sektárskym predstavám o našom šťastí, tak mal pravdu Milan Kundera, ktorý nedávno v predslove k novému francúzskemu prekladu Bohumila Hrabala napísal, že protest proti bývalému režimu bol často rovnako bez talentu ako oficiálna kultúra.
Proti čomu to teda bojuje? Čo má spoločné s Dylanom a Lou Reedom, okrem toho, že už roky zúfalo imituje ich hudbu, no nie ich presvedčenie? Alebo za čo bojuje? Za Radičovú? Za Fica? To je umelecká dilema spisovateľov z reklamných agentúr či garážového basistu z Ružinova?
Ak dokázala politika a cirkvi vnútiť predstavu, že sú legitímnou súčasťou festivalu s programom a ambíciami Pohody, tak z toho vyplýva iba jedno. Sme stále na Slovensku, v smradľavom zvolenskom parčíku, kde je vedľa povstaleckého vlaku reliéf Andreja Hlinku a Martina Rázusa. Medzi nimi ležíme my, bezdomovci našich vlastí, o ktoré nás pripravili politici. A nie je to vôbec v pohode ani keď si môžem diskusiu so Sulíkom prepnúť, takže na festival nejdem.“
Pôvodný zdroj nájdete tu.
K slovám velikána ducha ťažko niečo dodávať. Azda len toľko, že ročník 2018 nebol o nič menej angažovaný, než tie predošlé. Akciu (ako inak) otvoril koncert pre Jána a Martinu – Vivaldiho Leto, pretože ho mal rád Ján Kuciak. Nechýbala beseda s rodičmi Martiny Kušnírovej, v areáli bola výstava diel Jána a Martiny… človek sa takmer bál navštíviť toaletnú búdku, keďže organizátorom zjavne pieta a kreativita nechýbali. Výstava iného umelca bola „o cudzincoch, ktorí prispeli k rozvoju našej spoločnosti“. (Ktovie či by slobodymilovní pohoďáci súhlasili aj s prezentáciou výstavy o cudzincoch, ktorí prispeli k úpadku našej spoločnosti, či by to neoznačili za xenofóbne, prípadne antisemitské.) Samozrejme, veľkým hudobným lákadlom bola nositeľka Havlovej ceny, ruská kiska zo skupiny Pussy Riot, a tiež naša slovenská osoba číslo jedna, ktorá vyhlásila, že chce prevziať moc.
Takže čo sa od čias Havranovej kritiky zmenilo na brainwashingovom účele akcie? V princípe vôbec nič. Teda ak len za principiálnu zmenu nepovažujeme skutočnosť, že sa o nej rozprávajú medzi ľuďmi už aj vtipy. Začuli sme napríklad takýto: gynekológ sa pýta žien v čakárni, kedy majú rodiť. O týždeň, hovorí prvá. O týždeň, hovorí druhá. Ja až o tri týždne, ja som nebola na Pohode, hovorí tretia.
Ivan Lehotský
.jpg)
.jpg)
