Pohľadnica zo sobotňajšej Bratislavy: jedno mesto, jeden deň, dva rôzne pochody

Bratislava 15. júla 2018 (HSP/Foto:HSP)

Druhá júlová sobota sa v Bratislave niesla v znamení dvoch odlišných zhromaždení: ôsmy ročník stretnutia LGBT komunity Dúhový Pride a siedmy ročník stretnutia podporovateľov rodiny s názvom Hrdí na rodinu.

Teplá letná sobota prilákala do centra Bratislavy množstvo ľudí – turistov, domorodcov, ale tentoraz aj návštevníkov dvoch protichodných akcií. Ako prvé sa začalo okolo jednej hodiny popoludní na Hviezdoslavovom námestí, v príjemnom tieni vysokých stromov, podujatie LGBT komunity. Skratka LGBT (Lesbian, Gay, Bisexual, Transgender) sa zvykne dopĺňať aj o ďalšie písmená podľa toho, koľko rôznych druhov sexuálnej orientácie kto uznáva – niektorí ich rozoznávajú údajne až 40. Ide teda o všetky možné druhy sexuálnych odchýlok až úchyliek, ktoré príslušníci tejto komunity nevnímajú ako postihnutie, ale naopak, ich ešte vyzdvihujú. O tomto pocite určitej nadradenosti svedčia aj nápisy, ktoré sa na akcii objavili, ako napríklad transparent s textom „PrivileGAYvaní“, či tričko s nápisom „Different is better“ – odlišné je lepšie.

Podujatie chránilo množstvo policajtov a SBS-károv, ktorí pri vstupe do zábranami ohradeného priestoru zhromaždenia zo Strakovej ulice odoberali vchádzajúcim vrchnáčiky z pet fliaš, vraj aby ich nehádzali po účastníkoch… Ale kto do priestoru vošiel v smere od divadla, tam mali strážcovia asi inú inštrukciu: vrchnáčiky ľuďom nebrali, ale kto mal so sebou nápoj, musel si z neho pred nimi odpiť.

Úsmevné detaily však nie sú dôležité. Čo je podstatnejšie, pochod prilákal tisíce ľudí, v drvivej väčšine mladých alebo veľmi mladých, a najmä dievčat. Už tridsiatnikov bolo pomenej a tých ešte starších, menej karnevalovo „vyparádených“ účastníkov bolo zväčša ťažké odlíšiť od prechádzajúceho davu, pretože centrum bolo v tom čase naozaj dosť plné.

Toľko pekných mladých ľudí – pri pohľade na nich až srdce stislo pri predstave, že väčšina z nich nebude vedieť, čo je to mať normálnu rodinu a vlastné deti, že nebudú mať na staré kolená komu opatrovať vnúčatá a tešiť sa z pokračovania vlastného rodu…

Všetci zomrieme neznámi, povedal vraj kedysi Balzac. Nikto z nás nevie aké to je narodiť sa s inou orientáciou, než je tá, ktorú máme. Nepochybne to majú ľudia s menšinovou orientáciou ťažké – v detstve, dospievaní, v škole i v rodine. Mnohí z nich zažívajú šikanu, nepochopenie… je na nás ostatných, aby sme ich chápali a tolerovali, práve tak, ako by sme mali chápať a tolerovať aj ľudí s inými nedokonalosťami či chorobami. Na druhej strane, aj oni by mali chápať a tolerovať, že ich odchýlka od ideálu je odchýlkou a nie normou. A že nie odchýlky, ale práve ten ideál treba opatrovať a ctiť. Toto však zjavne nie je prípad niektorých účastníkov Dúhového Pride, ktorí sa dokonca demonštratívne hlásia ku kultúre smrti. Svedčili o tom nielen reči viacerých účastníkov, ale napríklad aj výkrik moderátora „Hiphop je smrť! Úplne najväčšia!“ alebo niektoré nápisy – napríklad hneď za veľkým transparentom s textom „Veľvyslanectvo USA Pride“ stál človek s menším transparentom, ktorý hlásal „Satanova komunita podporuje slobodu!“

Medzi stánkami ponúkajúcimi LGBT produkty a publikácie bol aj stánok Amnesty International, a tiež stánok spoločnosti IBM, ktorej manažér vystúpil s posolstvom v mene firmy dokonca na pódiu. Aj ďalšie spoločnosti, ako napríklad Accenture, sa zúčastnili akcie kolektívne, v rovnakých tričkách. Na pódiu vystúpila tiež ombudsmanka Mária Patakyová, kontroverzný teológ Ondrej Prostredník (krásne precítene zaspieval pieseň We shall overcome) či bratislavský župan Juraj Droba.

O pol tretej sa pred prezidentským palácom začalo podujatie Hrdí na rodinu. Odhadom tak do tisíc ľudí, podľa inštrukcií organizátorov zväčša v červených tričkách, tvorilo dav so zjavne celkom iným zložením: boli tu rovnomerne zastúpené všetky vrstvy obyvateľstva, najviac bolo asi účastníkov v produktívnom veku, ale tiež veľa rodín s väčšími i celkom malými deťmi. Aj tejto akcie sa zúčastnilo viacero politikov (Marián Tkáč, Natália Grausová, Milan Uhrík, Jozef Mikloško, Eduard Heger…). Na tomto podujatí nebolo pódium, v kúte priestranstva stál iba malý prístrešok s červenou strechou. Znela odtiaľ hudba a neskôr príhovory. Organizátor Anton Chromík prítomných vyzval, aby odložili všetky transparenty, pretože toto stretnutie nie je proti niečomu, ale za niečo: za ideál úplnej a prirodzenej rodiny.

Chromík sa aj vzhľadom na skúsenosti z iných krajín obáva, že registrované partnerstvo alebo adopcia detí príslušníkmi LGBT komunity nie sú koncom ich požiadaviek. Zdôraznil, že „máme v srdci žehnajúci postoj k transrodovo či homosexuálne cítiacim ľudom a sme proti akýmkoľvek prejavom nenávisti či posmechu voči týmto osobám“, ale chce, aby „deti a mladí ľudia neboli štátnou mocou a školskou výchovou mätení a zavádzaní vo výbere pohlavnej či rodovej identity“.

Viditeľný rozdiel bol v atmosfére oboch podujatí: prvé bolo profesionálne, druhé amatérske – takto je asi najlepšie možné vystihnúť rozdiel jedným slovom. To prvé bolo individualistické, kozmopolitné a karnevalové, druhé evokovalo dospelosť, národovectvo, zodpovednosť.

Obidve podujatia pokračovali pochodmi po uliciach mesta. LGBT komunita sa po okruhu centrom starého mesta presunula naspäť na Hviezdoslavovo námestie, kde bolo podujatie zavŕšené koncertmi. Účastníci podujatia Hrdí na rodinu prešli do Medickej záhrady, kde bol pre nich pripravený ďalší program.

Ešte poznámka. Ak miesto konania Dúhového Pride bolo zvolené výborne, potom treba povedať, že výber miesta pre podujatie Hrdí na rodinu nebol dobrý. Priestor Hodžovho námestia jednoducho nie je vhodný na takéto zhromaždenia, najmä v slnečnej páľave. Bezútešná plocha bez kúska tieňa, lemovaná z jednej strany neživou siluetou prezidentského paláca a zo všetkých ostatných strán asfaltovými komunikáciami, po ktorých jazdia trolejbusy, leží mimo pulzujúcich oblastí centra plných ľudí. Aj tisíc účastníkov tam vyzerá ako hŕstka, ale keby naozaj malo prísť niekoľkotisíc ľudí, tak by sa tam ani nezmestili. O čo príjemnejšie by bolo stretnúť sa napríklad na námestí SNP? Vari námestie SNP už navždy patrí slniečkarom a národne a rodinne cítiaci ľudia sa tam už nemôžu stretnúť? Veď je to práve naopak: na tom námestí v roku 1989 štrngali kľúčmi tí, ktorí chceli normálne, zdravé a slobodné Slovensko bez totality – a to isté chceme aj my dnes…

Ivan Lehotský