Z médií dostávame nejednoznačné informácie o tom, čo sa deje v krajinách, ktoré sú cieľom masovej migrácie: mainstream tvrdí, že je vlastne všetko v poriadku, ale na druhej strane, občas k nám presiaknu necenzurované informácie, že situácia je zlá a niektoré regióny sú dokonca na pokraji kolapsu. Ako to teda je naozaj?

Apúlia je jeden z chudobnejších regiónov Talianska, ktorý je však v lete obľúbenou destináciou turistov, najmä domácich, zo severu krajiny. V auguste, počas našej návštevy, boli centrá tamojších miest či mestečiek a pláže plné dovolenkárov, medzi ktorými sa „migranti“, čiže neintegrovaní exotickí cudzinci z pomerne nedávnych migračných vĺn, viacmenej strácali. Nedá sa však povedať, že by úplne chýbali – z času na čas sa v dave objavil človek tmavej pleti s temným výrazom v tvári, blúdiaci akoby bez konkrétneho cieľa. A samozrejme, s neodmysliteľným veľkým smartfónom v ruke.

Supermarkety

Koľko migrantov vlastne v danom regióne je? Ako sa to dá zistiť? V mestách vidno hlúčiky i jednotlivcov, na vidieku len sem-tam nejakého chodca, ale fakt, že skutočný počet bude oveľa vyšší, prezrádzajú obchody, a najmä supermarkety. Dá sa povedať, že kedykoľvek prídete do supermarketu, stretnete tam viacero exotických cudzincov. Niektorí sa tam iba tak motajú, iní postávajú pri vchode a priamym pohľadom sledujú prichádzajúcich a odchádzajúcich – nie je jasné, či žobrú alebo si chcú niekoho za nejakým účelom vyhliadnuť. Ďalší však zjavne prichádzajú nakupovať obrovské kvantá potravín. Pre koho? Pre seba také veľké zásoby na dlhý čas? Alebo sú to nákupcovia pre celú väčšiu partiu? Asi to závisí prípad od prípadu, ale zrejme druhá možnosť nie je zriedkavá.

Supermarket v meste Martina Franca. Dvaja muži tlačia vrchovato naplnený nákupný vozík plný múky a niekoľko málo ďalších druhov potravín. Usmievam sa na nich a pýtam sa, odkiaľ sú. Nevedia taliansky ani anglicky, ale otázke rozumejú, vravia, že sú z Afganistanu. Zásoby by pre nich dvoch vystačili aj na celú zimu.

Supermarket v meste Massafra. Dvaja muži, tlačiaci plný vozík s konzervami a kadečím iným, sa pri pulte s údeninami vášnivo o čomsi dohadujú. Rozpoznávam arabčinu. Držia v ruke akúsi salámu a pokúšajú sa lámanou taliančinou čosi spýtať predavača. Nakoniec mu salámu vrátia.

Odpoveď na otázku, kde sú ostatní, dáva napríklad fotoreportáž talianskeho fotografa Marca Di Laura, ktorý v Apúlii navštívil jedno migrantské geto. Stránka s exkluzívnymi zábermi geta a sprievodným, mierne propagandistickým článkom Maxmiliana Poppa, pôvodne uverejneným v časopise Der Spiegel (texty sú v angličtine), je ešte z roku 2013, ale dá návštevníkovi dobrú predstavu ako tam aj dnes títo ľudia existujú.

Geto s názvom „Nové Mogadišo“ nie je mestským getom, ale vidieckym, uprostred polí vo vzdialenosti 15 kilometrov od dvestotisícového mesta Foggia. Je prechodne-trvalým domovom stoviek migrantov, ktorí snívali o Európe ako o raji, ale „Nové Mogadišo“ vnímajú ako peklo horšie než slumy v Afrike, napriek tomu, že v ňom majú bar s alkoholom, drogami a prostitútkami z Afriky a východnej Európy.

Vznik takýchto get je nevyhnutným dôsledkom neintegrovania týchto ľudí do spoločnosti: kde sa raz usadí jeden, tam príde aj druhý, tretí… je logické, že spolu sa cítia lepšie a jednoduchšie prežívajú, než keby boli osamote. Nils Muižnieks, komisár Rady Európy pre ľudské práva, ktorý bol vlani aj na Slovensku (ktoré tiež podrobil kritike), po návšteve Talianska povedal, že to je preto, lebo v Taliansku úplne chýba systém integrácie migrantov. Lenže to sa mu, eurokomisárovi, ľahko hovorí: ktovie či by mal rovnaký názor aj potom, keby on sám mal do reálneho života svojej komunity, rodiny, spolupracovníkov integrovať ľudí z úplne iného sveta, s inými zvykmi, túžbami, predstavami, skúsenosťami, mentalitou.

Kde sa berie tá nenávisť?

Kto vlastne sú tí ľudia, ktorí sem prichádzajú? A ako sa na nich dívať? Paradoxne, ľahšie sa o tom triezvo uvažuje z väčšej diaľky, s odstupom, pretože vtedy pre normálny ľudský súcit s jednotlivcami neprestaneme vidieť výsledok celého procesu. Anonymné davy zamračených ľudí, zväčša mocných mladých mužov, ktorí prúdia do Európy z exotických krajín v drvivej väčšine z ekonomických dôvodov, vnímame z diaľky, z bezpečia svojich domovov ako masu, neželanú, cudziu, nebezpečnú. A oprávnene.

Lenže zblízka vidíme, že každý dav sa skladá z konkrétnych jednotlivcov, z ľudí, ktorí majú často naozaj veľmi dojímavý osud. Ich osobná voľba ísť skúsiť šťastie do ďalekého sveta je v mnohých prípadoch výrazom zúfalstva alebo naivnej viery v to, čo im nasľubovali: že Európa je raj, ktorý je tu pripravený iba pre nich. Tu ich však zväčša nečaká nič dobré.

Začína sa to už cestou, keď mnohí z nich sú okradnutí, bití, zotročení či znásilnení (viď napríklad TU) a realita toho, čo v Európe nájdu, je pre mnohých horšia než nočná mora. Nečaká tu na nich rozprávkový svet plný prepychu – vlastne áno, ten tu vidia, lenže ten nie je pre nich. Pre nich je tu pripravený život v gete a smutné precitnutie v nepochopiteľnej, nevľúdnej cudzine, kde zistia, že prišli aj o to málo, čo mali doma: spolupatričnosť, rodinu, meno.

Je azda prekvapením, že v takejto situácii sa ich frustrácia postupne mení na nenávisť? Darmo mudrlanti zo slonovinovej veže kážu „milujte, integrujte, podeľte sa“, keď emócie, prirodzenosť, ale aj skúsenosti človeku vravia niečo iné. Na mieste týchto nešťastných duší by sme asi aj my celkom prirodzene pociťovali niečo podobné, ako cítia oni – a na druhej strane, celkom prirodzené sú aj negatívne pocity a reakcie zo strany domorodého obyvateľstva.

Sú tu dva paralelné svety, ktoré sa zatiaľ iba nevraživo a nedôverčivo na seba mračia, a za tohto stavu je celkom pochopiteľné, že prišelci si vytvárajú getá, v ktorých sa ich depresia, frustrácia a nenávisť môže iba hromadiť. A tú, žiaľ, potom často otáčajú nie proti tomu, kto celý tento pekelný kolobeh zlej karmy spustil, keďže ten nie je naporúdzi, ale proti nevinným.

Pláž pri meste Maruggio. Dieťa stavia hrad z piesku. Zachmúrený cudzinec kráča po pláži s neprítomným výrazom v tvári. Vidí, že dieťa pred ním má postavenú peknú stavbu, ale úplne ľahostajne stúpi priamo doprostred. Dieťa má v očiach slzy aj otázku: prečo? Nevie, že osud toho človeka najlepšie symbolizuje práve ten rozšliapnutý hrad z piesku…

Čo s tým? Neexistuje žiadne ľahké ani príjemné riešenie. Väčšina z tých ľudí v skutočnosti nechce patriť do sveta, do ktorého prišli. Sú z neho vylúčení, lenže v skutočnosti nie preto, že by Európania boli málo priateľskí, ale preto, lebo sú iní. Ich svet, ich kultúra, ich hodnoty, ich spôsob uvažovania, to všetko je iné a oni to nechcú vymeniť za to naše – z toho by si radi vzali iba tie vymoženosti, ale inak chcú ostať sami sebou. Môžeme im to mať za zlé? Lenže ak si chcú zachovať ten svoj svet a súčasne ostať tu, potom im ostáva len jedna možnosť: skúsiť zmeniť ten náš.

Kultúrne obohatenie alebo kultúrna genocída?

Ak deti namiesto slovenských filmových rozprávok poznajú už len tie americké, je to kultúrna genocída v oblasti filmových rozprávok. Ak sa na Slovensku pri táboráku spievajú takmer výlučne české „ohňovky“ o Frenkym Dlouhánovi, Niagáre, Arizóne či Zlatokopovi Tomovi namiesto slovenských ľudových piesní, potom je to kultúrna genocída v oblasti hudobného povedomia ľudí. Ak sa všetky slovenské reštaurácie zmenia na pizzérie a kebabárne, tak to bude znamenať kultúrnu genocídu v oblasti stravovacích zariadení. A tak ďalej, a tak ďalej. Zástancovia multikulturalizmu nikdy nebudú chcieť počúvať tento argument, ale žiaľ, je platný. Zemeguľa má konečné rozmery a každý tvor na nej zaberá životný priestor, ktorého obsadením zaberá miesto inému tvorovi, ktorý by tam mohol byť namiesto neho – a presne takto isto je to aj s každým prejavom kultúry.

Pláž „Seychely“ pri Pescoluse, pracovný deň dopoludnia. Dvaja tridsiatnici, možno Indovia, sa bezstarostne prechádzajú po pláži. Pofajčievajú, smejú sa. Jeden má na pleci veľký prehrávač a na celú pláž znie indická hudba. Inokedy tam predavači púšťajú piesne z čiernej Afriky, znie hudba arabská, brazílska … a áno, niekedy aj talianska. Chvíľami si človek pripadá ako v Taliansku.

Áno, je to kultúrna kolonizácia z celkom opačného konca, než kedysi. Je to paradox, ktorý je však zákonitý: predtým západoeurópske mocnosti kolonizovali krajiny na iných kontinentoch, teraz je to v mnohých ohľadoch naopak, hoci ekonomicky je západný neokolonializmus ešte stále jednou z dominantných čŕt fungovania svetovej ekonomiky. To, že Západ je dlhodobo rajom blahobytu, je do značnej miery postavené na lacnej práci ľudí a lacných surovinách z krajín „tretieho sveta“. Ale každá palica má dva konce, ako hovorí staré príslovie. Prisťahovalectvo z krajín bývalých kolónií je neoddeliteľnou súčasťou koloniálneho dedičstva Západu, kde to je dlhodobý problém, existuje už desaťročia a vlastne, možno to rátať už pomaly na stáročia.

Plážová korporácia Senegalcov

Jedným z viditeľných dôkazov toho, že migrácia z Afriky je na Západe prítomná už veľa rokov, je biznis plážových predavačov plne v réžii Afričanov, najmä zo Senegalu.

Kedysi, v sedemdesiatych či osemdesiatych rokoch, to bolo iba zopár černochov predávajúcich ručne vyrábané africké výrobky, ktorí boli exotickou atrakciou pre dovolenkárov na plážach. Dnes sú ich doslova záplavy – nech v Taliansku v lete prídete na ktorúkoľvek pláž, neprejde ani päť minút a už je pri vás ebenovočierny predavač so svojou ponukou, a potom ďalší a ďalší…

Už zďaleka nepredávajú len africké produkty, ich ponuka je vyslovene nadnárodná, tak ako aj etnické zloženie: okrem Senegalcov sú to aj iné černošské národy, Arabi a dokonca aj Taliani. Dá sa povedať, že tu máme do činenia s etablovanou, dobre organizovanou nadnárodnou korporáciou. A samozrejme, nie je to iba otázka talianskych pláží: s touto senegalskou korporáciou sa môžeme stretnúť rovnako vo Versailles, francúzskej Riviére, ako aj na Costa Brava.

Predavači tovar už nielen nosia, ale majú na to špeciálne vozíky, či skôr pojazdné stánky. Po pláži sa jeden za druhým presúvajú takéto prapodivné šiatre s kolesami ovešané tovarom, predavači desiatok šarkanov uviazaných na jednej šnúre, predavačky bižutérie, predavači nafukovacích hračiek nesúci ich desiatky nafúknutých, so svojím nákladom veľkí ako kamión, predavači plážových plachiet, klobúkov, šatstva, umelohmotných hračiek, náramkov, nanukov, nápojov…

Obchodné technológie sú rôzne, ale tiež sú výsledkom vývoja. Na pláži pri mestečku Ostuni ma jeden z predavačov oslovil so širokým úsmevom: „Hej, miliardár!“ Takýto pokus o vtipkovanie sa zrejme osvedčil ako začiatok dialógu so zákazníkom, ale neviem si pomôcť, a možno som zaujatý, ale v podaní senegalského mládenca s pichľavým pohľadom v ňom cítim aj kus trpkej nenávistnej výčitky a výsmechu: „vidíš, aj ty si chudák, tak ako ja. Možno trochu menší, ale nie je v tom až taký veľký rozdiel“. Keď som na jeho hru zareagoval, začal byť neodbytný: slušne, ale opakovane a naliehavo ponúkal svoje klobúky. Uvedomil som si, že títo ľudia svojou prepracovanou technológiou dokážu vytvoriť celkom slušný psychický nátlak.

Pláž Torre Pali. Mohutná, ťažko kráčajúca staršia černoška mi hlbokým hlasom ponúka náramok. Opakuje svoju ponuku mnohokrát, pomaly, trpezlivo a pritom sa mi neochvejne díva do očí spod napoly privretých viečok. Vyslovene hypnotizujúci spôsob marketingovej komunikácie. Na otázku odkiaľ je, odpovedá neochotne, že zo Senegalu a hneď odchádza. Asi som jej práve pokazil hypnotickú seansu.

Aj toto je jedna z tvárí globalizácie.

Dve tváre migrácie

Prúd ľudí, ktorí prichádzajú do Európy za lepším životom, je veľmi rôznorodý. Od vzdelaných prvotriednych odborných kádrov hľadajúcich naplnenie svojich profesionálnych a životných snov, až po džihádistov, vrahov utekajúcich pred spravodlivosťou a psychopatov utekajúcich pred svojimi démonmi. Je tu celé spektrum ľudských existencií – a každý z týchto ľudí prináša Európe iný druh obohatenia, prípadne „obohatenia“.

Domáci prenajímateľ bungalovov Francesco v mestečku Salve na otázku, aké je to v ich mestečku s migrantmi, hovorí: „Nie sú všetci rovnakí. Sú medzi nimi ľudia takí aj takí, ako všade vo svete. Problémom sú tiež miestni, aj s Talianmi sú problémy“.

Parkovisko pred supermarketom Lidl v meste Massafra. Milá černošská mamina strážiaca asi trojročné dieťa, vidiac, že sa blížim k nákupným vozíkom, jeden odpojila a posunula ho tak, aby som si ho mohol vziať. Potom sa usmiala a odkráčala za dieťaťom. Myslel som si, že za to bude chcieť peniaze, ale nie: urobila to z čistej nezištnosti.

Parkovisko pred supermarketom v meste Gallipoli. Nebezpečne a konfliktne vyzerajúci černoch stál opretý vo dverách supermarketu tak, že čiastočne aj prekážal vchádzajúcim a vychádzajúcim zákazníkom. Zlým pohľadom vyvolával očný kontakt a možno aj konflikt. Bol to vyslovene nepríjemný moment.

Samostatnou kapitolou sú ženy, často Afričanky, väčšinou nie príliš vábneho vzhľadu a často už v relatívne vyššom veku, sediace na plastových stoličkách pri ceste uprostred polí či sadov. Človek len krúti hlavou: kto so zdravým rozumom by mohol toto riskovať? Lenže asi tento biznis funguje, keďže tieto chudery, ktoré zjavne sú vo svojej komunite na najnižšom stupienku spoločenského rebríčka, je možné vidieť na mnohých miestach. A podľa toho, ako rovnako sedia na rovnakých bielych plastových stoličkách, sa dá presvedčivo usudzovať, že aj tento biznis je organizovaný.

Letovisko Marina di Pescoluse, večer. Do menšieho obchodu na frekventovanej hlavnej ulici pomaly vkráčali dvaja mohutní zachmúrení exotickí cudzinci. Premerali si nepekným pohľadom ľudí v obchode, jeden z nich rukou ukázal na cigarety, keď ich dostal, pohŕdavo hodil predavačovi mince a vyšli von. Na príšerne zaprášenom aute, takmer už vraku, na ktorom nebolo vidno ani tabuľku s evidenčným číslom, odišli rýchlosťou 5 km za hodinu, čím za sebou okamžite vytvorili kolónu. Zjavne nemali nič iné na práci.

Čerpacia stanica pri meste Lecce. Medzi autami sa ponevierala prekrásna, elegantne oblečená mladá černoška, či možno mulatka. Prezerala si ľudí a evidentne sa nikam neponáhľala.

Supermarket v meste Martina Franca. Dvaja Iránci, už na pohľad inteligentní a sympatickí ľudia, jeden informatik, druhý bližšie nešpecifikovaný vedec. Prvý menovaný iniciatívne odniesol na miesto neporiadne pohodený košík, ktorý tam nechal iný zákazník. Ich taliančina aj angličtina bola lámaná, ale dokázali vtipkovať tak, že rozosmiali aj predavača za pokladňou. Áno, toto boli ľudia, ktorí do Európy nepochybne priniesli nielen dobrú náladu, ale aj čosi viac.

Ibaže… tým súčasne niečo odniesli zo svojej domoviny. Keby šlo o stovky, tisíce prípadov, a keby to bol obojsmerný proces, bolo by to dobré, bolo by to osviežujúce, inšpirujúce. Ale ak ide o milióny ľudí putujúce len jedným smerom… čo sa stane s naším svetom, ak to takto bude pokračovať?

Ivan Lehotský