Začnime pekne po poriadku. Po nežnej revolúcii na Slovensku vyrástli nebankové pôžičkové domy, aby obyvateľstvu poskytovali nebankové úvery. Boli medzi nimi aj Quatro finančné domy patriace spoločnosti Consumer Finance Holding, a.s. (ďalej len CFH). Od roku 2012 začala pri poskytovaní týchto úverov pre CFH ako sprostredkovateľ fungovať spoločnosť KTAG, s.r.o. (ďalej len KTAG) patriaca Andrejovi Kiskovi, nášmu súčasnému prezidentovi a nádejnému budúcemu lídrovi pravice, a jeho bratovi Jaroslavovi. Z hľadiska CFH išlo o podivné a úplne nepochopiteľné rozhodnutie: na svoj úkor, na svojom fungujúcom biznise, vo svojich priestoroch a cez svojich zamestnancov dať príležitosť zarábať cudzej firme ako sprostredkovateľovi. Hoci vtedajší predseda predstavenstva CFH, Ing. Jaroslav Kiska, starší brat nášho pána prezidenta, by nám možno vysvetlil, že to rozhodnutie vlastne až tak úplne nepochopiteľné nebolo, ktovie… O týchto veciach sme už písali napríklad tu alebo tu. Pracovníci Quatro finančných domov, čiže zamestnanci CFH, sa vtedy stali zamestnancami KTAG a oficiálne mali v mene CFH sprostredkovávať úvery. Fungovalo to takto: klient prišiel do Quatro finančného domu, požiadal o úver, zamestnanci urobili sprostredkovateľský servis, poslali to vedeniu na schválenie, podpísali sa papiere, zamestnankyňa vybrala z bankomatu peniaze a odovzdala klientovi. Presne tak to bolo aj v prípade istej klientky, o ktorom bude reč v nasledujúcich riadkoch.

Zvláštny súdny spor: žalujúca strana, ktorá nechce vyhrať

Čas plynul, CFH sa medzitým zlúčila s bankou VÚB, a.s. (ďalej iba VÚB). Spomenutá pani, podobne ako mnoho iných klientov, svoj úver (vo výške dvetisíc eur, ale to nie je podstatné) nesplácala. Po neúspešných výzvach na zaplatenie sa prípad nakoniec dostal až na súd, kde VÚB ako nástupkyňa CFH žalovala tú pani, že nespláca úver.

Pojednávanie sa konalo 28. februára 2019 na Okresnom súde v Prievidzi. Obžalovanú dlžníčku zastupoval Ladislav Uhlár, obhajca a aktivista, ktorý sa problematike nebankových subjektov venuje už nejaký čas. To, čoho sa dočkal na pojednávaní, by nezainteresovaného pozorovateľa prekvapilo: na súde právnici žalujúcej strany, a tiež aj sudkyňa tlačili žalovanú stranu do dohody, že vec je premlčaná. Znie to podivne, ale právnikom VÚB (CFH) vôbec nešlo o to, aby im klientka zaplatila dlžobu, ale naopak, veľmi im záležalo na tom, aby sa celá vec hlavne rýchlo a bezbolestne uzavrela. Prečo? To uvidíme o chvíľu.

Pokazená konzerva sa otvára

Bolo by sa to všetko veľmi diskrétne a rýchlo vybavilo, tak ako celý rad podobných konaní predtým, nebyť obhajcu Uhlára. Mohol by byť spokojný, veď jeho klientka nemusela zaplatiť.

Ibaže on sa rozhodol do veci vŕtať a prišiel s argumentáciou, ktorá celý prípad posunula do úplne inej roviny: tvrdil, že ak zamestnanec KTAG, s ktorým bola podpísaná uzavretá zmluva, fyzicky vybral z bankomatu peniaze a dal ich tej klientke, tak potom v zmysle zákona ten úver poskytol KTAG a nie CFH. Podľa Uhlára sprostredkovateľ môže sprostredkovať úver do tej miery, že podpíše v mene veriteľa zmluvu o úvere, ale ak fyzicky poskytne úver, tak potom je už poskytovateľom úveru, a nie sprostredkovateľom.

Ak teda úver poskytla klientke firma KTAG, potom tie peniaze nemôže pýtať naspäť CFH, resp. jej nástupnícka spoločnosť VÚB, ale práve a jedine KTAG – a teda žalujúcou stranou v spore mala byť KTAG a nie CFH (čiže VÚB). V tejto súvislosti Uhlár upozorňuje, že KTAG nemala a nemá živnosť na poskytovanie úverov, teda nesmie takúto činnosť vykonávať.

Sudkyňa argumentáciu obhajcu neodmietla, odročila pojednávanie a požiadala žalujúcu stranu, aby preukázala splnomocnenie, na základe ktorého KTAG vyplatila úver, zmluvu na základe ktorej KTAG tie úvery sprostredkovávala, a aby preukázala detaily tej platby cez bankomat, z akého účtu vlastne peniaze išli. A od tej chvíle sa začali diať zaujímavé veci.

Školácky pokus o švindeľ

Uhlár rozpráva, čo sa dialo ďalej: VÚB mala poslať súdu požadované doklady, ibaže sa ukázalo, že nevie vydokladovať svoje tvrdenie, že platba išla z účtu CFH.

Do vyjadrenia právnici VÚB napísali, z ktorého účtu to údajne malo ísť a predložili výpis z účtu. Ibaže, čudujsasvete, na tom výpise bolo uvedené celkom iné číslo účtu, než je účet CFH, z ktorého tvrdili, že platba išla! A nielen to: klientka navštívila finančný dom 6. 11. 2013, a hneď aj dostala peniaze, ale „doklad“, ktorý VÚB súdu predložila, je až zo dňa 8. 11. 2013. A na dôvažok, ten výpis sa ani netýkal výberu v hotovosti, ale akéhosi bankového prevodu.

Právnici VÚB teda celkom bezočivo podstrčili súdu papier, o ktorom azda školácky naivne dúfali, že si ho sudkyňa ani protistrana neprečítajú… Z uvedeného je zjavné, že peniaze, ktoré zamestnankyňa KTAG vybrala z bankomatu, nešli z účtu CFH. Ale kto je majiteľom toho tajomného účtu v banke VÚB, z ktorého sa úvery poskytovali? Sú to Kiskovci? To sa Uhlár ani súd zatiaľ nedozvedeli – zistí to až NAKA, ktorá sa vecou začala zaoberať.

Sprostredkovateľská zmluva, ktorá nie je o sprostredkovaní a vlastne ani neplatí

Tým sa však zábava iba začína: Uhlár upozorňuje na ďalšiu zaujímavú vec, ktorou je sprostredkovateľská zmluva medzi CFH a KTAG, na ktorú sa žalujúca strana odvolávala – teda samotný právny základ toho, že KTAG v mene CFH sprostredkovávala poskytovanie úverov.

Táto „zmluva o spolupráci“ však o sprostredkovaní vôbec nehovorí! Uhlár cituje pasáže zo zmluvy: je tam reč o spravovaní a reklame, za ktoré CFH má mesačne platiť KTAG 13 tisíc eur, ale nič o sprostredkovávaní.

Bola teda KTAG vôbec sprostredkovateľom? Podľa Zmluvy medzi klientom a CFH o pôžičke áno, pretože tam KTAG figuruje ako sprostredkovateľ…

Okrem toho, zmluva medzi CFH a KTAG bola podpísaná 1. 2. 2012, ale podľa Obchodného registra aj podľa výročnej správy mohla KTAG začať vykonávať podobnú činnosť až 29. 3. 2012. Uhlár konštatuje, že v čase podpisu zmluvy s CFH nemala KTAG ani právo podpisovať zmluvu, ktorej obsahom je sprostredkovanie úverov, keďže v tom čase na takú činnosť nemala oprávnenie, a hovorí, že zmluvu teda možno považovať za neplatnú.

Doplácal dobrý anjel KTAG na nevýhodnú zmluvu?

Ešte podozrivejšia je iná vec: vo svojej finančnej správe za rok 2013 KTAG píše, že sa firme veľmi dobre darí, že nabrali nových zamestnancov, a že tri štvrtiny z celkového počtu 51, teda okolo 40 ľudí pracuje ako sprostredkovatelia.

Ak si zrátame mzdové a odvodové náklady na jedného zamestnanca, aj pri minimálnej mzde to mesačne vychádza na niekoľko desiatok tisíc eur.

Ako sme však spomínali, podľa zmluvy KTAG mala dostávať od CFH iba paušálnu odmenu 13 tisíc eur. Z čoho teda KTAG platila tých cca 40 sprostredkovateľov úverov? Vyrábala každý mesiac stratu niekoľkých desiatok tisíc eur? Pochopiteľne, náklady na zamestnancov si firma dala do nákladov, z čoho výsledkom bola masívna strata na konci účtovného roka. Ale ak vo výročnej správe firma spomína, že sa jej veľmi dobre darí, potom kde je zisk? Kam sa podel, aký veľký musel byť a z čoho plynul?

Prečo s tým sekli, keď to bolo také výnosné?

Vo výročnej správe KTAG za rok 2013, popri konštatovaní, že sa im veľmi dobre darí a konštatovaní vysokej finančnej straty v dôsledku vysokých personálnych nákladov, sa tiež píše, že „KTAG plánuje ukončiť činnosť v oblasti samostatného finančného agenta v sektore poistenia, zaistenia a poskytovania úverov, čo spôsobí zníženie počtu zamestnancov.“ Ale prečo, ak to bolo také výhodné?

Tí čitatelia, ktorí sú náchylní veriť nepeknej ohováračskej verzii, že celá táto vec je o čiernom podnikaní činnosti pána prezidenta a jeho komplicov, si dôvod ľahko domyslia po prečítaní nasledujúcich riadkov: začiatkom roka 2014, práve v čase, keď sa pripravovala aj výročná správa KTAG za rok 2013, bol totiž v Národnej rade prijatý zákon, že od júna 2014 sa už nebudú smieť poskytovať úvery v hotovosti.

Kto to myslel s poskytovaním úverov čestne, nemal s tým problém a v činnosti mohol pokračovať s drobnou, naozaj nepodstatnou zmenou v pracovnom postupe: jednoducho by prestal peniaze odovzdávať klientovi v hotovosti, ale začal by mu ich posielať na účet.

Kto však chcel popri podnikaní dosiahnuť aj  iný efekt, napríklad prať peniaze cez úvery vyplácané v hotovosti, tomu ten zákon celkom skrížil plány.

A pán Kiska? Ten zavŕšil svoju predvolebnú kampaň v júni 2014 tým, že sa stal prezidentom Slovenskej republiky.

Pomohlo až zaklínadlo NAKA

Vráťme sa však do roku 2019, do súdnej siene k pojednávaniu s neplatičkou. Žalujúca strana aj sudkyňa chceli mať pojednávanie čím skôr za sebou: išlo predsa o rutinný prípad, akých sú stovky, a ako sme spomínali v úvode, oni navrhovali vec uzavrieť ako premlčanú.

Keď však obhajca obžalovanej Uhlár napadol CFH z úplne inej, nečakanej strany, zmenila sa aj nálada v sále. „Musím povedať, že sudkyňa k nám ako k žalovanej strane bola naozaj veľmi nepriateľská. Je to spomenuté aj v zápisnici z pojednávania, konštatoval som to v záverečnom slove: nebola nestranná, porušila právo na spravodlivé súdne konanie,“ uviedol Uhlár.

„Nechcela nás pustiť k slovu, odmietala počúvať argumenty. Je to pochopiteľné, veď oni (CFH/VÚB) už predtým takýchto žalôb na neplatičov dali množstvo a súdy im to všetko odklepli. Toto bol prvý prípad, kde sa neriešila iba samotná skutočnosť, či neplatič platil alebo nie, ale otvorila sa aj otázka, či CFH vôbec je poskytovateľom úveru, a prvý prípad, keď boli vyzvaní, aby to zdokladovali.“

Uhlár hovorí, že sudkyňa sa zľakla až jeho poznámky, že tú vec už rieši NAKA, a že vec môže skončiť ako prípad Kočner, v ktorom NAKA prípad znovu otvorila, napriek tomu, že súd už predtým nejako rozhodol. „Vtedy sa ma sudkyňa spýtala, kto v NAKA to rieši,“ smeje sa Uhlár a hovorí, že od tej chvíle vraj už bola atmosféra na pojednávaní trochu znesiteľnejšia.

Čie peniaze to boli, ak nie od VÚB?

Rozsudok medzitým nadobudol právoplatnosť, VÚB sa voči nemu neodvolala. Uhlár z neho číta: „Súd dospel k záveru, že žalobca CFH a VÚB v tomto konaní neudržal dôkazné bremeno o tom, že zo strany CFH došlo ku skutočnému odovzdaniu jeho finančných prostriedkov, keďže v zmluve je uvedené vyplatenie finančných prostriedkov v hotovosti. K vyplateniu finančných prostriedkov žalovanej došlo, avšak zo strany tretieho subjektu, spoločnosti KTAG, ktorá k tomuto nebola splnomocnená.“

Uhlár sa pýta: „Ak peniaze nevyplatila CFH zo svojich, potom čie peniaze zamestnanci KTAG vyberali z bankomatu a dávali klientom? Ak to neboli peniaze CFH (a predpokladajme, že ani súkromné peniaze zamestnankyne finančného domu), potom ostáva iba predpokladať, že najskôr mohlo ísť o peniaze KTAG, resp. majiteľov tejto firmy. Zopakujme si ešte, že KTAG sama nemá oprávnenie úvery poskytovať. A teraz tá najdôležitejšia otázka: prečo by vlastne niekto tajne požičiaval klientom vlastné peniaze pod hlavičkou finančného domu?“

Prečo by to niekto robil?

Prečo by niekto tajne dával ľuďom vlastné peniaze, tváriac sa, že sú to peniaze inej firmy? Jedna možnosť by tu bola: mohol to napríklad byť dobrý a šľachetný anjel, ktorého jediným záujmom je rozhadzovať ľuďom peniaze, aby sa mali dobre (ktorému by neprekážalo, že jeho firma ide každý mesiac do ťažkej straty v dôsledku toho, že zamestnáva niekoľko desiatok ľudí), a ktorý by zároveň bol natoľko skromný, že by to radšej robil v anonymite. Ale Uhlár hovorí, že je tu aj iné vysvetlenie, oveľa prozaickejšie.

Kam išiel zisk? Dotoval niekto tajne Talianov?

Ľudia splácali svoje úvery na oficiálny účet CFH. Medzi množstvom iných platieb za ďalšie produkty CFH (hypotéky, financovanie kúpy áut, kreditné karty a pod.) sem prichádzali aj splátky za pôžičky, o ktorých súd povedal, že ich neposkytla CFH, ale ktosi iný. Čo sa dialo s týmito peniazmi potom? Nechala si ich CFH/VÚB? Dotoval takto niekto tajne z vlastných peňazí taliansku banku? To nedáva príliš veľký zmysel.

Priaznivci konšpiračných teórií by sa priklonili skôr k možnosti, že tieto peniaze potom, ako prišli na účet CFH, sa oprané, vysušené, vyžehlené a poskladané, spolu so ziskom, akýmsi kreatívnym spôsobom presunuli naspäť k ich majiteľovi, alebo boli použité na iný účel – už očistené o akékoľvek spojenie s majiteľom – napríklad na financovanie nejakej kampane a pod. Vtedajší predseda predstavenstva CFH, Ing. Jaroslav Kiska, by sa možno tejto hypotéze vysmial, ale Uhlár tvrdí: „Všetko naznačuje, že tu išlo o mafiánsky spôsob neoprávneného podnikania.“

Sú to peniaze, za ktoré Kiska financoval svoju kampaň?

Uhlár hovorí: „Je veľmi pravdepodobné, že tu išlo o poskytovanie úverov načierno, bez platnej živnosti, teda o neoprávnené podnikanie a neoprávnené obohacovanie, a následnú legalizáciu príjmov z trestnej činnosti. Pričom v prípade mnohých tisícok takýchto úverov je možné hovoriť o škode veľkého rozsahu, za čo je podľa § 251, odseku 4 trestného zákona sadzba štyri až osem rokov.“

Uhlár hovorí, že pri vyplácaní peňazí v hotovosti je fungovanie podobnej nelegálnej finančnej schémy možné: „Ak sú k dispozícii aj ďalší spolupáchatelia – spoločnosť, ktorá oficiálne figuruje ako poskytovateľ úverov, napríklad aj v prípade vymáhania od neplatičov, a banka, ktorá zakryje problémové finančné operácie – potom je možné takúto schému spoľahlivo zakryť.“ A tvrdí: „Je vysoko pravdepodobné, že práve tieto peniaze boli použité na financovanie Kiskovej prezidentskej kampane v roku 2014.“

Preto Uhlár podal na Andreja Kisku v januári 2019 trestné oznámenie a Národná kriminálna agentúra „NAKA“ sa začala zaoberať činnosťou tejto „podnikateľskej“ skupiny a jej účastníkov KTAG, CFH a VÚB (a prípadne ďalších, napríklad daňového úradu?).

Epilóg: Kde boli médiá?

Ani jedno z médií, ktoré prezidenta Kisku celý čas velebia a podľa možnosti sa úzkostlivo vyhýbajú medializácii jeho káuz, nebolo prítomné na súdnom pojednávaní pod spisovou značkou 16Csp/147/2017 na Okresnom súde v Prievidzi dňa 28. 2. 2019, napriek tomu, že tu ide o takú drobnosť – vážne podozrenie, že človek, ktorý sa chystá v „tejtokrajine“ prevziať moc, si možno svoju prezidentskú kampaň platil z čiernych peňazí, a že jeho firma podnikala načierno.

Potom, ako súd oznámil svoj verdikt, zorganizoval obhajca Uhlár tlačovú besedu, ale agentúra TASR nepriniesla vo svojom informačnom servise oznam o jej konaní, čo jej mal Dom novinárov avizovať rovnako ako zvyčajne. A v Dome novinárov, kde sa mala konať, ani nezverejnili názov, ktorý Uhlár tlačovke dal: „Prezident Kiska neustále klamal a klame slovenský národ“… Náhoda? Tak či onak, výsledkom je, že okrem Hlavných správ sa žiadne médium na tlačovú besedu nedostavilo a verejnosť dodnes tieto informácie nedostala. Je tu však možnosť, že sa v dohľadnom čase dozvieme o celej veci viac zásluhou vyšetrovateľov NAKA.

Ivan Lehotský