V piatok 6. apríla 2018 sa v bratislavskom Dome novinárov konala zvláštna tlačová beseda. Hoci bola novinárom avizovaná štandardne cez servis TASR, okrem zástupcu Hlavných správ tam bola iba redaktorka RTVS s kameramanom. Beseda pod názvom „Výzva prezidentovi SR Andrejovi Kiskovi, aby odstúpil z dôvodu nekalého financovania prezidentskej kampane“ sa mala začať o 11 h, avšak o jedenástej za rečníckym stolom ešte nikto nesedel. Desať sekúnd po jedenástej sa slečna z RTVS zdvihla a oznámila „nebudem čakať, nie som u zubára“. Aj s kameramanom urýchlene zbalili veci a odišli. Bolo 30 sekúnd po jedenástej, na chodbe bolo počuť kroky. Vo dverách sa televizáci takmer zrazili s dvoma pánmi, ale tváriac sa, že sa strašne ponáhľajú, prešmykli sa okolo nich a úplne verejnoprávne sa vyparili.

Tí dvaja páni boli Ľubomír Špacír a Ladislav Uhlár z Prievidze, ktorí prišli médiám porozprávať príbeh, o ktorom hneď na začiatku uviedli, že všetky informácie, ktoré odznejú, sú dostupné a overiteľné z verejne prístupných zdrojov. Na ich základe dospeli podľa nich k jedinému možnému záveru: prezident Kiska občanov podviedol a konal v rozpore so zákonmi. „Nikdy sme neuvažovali o tom, že by sme robili tlačovku, ale máme názor opretý o fakty, ktorý nebol ešte nikde prezentovaný. Možno najviac sa mu priblížil denník Pravda, keď povedal, že je otázne odkiaľ prezident Kiska financoval svoju kampaň, ale nešlo to hlbšie,“ povedal L. Uhlár na úvod. V nasledujúcich riadkoch vám prinášame verziu celej kauzy v podobe, ako ju aktivisti priamo v teréne spoznali a exkluzívne pre Hlavné správy odprezentovali. Ale poďme pekne po poriadku.

Účinkujúci:

Najprv sa zoznámme s účinkujúcimi:

V hlavnej úlohe: Andrej Kiska, prezident SR a jeho brat Jaroslav Kiska, majitelia spoločnosti KTAG, s.r.o. Prezidentov brat Jaroslav bol okrem toho predsedom predstavenstva bývalej spoločnosti Consumer Finance Holding, a.s., zo skupiny Intesa Sanpaolo.

KTAG, s.r.o. (ďalej len KTAG), pôvodne Kiska Travel Agency, s.r.o., je firma dvoch spoločníkov, bratov Andreja a Jaroslava Kiskovcov, ktorá má ako predmet činnosti uvedené všetko možné, od ubytovania v súkromí, cez organizovanie detskej mimoškolskej činnosti až po výrobu zmrzliny.

Consumer Finance Holding, a.s. (ďalej len CFH), bola 100-percentná dcérska spoločnosť VÚB banky, a.s. Existovala v rokoch 2005 – 2017 a poskytovala nebankové pôžičky. Bola pôvodne založená za účelom holdingovej správy piatich akciových spoločností: Quatro, a.s., TatraCredit, a.s., Q-car, a.s., Slovenská požičovňa, a.s. a Slovenské kreditné karty, a.s., ktoré kúpila VÚB od pôvodných akcionárov. Tieto boli do konca roka 2015 postupne zlúčené s materskou CFH. Slovenská obchodná inšpekcia obvinila spoločnosť z nekalých praktík voči spotrebiteľom, ktoré firma neuznala a spory sa preniesli na okresné, neskôr krajské súdy. Konečné rozhodnutia vydal až Najvyšší súd SR, ktorý potvrdil závery SOI aj rozhodnutia nižších súdov. Predsedom predstavenstva CFH bol Ing. Jaroslav Kiska, starší brat Andreja Kisku, prezidenta SR.

VÚB banka, a.s. (ďalej len VÚB), patrí do medzinárodnej bankovej skupiny Intesa Sanpaolo, ktorá je najväčšou bankou v Taliansku a súčasne jednou z bánk s vedúcim postavením v Európe.

Úžerníci a ich záhadný parazit

Ľudia, ktorí nedostali v banke pôžičku, majú ešte jednu možnosť: navštíviť pôžičkový dom, kde im peniaze bez problémov požičajú, samozrejme, za vyšší úrok. Na Slovensku bolo donedávna okolo trinásť takýchto pôžičkových domov pod značkou Quatro, patriacou spoločnosti CFH. V každom z nich pracovalo niekoľko ľudí, ktorí mali splnomocnenie, aby v mene materskej spoločnosti CFH podpisovali s klientmi zmluvy o pôžičkách. Takto to fungovalo dlhší čas. Lenže v roku 2012 sa malo čosi zmeniť.

Pán Uhlár rozpráva príbeh ako roku 2015 zastupoval na súde jednu pani, ktorá v pôžičkovom dome Quatro v novembri roku 2013 požiadala o spotrebiteľský úver, tzv. najľahšiu pôžičku, ktorú jej nebanková spoločnosť CFH poskytla. Zmluvu mala uzatvorenú so spoločnosťou CFH, ale sprostredkovateľom bola firma KTAG. Pán Uhlár zašiel do pôžičkového domu a požiadal dotyčnú pracovníčku, aby mu vysvetlila, ako to s tou zmluvou teda vlastne je. Od tej sa mal dozvedieť, že oni, zamestnanci, ktorí v pôžičkovom dome Quatro poskytujú tie pôžičky, boli do roku 2012 zamestnancami CFH, potom sa stali zamestnancami KTAG, ktorá bola medzi klienta a CFH vsunutá ako sprostredkovateľ, a od roku 2015, keď KTAG sprostredkovanie úverov pre CFH ukončila, sa stali opäť zamestnancami CFH.

A toto pána Uhlára zarazilo: „To isté Quatro, tá istá budova, tí istí ľudia, ale niekoľko rokov je tam ktosi nastrčený ako sprostredkovateľ – a potom sa zase všetko uvedie do pôvodného stavu. Čo je za tým?“ pýta sa.

Tu treba povedať, že aj v tých rokoch bolo poskytovanie spotrebiteľských úverov dobrý biznis. Potvrdzujú to aj výročné správy spoločností, ktoré v našom príbehu vystupujú. Pri vybudovanej sieti kamenných pôžičkární, masívnej reklame, úroku viac ako 20 percent a potenciálnej klientele zahŕňajúcej nemalú časť obyvateľstva to bol pre majiteľov celkom spoľahlivý peňazovod.

Uhlár: „Bez poznania súvislostí by bolo absolútne nepochopiteľné kto a prečo mohol potrebovať do tohto perfektného stroja na peniaze vsunúť ešte nejakého sprostredkovateľa, ktorý nepriniesol žiadnu pridanú hodnotu, žiadny úkon navyše, kvalitnejších ľudí, skúsenosti či čokoľvek iné – ktorý neurobil ničovité nič, len odkanalizoval časť zisku. A ešte zaujímavejšie je, prečo sa táto parazitujúca spoločnosť z takého lukratívneho biznisu po pár rokoch potichu stiahla.“

Dva a dva sú štyri…

Tu je naozaj ťažké sa neopýtať: prečo dala spoločnosť CFH firme KTAG v rokoch 2012 – 2015 zadarmo takýto zaujímavý biznis? Veď majitelia CFH boli vzdialení talianski veľkopodnikatelia, aký záujem tí mohli mať na tom, aby namiesto nich zarábala malá slovenská firma? A prečo túto výhodnú spoluprácu KTAG v roku 2015 ukončila? Akú protihodnotu CFH, resp. jej talianski majitelia za takto ohraničenú „spoluprácu“ dostali?

Takýto zvláštny druh podnikania by však mohol dávať zmysel, ak by sme brali do úvahy, že práve v tom období prebiehala príprava na prezidentskú kampaň a samotná kampaň, ktorá vyvrcholila tým, že 29. marca 2014 bol Andrej Kiska zvolený za prezidenta Slovenskej republiky.

„A čuduj sa svete, Kiska nefinancoval svoju kampaň zo súkromného účtu, ale práve cez firmu KTAG,“ pripomína L. Uhlár. „Nad tým sa už v minulosti pozastavovali viacerí novinári, ktorí v tomto smere kládli prezidentovi nepríjemné otázky, na tie však nikdy zmysluplne neodpovedal, len sa zamotával. Tvrdil napríklad, že KTAG financovala kampaň vďaka pôžičke, ktorú firme dal. A zároveň povedal, že jeho brat, spolumajiteľ firmy KTAG, sa na jeho kampani nepodieľal ani centom. Lenže: pôžička je preto pôžičkou, lebo sa musí vrátiť, inak by bola darom. Ak Andrejovi Kiskovi KTAG pôžičku v celom rozsahu do roku 2023 vráti, ku čomu sa aj zaviazala, potom logicky Andrej Kiska nefinancoval svoju kampaň. Ale ak ani jeho brat nedal ani cent, potom kto tretí celú kampaň zafinancoval cez firmu KTAG?“

Špacír a Uhlár predkladajú logický scenár: „Taliani sa s Kiskovcami dohodli na skrytom financovaní kampane do prezidentských volieb, pričom vec bola dohodnutá len na určitý čas, aby sa naakumuloval určitý konkrétny adekvátny objem financií. Je to jediné rozumné vysvetlenie skutočnosti, prečo KTAG vo výročnej správe za rok 2012 opisuje ako skvelo sa firme darí so sprostredkovaním úverov a o rok neskôr, hoci sa nič dramaticky nezmenilo a finančné výsledky sú stále dobré, už plánujú ukončenie tejto lukratívnej činnosti.“

Z výročnej správy tiež vidieť, ako firme KTAG stúpli náklady na nových zamestnancov, ale ešte viac narástli zisky. Je tam uvedené aj to, že „sa zvýšili náklady odpismi“, čo je podľa Uhlára a Špacíra lož, ktorá má zakryť, že ide o náklady na financovanie Kiskovej kampane.

Za akú protihodnotu?

Ladislav Uhlár hovorí: „Sumy, o aké išlo, boli omnoho vyššie než 133 tisíc eur, čo je čiastka povolená na financovanie prezidentskej kampane. KTAG každoročne faktúrovala CFH stovky tisíc eur, pričom to bolo rozložené na viac rokov, faktúry chodili dokonca ešte aj v roku 2016.“ Podľa Uhlára a Špacíra sa z týchto peňazí potom mali faktúrovať rôzne služby a iné položky výlučne či čiastočne súvisiace s kampaňou a z výšky týchto faktúr by sa mala dať zistiť aj celková suma, ktorú reálne Kiska vynaložil na svoju kampaň.

Mnohí novinári, ale i politici obhajovali prezidenta Kisku, že tento sotva mohol mať úmysel skrátiť daň o 27 000 eur, keď sa napríklad pravidelne zrieka svojich mesačných platov, ktorých súhrn za celé prezidentské obdobie mnohonásobne prevyšuje hodnotu predmetnej skrátenej dane. Pri celkovom objeme zisku, o ktorom L. Uhlár hovorí, je však evidentné, že Taliani mohli ľahko zaplatiť prezidentovi Kiskovi aj toto zrieknutie sa prezidentského platu. Špacír a Uhlár tiež tvrdia, že mu takýmto spôsobom prefinancovali aj celého Dobrého Anjela. Vo svetle týchto informácií potom uvidíme prezidenta SR nie ako „dobrého anjela“ či dobrodinca zriekajúceho sa vlastného platu v prospech iných, ale iba daňového podvodníka a nástroj diaľkového riadenia zo zahraničia.

Navyše, aj samotný zisk nadobudnutý z poskytovania tzv. Quatro najľahších pôžičiek, z ktorého mali Taliani financovať Kiskovi jeho predvolebnú i povolebnú kampaň, L. Uhlár označuje za nezákonný: „Za nezákonný ho uznala aj Slovenská obchodná inšpekcia a súd, keďže všetky takto poskytnuté pôžičky boli preukázateľne bezúročné a bez poplatkov. O tom svedčí aj vyjadrenie SOI, ako aj súdne rozhodnutia“.

„Považujeme za isté, že Kiska nie je nezávislý, ale je naviazaný na tú taliansku finančnú skupinu. Niečo im nepochybne sľúbil za to, že mu zaplatili kampaň do prezidentských volieb, pričom tá suma, o ktorú išlo, bola určite vyššia ako suma povolená zo zákona na financovanie kampane. Toto tvrdíme a nikto to nevyvráti, pretože si stojíme za každou z informácií, ktoré sme uviedli,“ povedal na záver L. Uhlár.

Ivan Lehotský