Nebudem sa vyjadrovať k tomu, čo sa píše v uvedených knihách, ale len k tomu, čo Kosatík povedal pre Startitup o našich dejinách. Pre čitateľov, ktorí nepoznajú Kosatíkovo ideové smerovanie spomeniem len, že je obdivovateľom T.G. Masaryka a V. Havla. Z našich súčasných politikov si cení M. Vášaryovú a Z. Čaputovú. Odporúčam tiež prečítať krátku a výstižnú charakteristiku najnovšej Kosatíkovej knihy od Borisa Filana na stránke kosmas.cz.

Dôvod, prečo má zmysel reagovať na Kosatíkove vyjadrenia je, že nevybočujú zo základnej línie, ako o slovenských dejinách píšu českí dejepisci a to prinajmenšom od čias Václava Chaloupeckého.

Kto bol Pribina?

Kosatík vytýka slovenským historikom, že hovoria o Pribinovi ako o kniežati, hoci tento titul sa v súvislosti s ním nikde v prameňoch nespomína.

Mohli by sme sa však opýtať: Ak teda nebol kniežaťom, čím bol? Ako by sme ho mali titulovať?

História nie je len o tom, čo sa doslova píše v prameňoch, ale aj o tom, čo z prameňov nepriamo vyplýva. Pramene treba interpretovať.

Pribina ovládal na vrchole moci, predtým ako opustil Nitru, územie od západného Slovenska po Spiš, mal manželku z vysokej bavorskej šľachty (Agilofingovci alebo Wilhelmovci), mal svoju družinu, ktorej súčasťou boli Slováci aj Bavori (poznáme aj ich mená), v roku 828 mu bol na jeho majetku vysvätiť kostol salzburský arcibiskup Adalrám. Neskôr, keď dostal léno v Panónii pri Balatone a bol uvádzaný do úradu východofranského markgrófa, tak boli pri tej slávnosti prítomní najvyšší svetskí aj cirkevní hodnostári Východofranskej ríše, vrátane kráľa Ľudovíta Nemca.

Platí: ak niečo vyzerá ako kačica, chodí ako kačica, kváka ako kačica, potom je to kačica. Všetky spomínané skutočnosti poukazujú na to, že Pribina kniežaťom bol. Knieža, resp., knez, bolo označenie pre slovanského vládcu, suverénneho pána určitého územia.

V Živote svätého Konštantína Filozofa a v Nestorovej Povesti dávnych liet sa hovorí o Pribinovom synovi Koceľovi ako o kniežati. Ak bol Koceľ kniežaťom, nie je logické tvrdiť, že ním bol aj jeho otec?

Teda pravdu majú slovenskí historici, a nie Kosatík, ktorý z istých dôvodov Pribinovi odmieta priznať titul knieža.

Keď už sa máme tak striktne pridržiavať prameňov, bavorský historik Aventinus na začiatku 16. storočia píše o tom, že Pribina založil mesto Brno, ktoré bolo po ňom aj pomenované. To by nasvedčovalo tomu, že Pribina vládol nielen v Nitriansku, ale aj na Morave. Jeho vyhnanie z Nitry Mojmírom by sme mohli potom interpretovať nie ako vyhnanie jedného suverénneho vládcu iným suverénnym vládcom, ale ako vzburu veľmoža proti svojmu vládcovi.

Sme mladý, alebo starý národ?

Podľa Kosatíka sú Slováci mladý národ. On datuje náš vznik až do obdobia štúrovcov. Lenže už ostrihomský arcibiskup Alexander Rudnay, ktorý pôsobil o jednu generáciu pred štúrovcami, sa vyjadril: „Slovák som a Slovákom zostanem, aj keby som na Petrovom stolci sedel.“ K slovenskému národu sa pred štúrovcami hlásili Pavol Jozef Šafárik, Ján Kollár, obaja Jurajovia Palkovičovia, Anton Bernolák alebo Juraj Fándly. Aj keby sme išli ešte o niekoľko desaťročí dozadu, našli by sme tam osobnosti, ktoré sa hlásili, podľa P. Kosatíka, k neexistujúcemu slovenskému národu. Môžeme spomenúť Adama Františka Kolára (1718- 1783), rektora trnavskej univerzity Martina Svätojánskeho (Sentivániho) (1633- 1705) alebo ostrihomského arcibiskupa Juraja Selepčéniho Pohronca (1595- 1685).

V roku 1642 vydal rodák z Kutnej Hory, Jakub Jakobeus, v Levoči vôbec prvé dejiny Slovákov pod názvom Gentis Slavonicae lacrumae, suspiria et vota (Slzy, vzdychy a prosby Slovenského národa). V tomto diele hovorí o Slovákoch ako o starobylom národe. V roku 2022 nás rodák z Boskovíc, Pavel Kosatík, presviedča, že sme mladý národ. V roku 1642 sme ešte nemali existovať. Niekde musí byť chyba.

Na začiatku 17. storočia presadil palatín Juraj Turzo do oficiálnych dokumentov uhorského snemu označenie „slovenská národnosť“. On sám používal slovné spojenie „naša slovenská národnosť“ a v súkromných listoch korešpondoval po slovensky.

Otázka počiatkov nášho národa či našich starších dejín je veľmi rozsiahla. Presahuje rámec takéhoto článku. Kvôli stručnosti spomeniem už len prípad slovenského tlačiara pôsobiaceho najneskôr od roku 1493 v Plzni, Mikuláša Bakalára Štetinu (Okolo 1450- 1520). Ten v jednom svojom diele píše: „Aby Čechové a tudijež Slováci latinské učitele k vzdělání čísti mohli.“ Ako svoj kníhtlačiarsky znak používal štít s troma vrchmi (Tatra, Matra, Fatra). Teda opäť sa tu objavuje zmienka o „neexistujúcom“ slovenskom národe. Ibaže by sa P. Kosatík mýlil a Slováci sú oveľa starší národ, než si on myslí. Všetky uvedené príklady nasvedčujú, že to tak je.

Štúr teda nie je tvorcom slovenského národa. Ak sa zapálil pre tento národ, tak už tento národ musel existovať pred ním. Štúrovci boli iba tvorcami národnej ideológie, kultúry a politiky. Boli to buditelia a motivátori, nie stvoritelia národa.

České komplexy

Vyššie som zmienil, že Kosatíkovo uvažovanie o slovenských dejinách nevybočuje z rámca českého dejepisectva, a to je poznačené českým nacionalizmom. Nie je to nič výnimočné. (Maďarský novinár Paul Lendvai povedal, že všetky národy si upravujú svoje dejiny vo svoj prospech, a najviac to robia Maďari. Dodávam, my Slováci sme v tomto ohľade zase až príliš skromní. Často prijímame naopak cudzí (český, maďarský) pohľad na naše dejiny, ktorý je voči nám neprajný). Česi píšu o slovenských dejinách tak, ako to vyhovuje im. Na nás sa pri tom veľmi neobzerajú.

Český nacionalizmus vo vzťahu k Slovákom sa prejavuje mentorským, povýšeneckým, niekedy až posmešným postojom.

Počas olympijských hier v Tokiu sa na našu adresu posmešne vyjadril český komentátor J. Bosák po tom, ako R. Sabbatini pre nás vybojoval medailu v golfe (Bosák utrúsil: „Možno teraz dostane aj kroj, vole. Aj valašku, vole.“). To, že nejaký štát reprezentujú športovci, ktorí sa v danom štáte nenarodili alebo sú inej národnosti, nie je slovenské špecifikum. Je to jeden z príznakov globalizovaného sveta. Stačí sa pozrieť na futbalové mužstvá Nemecka, Švajčiarska alebo Francúzska, kde je mnoho hráčov, ktorí majú korene v Senegale, Ghane, Kamerune, Alžírsku alebo Albánsku. Juhoafričan Sabbatini vybojoval striebornú medailu pre Slovensko, tenistky slovenského pôvodu M. Hingisová a B. Benčičová zase striebornú a zlatú pre Švajčiarsko. Aj v českom športe pôsobili športovci, ktorí sa narodili inde. Môžeme spomenúť cyklistu Jána Svoradu alebo súčasnú najlepšiu českú zjazdovú lyžiarku Martinu Dubovskú. Aj v českom futbale by sme našli nečechov ako A. Kvašňák, K. Dobiáš, J. Chovanec, D. Uhrín a iní. Športový komentátor by si mal byť toho vedomý. Problém je inde. Je v nadradenom postoji a neprajnosti. On nám tú medailu neprial, možno nám aj závidel, a preto si potreboval uľaviť aspoň tým, že nás zosmiešni.

V dejepise sa prejavuje český nacionalizmus popieraním starších dejín Slovákov (v tejto línii ide aj Kosatíkovo spochybňovanie kniežacieho titulu Pribinu, či našich národných koreňov na Veľkej Morave), spochybňovaním kráľovského titulu Svätopluka, počešťovaním dejín Veľkej Moravy, spochybňovaním našej národnej svojbytnosti, obviňovaním Slovákov z nacionalizmu, separatizmu, zrady, klérofašizmu a pod. Českí historici za prvej ČSR sa snažili aj na pôde dejepisu preťať väzby Slovákov na Uhorsko (dehungarizácia slovenských dejín) a Maďarov, zdôrazňovaním Veľkej Moravy ako spoločného štátu Čechov a Slovákov, preceňovaním pozitívneho vplyvu husitizmu na Slovensko a pod. Zdôrazňoval sa tisícročný útlak Slovákov v Uhorsku, ktorý trval v skutočnosti len cca sto rokov atď.

Keď sa stretnú slovenskí a českí politici, tak si takmer vyznávajú lásku, ale pod týmto ružovým povrchom prebieha tvrdý boj medzi Slovákmi a Čechmi o výklad slovenských dejín (nepriamo aj českých) a tento boj si nemôžeme dovoliť prehrať. V politike existujú určité konštanty, ktoré sa nemenia ani so zmenou vlády alebo dokonca politického režimu.

Prečo majú Česi potrebu spochybňovať (dekonštruovať) slovenské dejiny? (Pre potreby tohto článku som pristúpil k určitému zjednodušeniu, lebo spektrum názorov na Slovensko a slovenské dejiny je v Čechách nepochybne pestrejšie.)

Česi majú komplex vo vzťahu k bohatším a vplyvnejším národom Západu, najmä Nemcom. Ich vzťah k nám je založený na projekcii ich vzťahu k Západným národom.

Upierajú nám naše staršie dejiny, aby oni mohli voči nám vystupovať z tej nadradenej pozície staršieho brata. Práve pre komplex z Nemcov, Francúzov a iných národov im dobre padne, keď aj oni môžu voči niekomu vystupovať ako tí nadradení. Na to im my Slováci môžeme dobre poslúžiť aj preto, lebo nemáme pevné národné ja, takže sa prejavujeme navonok skôr submisívne. Sme málo asertívni.

Česi trpia svojou malosťou, tým, že nie sú pupkom sveta, ale len provinciou, perifériou Západu, presnejšie nemeckého sveta, ktorý bol v minulosti skoncentrovaný v koncepte Rímskej ríše Nemeckého národa.

Príkladom českého sebapreceňovania je výrok prezidenta M. Zemana, že atentát na R. Heydricha urýchlil ukončenie vojny. V skutočnosti ten atentát bol len politické gesto, ktoré malo kompenzovať skutočnosť, že Česi boli považovaní za najviac kolaborantský národ v Európe, nehovoriac o tom, koľko Čechov (Lidice, Ležáky) prišlo len kvôli tomuto atentátu zbytočne (lebo išlo len o gesto) o život. Netreba však zabúdať ani na to, že atentát vykonali nakoniec Slovák Jozef Gabčík a Moravan Jan Kubiš. Zradil ich Čech Jan Čurda, ktorý za to získal pol milióna korún a byt v Prahe. Na priebeh vojny nemal a nemohol mať tento atentát žiadny vplyv.

Kedysi bola Praha centrom európskej politiky. Bolo to najmä v 14. st. za vlády Karla IV. a v 16. a na začiatku 17. st. za vlády Rudolfa II. Obaja títo významní panovníci si zvolili Prahu za svoje sídlo. Obaja prispeli k jej architektonickému rozkvetu, vďaka čomu patrí Praha medzi najkrajšie európske mestá a je navštevovaná turistami z celého sveta. Geopolitický význam Prahy však po bitke na Bielej hore poklesol. Dnes je Praha z hľadiska politického diania provinčné mesto. O smerovaní sveta sa rozhoduje v Bruseli, Washingtone, Berlíne, Paríži, Moskve či Pekingu. Názor českého prezidenta alebo premiéra nikoho v spomínaných centrách až tak veľmi nezaujíma.

Od českého premiéra sa očakáva skôr to, že bude súhlasiť s tým, čo sa rozhodne v Bruseli a Washingtone (a bude to obhajovať pred českou verejnosťou). Podobné je to aj v prípade slovenského premiéra, ale zdá sa mi, že my Slováci sa s touto bezvýznamnosťou dokážeme vyrovnať lepšie ako Česi. Nie sme hýbateľmi svetového diania a sme s tým zmierení.

V minulosti mali Česi záujem nás Slovákov pohltiť, aby sa sami stali silnejšími. Preto ich hnevala Štúrova snaha o slovenskú svojbytnosť a iné podobné snahy. Označovali ich za separatizmus, kléro- fašizmus a (buržoázny) nacionalizmus. Ešte aj dnes je každý slovenský pokus o vlastnú interpretáciu dejín onálepkovaný ako nacionalistický.

Nejaký klasik povedal: Ak chcete nejaký národ zničiť, vezmite mu jeho dejiny. Presne to robí Kosatík. Berie nám naše staršie dejiny, v dôsledku čoho by sme sa mali stať nehistorickým národom, národom bez hlbších koreňov.

Kosatík sa tvári ako priateľ Slovákov, jeho skutky však hovoria o niečom inom. Prejavuje sa skôr ako český učiteľ (mentor), ktorý nám ponúka pre nás nepriaznivú verziu slovenských dejín.

Ak nám Kosatík upiera stredovekú existenciu, tak je to v jeho prípade len radikálnejšia verzia názorov českého čechoslovakisticky orientovaného historika Václava Chaloupeckého, ktorý pôsobil na Komenského univerzite. Podľa Chaloupeckého Slováci vznikli ako amalgám z Čechov, Valachov, Poliakov, Rusínov a Bulharov až v 15. storočí.

Čechoslovakizmus bol len maskovaný český nacionalizmus. Cieľom bolo počeštenie Slovákov a teda ich faktický zánik ako samostatného národa.

Česi nikdy nechápali, prečo s nimi nechceme splynúť a prečo máme potrebu ísť vlastnou cestou, keď sme si takí „podobní“…

Rozdielny pohľad na spoločné dejiny

Ako odlišne chápu naše spoločné dejiny Česi, sme mohli vidieť na filme Cyril a Metod – Apoštoli Slovanov z roku 2013. V tomto filme prichádzajú Konštantín a Metod do Velehradu, do mesta, ktoré v čase Veľkej Moravy neexistovalo (Prvá písomná zmienka je až z roku 1131). Rastislav je tu nazývaný Rostislav, hoci v dobových prameňoch je jeho meno zapísané s a, Rastislav alebo Rastic (Zdá sa, že v tomto prípade nie je doslovné pridŕžanie sa prameňov až také dôležité. Teraz sa to nehodí.). Tento malý rozdiel je dôležitý, lebo kým forma tohto mena s –a- je slovenská, s –o- je česká. Svätopluk je zobrazený, podľa M. Homzu, ako nitriansky Hitler, ako nesympatická záporná postava. Nitra je zase zobrazená ako zapadákov niekde, kde líšky dávajú dobrú noc. Všetko v rozpore s tým, čo nám hovoria pramene.

K otázke pôvodu mena kniežaťa Rastislava, najcitovanejší humanitný vedec zo Slovenska, Ján Stanislav napísal:

„Forma Rastic nie je možná u nijakých iných Slovanov, len práve u Slovákov, a to u stredných Slovákov, resp. u Slovákov zo stredného Slovenska, lebo koncové -c je za praslovanské t. j., a teda typicky západoslovanské, a rast- je z praslovanského orst, čo je systémový jav stredoslovenský a juhoslovanský. Meno s týmito dvoma javmi vedno môže byť len stredoslovenské… Ostáva zjavným faktom, že Rastic je typicky stredoslovenská forma a že teda on sám žil na území stredoslovenského nárečia resp. sám bol stredoslovenského pôvodu.“

Nitra bola v čase príchodu Konštantína a Metoda na tú dobu rozsiahla aglomerácia. Nitriansky hrad mal kamenné hradby a nie drevenú palisádu, aká bola zobrazená vo filme.

Dôvod negatívneho zobrazenia Svätopluka v českom filme je: Svätopluk vojensky ovládol Čechy a to sa v českom historickom naratíve (podobne ako Husákovi) neodpúšťa.

Jeden z dôvodov, prečo máme menej informácií o našich rannostredovekých dejinách je aj vojenská aktivita Premyslovských vládcov. V 11. storočí zničil Nitru s jej archívom moravský Premyslovec Svätopluk I. Olomoucký. V roku 1273 vypálilo Nitru s jej archívom opakovane vojsko Premysla Otakara II.. Ešte predtým jeho vojaci rozrumili hrad Devín. Nitra so svojím vojvodským a biskupským archívom predstavovala nepochybne miesto, kde boli uložené najdôležitejšie informácie o našich dejinách. S určitou dávkou preháňania môžeme povedať, že v Nitre zhorela naša národná pamäť. Najmä kvôli tomu máme tak málo informácií o našich dejinách z 10. a 11. storočia.

V 11. a 13. storočí nám českí Premyslovci vypálili náš kľúčový archív v Nitre a dnes českí historici a spisovatelia spochybňujú našu stredovekú existenciu, lebo sa, vraj, nedá podložiť historickými prameňmi.

Počiatky slovenských a českých dejín

V porovnaní počiatkov slovenské dejiny v porovnaní s českými nevyznievajú až tak zle.

V Nitre bolo biskupstvo už v čase (r. 880), keď sa tam, kde je dnes Praha, pásli kozy a kravy (Jozef Wurum vo svojich dejinách nitrianskeho biskupstva hovorí o biskupstve v Nitre dokonca už koncom 4. storočia). Najstaršia dodnes stojaca stavba na Slovensku, kostol v Nitrianskej Blatnici, bola postavená, podľa najnovšieho výskumu, okolo roku 830. Najstaršia česká stavba, rotunda v Budči, o cca 80 rokov neskôr. Kým v 10. storočí ešte existovali v Čechách rôzne kmene, na Slovensku už v 9. st. takéto kmene nenachádzame, čo znamená, že tu bola už etnická jednota.

Slováci sú starší národ ako Česi. My sme ten starší brat.

Kým Pribinovci (Pribina, Koceľ) sa javia ako budovatelia stredovekej civilizácie, český rod Premyslovcov vyvražďoval príslušníkov iných významných českých rodov a rovnako tak, aby mohli ovládnuť Moravu, vyvraždili Premyslovci aj moravské elity (šľachtu).

Pribina, Koceľ, Rastislav alebo Svätopluk sú spoľahlivo doložené historické postavy. Na druhej strane, české knieža svätý Václav, jeho stará mama svätá Ľudmila alebo aj „prvé kresťanské české“ knieža Borivoj, sú možno vymyslenými postavami neskorších hagiografov. Nakoniec, ako aj praotec Čech, Premysel Oráč, kňažná Libuša a iní. V stredoveku bolo bežné, že si nejaký vládnuci rod vymyslel slávneho alebo svätého predka, aby obhájil svoje nároky na vládu. Česi však falzifikovali svoje dejiny aj v 19. storočí, ako o tom svedčia kauzy rukopisov Královedvorského a Zelenohorského.

Kosatík contra Fico

Najhorším momentom rozhovoru pre Startitup bolo, keď Kosatík vytiahol informáciu, ktorú dostal od nejakého slovenského diplomata, podľa ktorej Fico uvažuje o odovzdaní južnej časti Slovenska Maďarsku.

Nemusíte mať radi R. Fica, ale keď vám niekto bude tvrdiť, že sa podieľa na rituálnych vraždách malých detí, neverte mu. Fico je opozičný politik a nemá žiadnu právomoc deliť územie Tejto krajiny, ako on zvykne nazývať Slovensko. Ale ani keby bol premiérom, tak by si také niečo nemohol dovoliť. Hranice Slovenska a Maďarska sú garantované zmluvami, ktoré podpísali aj svetové mocnosti po 1.

svetovej vojne. Zmena hraníc by teda znamenala otvorenie týchto zmlúv. Keby Fico skutočne prišiel s takouto myšlienkou, tak by ho Slováci zadupali do zeme. To by sa musel zblázniť.

Kosatík patrí k ľuďom, ktorí bojujú proti hoaxom a dezinformáciám a pritom sám šíri hoaxy a dezinformácie. Pravda, len vtedy, keď sa mu to hodí. Lebo odpor voči Ficovi preskočil aj slovensko-české hranice. Keby mal Kosatík kritické myslenie, musel by info, ktoré mu dal nemenovaný diplomat, odmietnuť ako zlomyseľnú klebetu, ktorej cieľom je poškodiť Fica.

Prejavom českej arogancie je aj to, keď označil naše odmietanie amerických základní za hlúposť slovenskej spoločnosti.

Kosatíkova „veľkorysosť“

Kosatík nám upiera národnú existenciu pred Štúrom. Ale je taký „veľkorysý“, že nám priznáva právo hlásiť sa k dejinám regiónu ako k vlastným, hoci to neboli naše slovenské dejiny, lebo sme ešte neexistovali. Kontinuita dnešných Slovákov a dnešného Slovenska s Veľkou Moravou je podľa neho založená len na konštrukciách.

V skutočnosti je to inak. Konštrukcia je to, čo hovorí Kosatík, lebo my sa nemáme prečo hlásiť k tomu, čo sa odohrávalo na území, v jeho ponímaní, Horných Uhier ako k naším dejinám, pokiaľ sme neexistovali. Naopak, hlásenie sa k Samovej ríši, k pribinovskému Nitrianskemu kniežatstvu, k pribinovskej dŕžave pri Balatone, k Veľkej Morave je úplne prirodzené, pretože tu je etnická a kultúrna kontinuita. Rovnako tak je prirodzené hlásiť sa k Uhorsku, lebo Slováci, ako to ukazuje dielo J. Stanislava Slovenský juh v stredoveku, nežili len v Hornom Uhorsku, ale po celom území Uhorska, dokonca aj mimo jeho hraníc. Nie je to žiadna konštrukcia.

Záver

Pavel Kosatík pôsobí vo vzťahu k nám ako mentor. Chce nás poúčať o našich starších dejinách, pritom ich sám poriadne nepozná. Je teda smutným pohrobkom čechoslovakizmu. Nerozumie ani slovenskej mentalite. Namiesto toho, aby sa snažil skutočne porozumieť slovenským dejinám a slovenskej mentalite, len povýšenecky poučuje.

Jeho zdôrazňovanie podobnosti oboch národov je prehnané. Táto domnelá podobnosť súvisí skôr s globalizáciou. Všade máte rovnaké meinstrímové médiá, ktoré vám podsúvajú ten istý jedine správny názor, mimovládne organizácie financované korporáciami, korupciu, nadnárodné korporácie…, ale ak sa pozrieme na dušu národa, tak sme od Čechov dosť odlišní.

Slovenský národ má, vzhľadom na svoju veľkosť, celkom dosť neprajníkov. Nielen v zahraničí, ale aj medzi samými Slovákmi. Väčšinou tieto postoje pramenia z neznalosti. Tu je zároveň aj úloha pre našich historikov a národne uvedomelú inteligenciu, aby vedeli predstaviť naše dejiny a kultúru v zahraničí v priaznivom svetle.

Napriek mnohým nepriaznivým okolnostiam v dejinách, však tento národ prežil a má pred sebou ešte nejakú budúcnosť. Možno je to preto, že Slováci majú v dejinách určité poslanie.

To, čo sme prestáli a čím prechádzame, sú rôzne skúšky, ktoré národ formujú, zoceľujú, zušľachťujú. Aby niekedy v budúcnosti mohol dospieť k naplneniu svojho poslania v duchovnej a kultúrnej sfére.

Na záver by som sa vyjadril k tomu, ako by sme sa mali správať k Čechom (a tiež aj k Maďarom). Mali by sme byť nielen ako holubice, ale aj ako hady. My Slováci máme sklon k dobromyseľnosti a potom naivne predpokladáme, že aj ostatní zmýšľajú s nami tak dobre, ako my s nimi. Naša historická skúsenosť nás však učí, že niektoré národy nás chceli v minulosti využiť pre svoje posilnenie. Keby sme boli len ako holubice, teda priateľskí a mierumilovní, mohol by to niekto zneužiť. Preto by sme mali byť aj opatrní ako hady. Treba byť bdelí a v určitých prípadoch sa ohradiť voči vyjadrovaniu alebo konaniu našich susedov.