Estónci požadujú, aby im Rusi vrátili približne 2000 km² územia. Američania, ktorí celú umelú krízu vyprovokovali stoja samozrejme na strane Estónska a poskytujú estónsku vojenskú ochranu, spoločne s NATO. Američania v Pobaltí zvyšujú napätie, organizujú vojenské cvičenia (posledné Iron Wolf 2019) a do Pobaltia dodávajú ťažké zbrane a zvyšujú vojenskú prítomnosť NATO i USA.

Kremeľ na požiadavku Estónska odpovedal jednoznačne. Teritorálne problémy medzi dvoma krajinami sa vyriešili už po rozpade ZSSR v roku 1991 a žiadne fiktívne nároky Estónska na ruské územie nebudú Rusi akceptovať. Estónci však po rozpade ZSSR ako jediná krajina Pobaltia neratifikovali dohodu o spoločných hraniciach, čo využívajú Američania v hybridnej vojne voči Rusku k tomu, aby tlačili na Rusko. Rusom je ale jedno či sú Estónci frustrovaní z podoby rusko-estónskych hraníc, alebo nie, nech im ich frustrácie liečia Američania.

Estónsko vzniklo po rozpade Ruského cárskeho impéria v roku 1920 a po útoku Nemecka na Poľsko v roku 1939 sa Pobaltie stalo súčasťou ZSSR. Pobaltské krajiny opäť obnovili svoju samostatnosť v roku 1941, časť populácie sa pridala na stranu Hitlera, časť na stranu ZSSR. Porážka Hitlera zapríčinila, že tí z pobaltských nacistov, ktorých sovietska armáda nezlikvidovali a museli utiecť do zahraničia (najmä USA a Kanada), Američania ich používali v studenej vojne ako svoj nástroj proti ZSSR.

Po rozpade ZSSR v roku 1991 sa do pobaltských krajín vrátilo množstvo emigrantov, ktorí žili najmä v Kanade a USA. Mnohí z nich boli bývalými príslušníkmi SS (prípadne ich potomkovia)a pobaltskí emigranti spoločne s Američanmi začali určovať hlavnú líniu vývoja rusko-pobaltských krajín.

Konceptom pobaltskej politiky ovplyvňovanej Američanmi po roku 1991 je derusifikácia Pobaltia a otvorená rusofóbia. V Pobaltí sa dodnes organizujú stretnutia veteránov Waffen SS, ktorí bojovali v SS divíziach a o týchto neonacistických akciách mainstreamové médiá v EÚ neinformujú. Okrem toho ruskej menšine sú najmä v Estónsku upierané všetky práva, zakazuje sa používanie ruštiny, zakazuje sa existencia ruských škôl, spolkov a organizácii. Rusi sú však tvrdohlaví a nemienia sa svojich práv vzdať a za svoje práva bojujú.

Číňania upozorňujú na skutočnosť, že zo strany NATO už viackrát zazneli hlasy ohľadne obsadenia Kaliningardu, ktorý bráni NATO získať kontrolu nad Baltickým morom. Podobne NATO frustruje aj Krym, pretože vďaka Krymu nemôžu Američania a NATO získať kontrolu nad Čiernym morom.

V poľskej či americkej tlači odzneli aj názory, že Rusko nebude na útok voči Kaliningradu reagovať ani konvenčnými a ani jadrovými zbraňami. Číňania ale píšu, že takéto tvrdenia sú neopodstatnené, akýkoľvek útok USA a krajín NATO voči Kalinigradu by mal fatálne a tragické následky a Pobaltie by ich pocítilo ešte pred vypuknutím jadrovej vojny, v tzv. “konvenčnej fáze konfliktu”, kedy by Rusi kvôli Kalininagradu zmietli v Pobaltí do mora všetko, čo by im stálo v ceste k vytvoreniu koridoru do Kaliningradu. A kto si nevie predstaviť ako vedia Rusi zmiesť z povrchu zemského to, čo im stojí v ceste, nech si pozrie ako vyzeral Berlín 1945 alebo Groznyj 1995. Na rozdiel od Američanov však Rusi vojny nezačínajú, Rusi vojny ukončujú.

Američania prípadné pobaltské obavy riešia jednoducho. Obavy pobaltských politických elít nie sú pre nich relevantné, nakoniec vždy pobaltské elity splnia to čo od nich Američania očakávajú, pretože dostávajú predsa zaplatené aby protežovali americké záujmy pred záujmami vlastného národa.

Osudy obyvateľstva Pobaltia sú pre Američanov absolútne nezaujímavé, pre Američanov je dôležité používať Pobaltie ako nástroj v hybridnej vojne proti Rusku. Keďže bojová hodnota pobaltských armád je nízka, Američania do Pobaltia presunuli ťažké zbrane a sú pripravení zvyšovať aj počet lietadiel schopných operovať z letísk krajín Pobaltia proti Američanmi pertraktovanej ruskej hrozbe.

Podľa Číňanov je Pobaltie len jedným z bojísk v Američanmi vedenej hybridnej vojne proti Rusku. Teritoriálne nároky Estónska voči Rusku sú hudbou budúcnosti a ich splnenie by sa začalo presadzovať až vtedy, keby Rusko kleslo znova na kolená ako v Gorbačovovej ére. Ak by začalo Rusko vracať štátom Pobaltia nejaké územie, bolo by to jasným dôkazom, že situácia v Rusku je opäť katastrofálna. Podľa Číňanov je však takáto možnosť nepravdepodobná a politici v Pobaltí by si mali dávať pozor aby nedopadli ako Kurdi v Sýrii.