Kaufmanov plán – sterilizácia

V marci roku 1941 vyšla v New Yorku kniha Theodora N. Kaufmana „Nemecko musí zahynúť !“ (Germany Must Perish!). Autor v prvých kapitolách urobil krátky exkurz do nemeckých dejín a došiel k uzáveru, že počas celej svojej histórie Nemci predstavovali hrozbu ostatnému svetu a sú stálym potenciálnym zdrojom agresie. Toto je treba riešiť.

Spôsob tohto riešenia je zrejmý z textu jeho knihy: „Ostáva jediný spôsob, ako silovým spôsobom zbaviť svet germanizmu a ako navždy zabrániť Nemeckému národu reprodukovať svoje plemeno a jeho podstata spočíva v tom, že sa uzavrie zdroj, z ktorého sa rodia tieto vojny chtivé duše. Táto moderná metóda, ktorá je vo vede známa pod názvom eugenická sterilizácia, je nielen praktická ale aj  humánna a definitívna. Sterilizácia sa stala stelesnením vedy ako najlepšieho prostriedku na zbavenie sa ľudskej rasy od nežiaducich elementov: degenerátov, imbecilov a dedičných zločincov.

Sterilizáciu si netreba zamieňať s kastráciou. Je to bezpečná a jednoduchá operácia, ktorá je zároveň aj neškodná a bezbolestná, človeka nekaličí a nerobí ho bezpohlavným. Jej účinok je menej rušivý ako vakcinácia a nie závažnejší ako vytrhnutie zuba. Okrem toho je to operácia aj mimoriadne rýchla, nevyžaduje viac ako desať minút. Pacient môže pokračovať vo svojej práci okamžite po zákroku. Dokonca aj v prípade žien, kedy si zákrok vyžaduje trocha viac času,  je bezpečný a jednoduchý. Z tisícov prípadov takejto operácie neboli hlásené žiadne prípady komplikácií ani úmrtí. Ak si ľudstvo už uvedomuje, že také zdravotnícke opatrenia akými sú vakcinácia alebo podávanie séra sú považované za prínosné pre spoločnosť, potom určite sterilizácia nemeckého národa nemôže byť nepovažovaná za významné opatrenie prispievajúce k ozdraveniu ľudstva, ktoré sa týmto imunizuje proti vírusu germanizmu.

Počet obyvateľov Nemecka predstavuje zhruba 70 miliónov osôb, pričom počet mužov a žien je približne rovnaký. Pokiaľ chceme dosiahnuť cieľ vymretia Nemcov, je nevyhnutne potrebné sterilizovať iba okolo 48 miliónov osôb, pričom do tohto počtu nerátame mužov starších ako 60 rokov a ženy staršie ako 45 rokov vzhľadom na ich už ohraničené reprodukčné schopnosti…“

Theodor Kaufman vo svojej publikácii nezabudol ani na praktickú stránku riešenia, ktoré navrhuje a ponúkol aj nasledovné prepočty: „…Ak vezmeme napríklad 20 000 chirurgov a budeme predpokladať, že každý z nich uskutoční denne 25 operácií, potom kompletná sterilizácia bude trvať najviac jeden mesiac. Prirodzene, k dispozícii je viac ako 20 000 lekárov, ak by sa do toho zaangažovalo viac štátov, potom to môže trvať ešte kratšie“.

Hootonov plán – „zriedenie“ krvi

Earnest A. Hooton bol harvardský profesor, antropológ, ktorý v januári 1943 v časopise „Peabody Magazin“ publikoval článok pod názvom „Prešľachtite vojnové gény Nemcov“   („Breed War Strain Out of Germans“), v ktorom vyzýva na „zriedenie krvi“ nemeckého národa premiešaním rasy.

V článku sú navrhnuté štyri opatrenia s cieľom „zničiť nemecký nacionalizmus a agresívnu ideológiu pri súčasnom zachovaní určených nemeckých biologických a sociologických kapacít“.

1. Popraviť alebo uväzniť na doživotie všetkých vodcov nacistickej strany; natrvalo z Nemecka vysídliť všetkých profesionálnych vojenských dôstojníkov.
2. Po dobu 20 rokov a viac využiť väčšinu súčasnej armády Nemecka na povojnové reparačné práce vo vojnou zničených oblastiach v štátoch Spojeneckej koalície. V prípade dobrého správania sa jednotlivca, udeliť takým jednotlivcom možnosť získať miestne štátne občianstvo. Slobodným mužom umožniť uzavrieť manželstvo len s miestnou ženou v krajine pracovného zaradenia.
3. Rozdeliť Nemecko na niekoľko štátov (približne v rozsahu pôvodných spolkových štátov) a každému z nich v určenom intervale pod dozorom Spojených národov umožniť zvoliť si svoju formu nefašistickej vlády. Cieľom tohto opatrenia je potlačiť jednotný národný rámec nemeckej agresivity.
4. Počas obdobia dohľadu a okupácie Nemecka armádami a civilnými štábmi Spojencov povzbudzovať členov týchto skupín k uzavretiu manželstva s nemeckými ženami a k trvalému usadeniu sa. Počas tohto obdobia tiež podporovať prisťahovalectvo a osídľovanie Nemecka príslušníkmi cudzích národov, najmä mužmi.

Takýmto spôsobom bude možné spoľahlivo znížiť množstvo rasovo čistých Nemcov. Hooton ubezpečoval, že je chybou rozlišovať medzi dobrými a zlými Nemcami. Jediní dobrí Nemci sú podľa jeho názoru tí, ktorí „opustili Nemecko, alebo ktorí zomreli“.

Plán Morgentau – rozčlenenie a deindustrializácia

Henry. Morgenthau bol ministrom financií Spojených štátov amerických v administrácii prezidenta Roosevelta. V septembri 1944 na konferencii v Quebeku predložil svoj plán povojnového usporiadania Nemecka, ktorý bol W. Churchillom a F. Rooseveltom prijatý. Morgenthau videl garanciu toho, že sa nemecký národ už nikdy viac neobnoví v tom, že sa Nemecko rozdelí na niekoľko menších štátov a že sa zlikviduje celý jeho priemysel.

Na Nemeckom území okupovanom USA a Veľkou Britániou sa podľa tohto plánu malo uskutočniť:

Decentralizácia bankovníctva; založili 11 samostatných bankových obvodov s vlastnými centrálnymi bankami

Likvidácia jednotného výrobného systému; demontovali a vyviezli zariadenia mnohých priemyselných podnikov. Bolo zničených 918 nemeckých podnikov, z toho 368 vojenského charakteru

Zákaz obchodovania so zahraničím; obmedzený dovoz

Pre Nemecko platil zákaz morského rybolovu, zákaz výroby dusíka pre výrobu umelých hnojív, demontovalo sa 13 chemických závodov. Výsledkom bolo zníženie výroby umelých hnojív o 82% a výroby potravín o 65%.

Plán výrubu všetkých lesov, ale kvôli protestom spojencov a v dôsledku oslabenia(!) nemeckej pracovnej sily z dôvodu jej podvýživy túto myšlienku opustili.

Zavedenie prísnej daňovej politiky, to predstavovalo 58% hrubého národného produktu.

Následkom toho došlo k prudkému úpadku životnej úrovne Nemcov, dokonca aj v porovnaní s vojnovým stavom. Trvalým hladom trpeli až dve tretiny Nemcov, až polovica pracujúcich Nemecka žila na hranici fyzického prežitia proste z dôvodu nedostatku potravy.

Len pre zaujímavosť: Arthur Seyss Inquart bol za vojny guvernérom Rakúska  a komisárom Holandska a Norimberský tribunál ho odsúdil na trest smrti. Potravinová energetická dávka pre každého obyvateľa okupovaného Holandska bola určená na 1394 kalórií na deň, ktorú Holanďania vždy dostali. Prvé povojnové roky dostávali Nemci menej jedla, ako hladujúci Holanďania počas nemeckej okupácie v čase vojny. Americký kapitán Albert Behnke porovnal holandský a nemecký hlad: „Počas mnohých povojnových mesiacov v niektorých oblastiach Nemecka bola spojenecká dávka stravy 400 kalórií denne, vo väčšine oblastí to bolo niečo pod 1 000 kalórií za deň“.

No toto trápenie netrvalo v Nemecku dlho. Na Nemcov sa po vojne druhý krát usmialo šťastie. Ako k tomu došlo?

Nasledovne: Na konferencii v Bretton Woods v júli 1944 bolo prijaté rozhodnutie, že prvou v medzinárodnom obchode platnou valutou sa po vojne stane americký dolár. No ZSSR v decembri 1945 Bretton Woodsky dohovor ratifikovať odmietol. Sovietsky zväz tak dal najavo nasledujúcu skutočnosť: On nebojoval vo Veľkej vlasteneckej vojne, ktorá ho stála 27 miliónov obetí, preto, aby daroval víťazstvo v tejto vojne do rúk anglo-americkým bankárom. Hoci sa oficiálne Studená vojna začala až 5.marca 1946 prejavom W. Churchilla vo Fultone, Európa sa pomaly začala deliť na dva protichodné bloky už skôr. A to pomohlo Nemcom!

Ak totiž chcel Západ postaviť v Európe proti Východnému bloku zodpovedajúcu protiváhu, jednoducho nemohol nepočítať s Nemcami! Takže hoci dňa 15.septembra 1944 Churchill na stretnutí s Rooseveltom podpísal plán Morgentau ako spoločný americko – anglický plán, už 27.septembra anglická i americká vláda od tohto plánu odstúpili (oficiálne vraj pod tlakom americkej verejnej mienky).

A kedy sa na Nemcov usmialo šťastie po prvý krát? Nuž to bolo ešte počas troch konferencií Veľkej trojky, na ktorých sa riešila aj otázka povojnového usporiadania Európy.

Téma sterilizácie Nemcov totiž rezonovala aj v tých najvyšších kruhoch. Sám prezident Spojených štátov amerických Franklin Roosevelt 19.augusta 1944 vyhlásil: „Voči Nemecku musíme byť skutočne tvrdí, mám na mysli celý nemecký národ, nie len nacistov. Nemcov je nutné buď kastrovať, alebo s nimi zaobchádzať takým spôsobom, že by zabudli pomyslieť na možnosť, že sa medzi nimi objavia ľudia, ktorí by chceli vrátiť staré časy a znova pokračovať v tom, čo oni napáchali v minulosti“.

Ešte v roku 1942 predseda vlády Veľkej Británie Winston Churchill hovoril o tom, že „…nemecká verchuška by mala byť popravená bez súdu“.

Stalin namietal: „ Nech by sa dialo čokoľvek, na to musí existovať…   …zodpovedajúce súdne rozhodnutie. Inak ľudia povedia, že Churchill, Roosevelt a Stalin sa proste pomstili svojim politickým nepriateľom!“  Bol to Josif Vissarionovič Stalin, ktorý vyslovil pamätnú vetu: „Hitlerovia prichádzajú a odchádzajú, ale nemecký národ zostáva“.

Tak sa na základe tvrdého postoja sovietskeho vedenia v jednaní so Spojencami rozhodlo, že víťazné mocnosti po vojne nebudú kolektívne trestať Nemcov ako národ, ale sa zriadi riadny trestný tribunál. Ten v Norimbergu nakoniec súdil konkrétne osoby zodpovedné z konkrétnych vojnových zločinov.

Keď si tieto tri plány dnes človek číta a vníma dianie okolo nás, nemôže sa zbaviť podozrenia z toho, že niektoré body Kaufmanovho a Hootonovho plánu akoby neupadli celkom do zabudnutia, iba ich realizácia bola odložená na neskôr. „Otcovia jedli trpké hrozno, ale synom stŕpli zuby?“ – píše biblický prorok (Ezechiel 18:2) a spolu s nami sa pýta, prečo sa dnes experimentuje s takými opatreniami sociálneho inžinierstva, aké sa tri – štyri generácie dozadu považovali za trest?

Ani plán Morgentau neupadol celkom do zabudnutia, len sa posunul v čase a priestore, aby sa neskôr uplatnil nie v Nemecku, ale v súvislosti s rozkladom a fragmentáciou istých štátnych útvarov Východného bloku a ich deindustrializáciou.

Hoci sa nedávno objavilo zrnko nemeckého militarizmu v podobe vyjadrenia šéfky Bundeswehru – Annegret Kramp-Karrenbauerovej, ktorá vyhlásila, že jej krajina by mala s Ruskom rokovať „z pozície sily“ nehrozí, že by Nemci znova stúpili na tie isté ruské hrable. Ale prečítať si niečo z histórie vlastného národa nikdy nie je na škodu…

Tibor Korečko