Po Macronovi le déluge

Paríž 26. marca 2023 (HSP-Christophe Ena, Michel Euler, Laszlo Balogh)

Násilie počas protestov proti dôchodkovej reforme vo Francúzsku je zlé. Horšie je, čo nám to hovorí o politickej budúcnosti krajiny, informuje POLITICO

Každý, kto sa teraz pozerá na Francúzsko, by si mohol myslieť, že krajina je na pokraji revolúcie.

Vo veľkých mestách od Paríža po Lyon vypukli v noci na štvrtok nepokoje, pričom čierno odetí demonštranti zapaľovali ohne a hádzali projektily na poriadkovú políciu po tom, čo prezident Emmanuel Macron presadil v parlamente nepopulárnu reformu dôchodkového systému. Viac ako 400 policajtov bolo zranených.

Násilnosti zavŕšili týždne masových protestov, keď milióny ľudí pochodovali francúzskymi mestami na protest proti reforme, ktorá zvýši zákonný vek odchodu do dôchodku zo súčasných 62 rokov na 64 rokov. Ďalšie protesty sú naplánované už na budúci týždeň, čo zvyšuje tlak na Macronovu vládu, ktorá je už teraz v ťažkej situácii.

Napriek všetkému hluku a zúrivosti protestov, ktoré by sa mohli ešte zhoršiť, ak sa k nim pridajú študenti, je riziko, že Macron bude musieť odísť z funkcie, takmer nulové. Po tom, čo tesne prežil hlasovanie o nedôvere, sa môže pokúsiť o zmenu svojho kabinetu a prepustenie premiérky Élisabeth Borneovej – prezidentský systém je však navrhnutý tak, že líder takmer zaručene zostane prezidentom až do posledného dňa svojho funkčného obdobia v roku 2027.

Väčšou otázkou je, čo sa stane po tom, ako Macron, ktorého hyperosobný štýl vedenia sa často označuje za kráľovský, dokonca aj podľa štandardov francúzskej monarchistickej republiky, nadobro opustí scénu.

Macron, ktorému ústava zakazuje uchádzať sa o tretie funkčné obdobie, zanechá po sebe vládnucu stranu bez vodcu a bez kormidla, ktorá bez neho možno prestane existovať, čím vznikne mocenské vákuum, ktoré sa snažia zaplniť krajne ľavicoví a krajne pravicoví lídri vrátane trojnásobnej uchádzačky o prezidentský úrad Marine Le Penovej.

A hoci Macron má teraz pevnú pozíciu pri moci, parlamentná vzbura, ktorej jeho vláda tento týždeň čelila, a chaos, ktorý zachvátil krajinu, vyvolávajú zlovestné otázky o budúcnosti pre každého, kto dúfa, že Francúzsko zostane pevne ukotvené v proeurópskom a pronatovskom liberálnom tábore.

Inými slovami, po Macronovi le déluge.

Macronova vratká platforma

Prvým nebezpečným znamením, ktoré bliká nad francúzskou demokraciou, je stav Macronovej vlastnej strany, centristickej skupiny Renaissance. V mnohých systémoch majú vládnuce strany hlboké korene a ideologický základ, ktorý im aspoň teoreticky dáva zmysel existencie nad rámec výkonu moci.

To však nie je prípad Macronovej strany, ktorá vznikla len preto, aby svojho zakladateľa vyniesla do Elyzejského paláca a potom podporovala jeho vládu. Ako taká je vo svojej podstate poslušná a až na niekoľko výnimiek nevytvorila odvážne osobnosti, ktoré by za iných okolností boli prirodzenými nástupcami prezidenta.

A hoci strane už chýba väčšina v parlamente, vzbura proti dôchodkovej reforme tento týždeň odhalila, že Renesancia je dokonca oveľa slabšia, než sa pôvodne predpokladalo – skôr prázdna platforma, na ktorej by Macron mohol stáť, než odrazový mostík pre budúcich lídrov. Premiérka Borneová sa totiž domnievala, že sa môže spoľahnúť na podporu stredopravej strany Les Républicains, ktorá v rámci neformálnej koaličnej dohody poskytne potrebné hlasy na schválenie reformy.

Táto nádej sa však náhle a neočakávane rozplynula, keď skupina 19 poslancov Les Républicains na čele s poslancom z juhu Aurélienom Pradiéom neuposlúchla príkaz vedenia vlastnej strany a oznámila, že podporí návrh na vyslovenie nedôvery Macronovej vláde. Ako sa na vzbury patrí, odhalila nielen slabosť Renesancie, ale aj pretrvávajúci rozvrat hlavného stredopravého prúdu vo Francúzsku – ktorý vyprodukoval väčšinu lídrov krajiny od druhej svetovej vojny a teraz je len tieňom svojho niekdajšieho ja.

“Politická krajina nie je len roztrieštená; nedáva žiadnu nádej prezidentovi, vláde ani ich stúpencom,” povedal Jean-Daniel Lévy, politický analytik z prieskumnej agentúry Harris Interactive. “Neexistuje nič také ako Macronova doktrína alebo ideologický nástupca Macrona.”

Druhým alarmujúcim signálom je to, ako veľmi dôchodková kríza posilnila krajne pravicové a krajne ľavicové frakcie v parlamente. Vezmime si Jeana-Luca Mélenchona, krajne ľavicového ohnivca, ktorý sa dvakrát neúspešne uchádzal o prezidentský úrad a teraz je najznámejšou tvárou NUPES, nedávno vytvorenej ľavicovej koalície, ktorá združuje zvyšky Socialistickej strany, Mélenchonovej tvrdo ľavicovej skupiny Nepoddajné Francúzsko a Zelených.

Po tom, čo sa Mélenchon vytratil z dohľadu, sa počas boja o dôchodkovú reformu opäť dostal do centra pozornosti a neustále sa objavuje v médiách. Tento bývalý socialista, ktorý je proti NATO, euroskeptik a žiada koniec piatej francúzskej republiky (jeho šiesta republika by zrušila prezidentskú monarchiu), a ktorého sympatie sa prikláňajú skôr k Venezuele než k Bruselu, je ideálny na vytváranie revolučných zvukových prejavov.

Svojou dôchodkovou reformou Macron “zapálil oheň a zablokoval všetky východy”, vtipkoval tento týždeň Mélenchon.

Le Penová hľadí na korunu

Napriek tomu sa Mélenchonove vyhliadky na prevzatie moci v roku 2027 zdajú byť mizivé. Podľa prieskumu verejnej mienky IFOP zverejneného začiatkom marca si len 21 % Francúzov myslí, že má najlepšie predpoklady viesť opozíciu – čo naznačuje, že ho ostatní prívrženci koalície NUPES nemajú príliš v láske.

Oveľa lepšie postavenie má Marine Le Penová, šéfka krajnej pravice, ktorú Macron dvakrát porazil vo finálových kolách dvoch prezidentských volieb. Od svojej poslednej porážky totiž Le Penová urobila ďalšie kroky k tomu, aby vyzerala ako prezidentka, a zároveň sa naďalej snaží detoxikovať imidž svojej strany.

Le Penová sa nielenže zbavila názvu strany “Národný front”, ktorý sa spájal s jej otcom Jeanom-Marie Le Penom minimalizujúcim holokaust; upustila od volebne katastrofálneho plánu vystúpiť z eurozóny a etablovala sa ako vedúca 88-člennej delegácie svojej strany vo francúzskom parlamente, čím sa dostala do centra diania proti dôchodkovej reforme.

Nepotvrdila, že sa bude štvrtýkrát uchádzať o prezidentský úrad. Nie je však dôvod domnievať sa, že by to neurobila. A tentoraz ju Macron nebude môcť zastaviť.

“Po Macronovi to budeme my,” povedala tento týždeň pre televíziu BFMTV s odkazom na svoju stranu Národné zhromaždenie.

Okrem Le Penovej by bol jasnou voľbou na Macronovo miesto Édouard Philippe – jeho mimoriadne obľúbený niekdajší premiér. Od svojho odchodu z funkcie v roku 2017 Philippe v tichosti vyčkáva ako starosta Le Havre, stredne veľkého prístavného mesta na severnom pobreží Francúzska, a rozvíja svoju vlastnú stredopravú politickú platformu Horizons.

Skutočnosť, že Philippe v rozhovore začiatkom tohto mesiaca vyšiel najavo, že trpí alopeciou aj vitiligom, zrejme len posilnila jeho popularitu u Francúzov, ktorí ho podľa tohto rebríčka hodnotia ako preferovanú politickú osobnosť.

Philippeho postoj k odchodu do dôchodku, keď podporil zvýšenie zákonom stanoveného veku na 67 rokov – nad rámec toho, čo navrhol Macron – mu však neprospel. Podľa prieskumu agentúry Odoxa 61 % Francúzov nebolo spokojných s jeho pokusom obhájiť dôchodkovú reformu.

Stále sa s určitosťou nevyjadril, či bude kandidovať v roku 2027, a akcie z minulého týždňa naznačujú, že jeho spojenie s Macronom by sa mohlo ukázať ako prekážka jeho vyhliadok, keď sa začne kampaň, ak sa rozhodne vstúpiť do boja.