Plíživá misia? Ako sa úloha USA na Ukrajine pomaly stupňuje

Washington 24. januára 2023 (HSP/Foto:TASR/AP/dpa-Axel Heimken)

Bidenov tím potichu prekročil červené hranice angažovanosti. Otázkou teraz je, ako ďaleko je ochotný zájsť, píše Branko Marcetic pre Responsible Statecraft

Keď sa Spojené štáty vojensky zapoja do konfliktu, často je ťažké sa z neho dostať, nehovoriac o tom, že sa vyhnú hlbokému zapleteniu, ktoré ďaleko prekračuje hranice, ktoré si vytýčili na začiatku intervencie.

Stalo sa to vo Vietname, keď sa americkí vojenskí poradcovia, ktorí pomáhali Juhovietnamcom bojovať proti Vietkongu, nakoniec stali americkými vojakmi bojujúcimi v americkej vojne. Stalo sa to v Afganistane, keď sa pôvodná invázia s cieľom chytiť al-Káidu a zvrhnúť Taliban zmenila na takmer dve desaťročia trvajúci projekt budovania štátu. A mohlo by sa to stať práve teraz na Ukrajine.

Postupne sa NATO a Spojené štáty približujú ku katastrofickému scenáru, ktorému sa podľa prezidenta Joea Bidena “musíme snažiť zabrániť” – k priamemu konfliktu medzi Spojenými štátmi a Ruskom. Napriek tomu, že na začiatku vojny zdôrazňovali, že “naše sily nie sú a nebudú zapojené do konfliktu”, súčasní a bývalí predstavitelia spravodajských služieb v októbri pre Intercept uviedli, že “na Ukrajine je oveľa väčšia prítomnosť personálu CIA aj amerických špeciálnych operácií” ako v čase, keď Rusko napadlo krajinu, pričom v krajine sa uskutočňujú “tajné americké operácie”, ktoré “sú teraz oveľa rozsiahlejšie”.

Medzi tieto tajné operácie patrí aj spolupráca CIA so špionážnou agentúrou nemenovaného spojenca NATO pri vykonávaní sabotážnych operácií v Rusku, ktoré sú údajne príčinou nevysvetliteľných výbuchov, ktoré otriasli ruskou infraštruktúrou počas celej vojny, uviedol 24. decembra investigatívny novinár a bývalý príslušník zelených baretov Jack Murphy. Ide o druh činnosti, ktorá sa nebezpečne približuje priamej konfrontácii NATO a Ruska.

Aby sme to uviedli na pravú mieru, zoberme si spôsob, akým časti amerického politického establišmentu považovali samotný akt ruského zasahovania do volieb v roku 2016 za “vojnový akt” – poburujúci, ale rádovo menej závažný ako pomoc pri uskutočňovaní útokov na infraštruktúru na území inej krajiny.

Medzitým Spojené štáty a ich spojenci v NATO sériovo prekračovali svoje vlastné hranice, ktoré si sami stanovili v súvislosti s transfermi zbraní. Na začiatku vojny denník New York Times varoval, že otvorené dodávky dokonca aj ručných a ľahkých zbraní “riskujú povzbudenie širšej vojny a možnej odvety” zo strany Moskvy, zatiaľ čo americkí predstavitelia vylúčili modernejšie zbrane ako príliš eskalujúce. Bidenovej administratíve trvalo menej ako dva mesiace, kým začala posielať tieto riskantnejšie tranže vysoko výkonných zbraní.

Koncom mája už posielala pokročilé raketové systémy, ktoré ešte pred niekoľkými týždňami považovala za príliš eskalačné, pod prísnou podmienkou, že Ukrajina ich nepoužije na údery na ruskom území, čo by mohlo vyvolať eskaláciu v NATO – až kým sa aj táto hranica nakoniec neporušila. Pentagón v decembri tohto roku priznal, že v reakcii na ničenie ukrajinskej infraštruktúry zo strany Moskvy dal Ukrajine predsa len zelenú na útoky na ciele v Rusku.

“Strach z eskalácie sa od začiatku zmenil,” vysvetlil jeden z predstaviteľov obrany pre londýnsky denník Times, pričom Pentagón sa menej obáva odvtedy, ako ruský prezident Vladimir Putin v októbri ustúpil od svojich jadrových hrozieb.

Keďže vojnové úsilie na Ukrajine sa zastavilo a ruské sily dosiahli malé úspechy, transfery zbraní NATO sa teraz vystupňovali oveľa viac, ako sa vlády ešte pred niekoľkými mesiacmi obávali, že by mohli zatiahnuť alianciu do priamej vojny s Ruskom, pričom vlády USA a Európy teraz posielajú obrnené vozidlá a údajne sa pripravujú na vyslanie tankov. Ukrajinský minister obrany Oleksij Reznikov to predpovedal už v októbri minulého roka.

“Keď som bol v novembri pred inváziou vo Washingtone a požiadal som o Stingery, povedali mi, že to nie je možné,” povedal vtedy pre New Yorker. “Teraz je to možné. Keď som žiadal o 155-milimetrové delá, odpoveď bola záporná. HIMARS, nie. HARM, nie. Teraz je to všetko áno. Preto som si istý, že zajtra tu budú tanky a ATACMS a F-16.”

Uvidíme, ako dlho bude trvať, kým odpor USA voči takejto vojenskej pomoci pôjde cestou ich skoršieho odporu voči ťažkej výzbroji, ktorú už poslali, alebo ako dlho bude administratíva naďalej trvať na vyslaní bezpilotných lietadiel dlhého doletu, ktoré v súčasnosti presadzuje dvojstranná skupina senátorov a o ktorých ruskí predstavitelia výslovne varovali, že by z Washingtonu urobili “priamu stranu konfliktu”.

Tak ako sa rozšíril charakter transferov zbraní, rozšírili sa aj vojnové ciele. Pôvodnými cieľmi aliancie bolo pomôcť Ukrajine brániť jej nezávislosť a suverenitu odrazením ruskej invázie, ktorá sa usiluje o zmenu režimu. O dva mesiace neskôr predstavitelia USA verejne hovorili o “víťazstve” a spôsobení “strategickej porážky” Rusku, ktorá by ho “oslabila”. Biden opakovane prisľúbil, že bude podporovať Ukrajinu “tak dlho, ako to bude potrebné”, aj keď Zelenskyj a ďalší predstavitelia opakovane dávali najavo, že ich cieľom je teraz opätovné získanie Krymu, čo by mohlo vyvolať jadrovú eskaláciu.

V amerických komentároch k vojne sa opäť takmer vôbec nehovorí o diplomacii, ale prevažujú výzvy na drastickú eskaláciu účasti NATO na dosiahnutí ukrajinského víťazstva, často na základe toho, že akýkoľvek iný výsledok by znamenal existenčný úder pre Západ a celý liberálny globálny poriadok.

“Ak Rusko vyhrá vojnu na Ukrajine, čakajú nás desaťročia takéhoto správania,” povedala nedávno v Davose progresívna fínska premiérka Sanna Marinová, ktorá sa zaviazala, že v prípade potreby bude podporovať ukrajinské vojnové úsilie 15 rokov. “Musíme sa uistiť, že nakoniec zvíťazia Ukrajinci. Nemyslím si, že existuje iná možnosť.”

A zdá sa, že od minulého týždňa je Bidenova administratíva pripravená prekročiť ďalšiu významnú hranicu, keď denník New York Times informoval, že americkí predstavitelia dôrazne zvažujú, že dajú Ukrajine zelenú na útok na Krym, aj keď si uvedomujú riziko jadrovej odvety, ktoré by takýto krok priniesol. Obavy z takejto eskalácie “sa zmenšili”, uviedli americkí predstavitelia pre noviny.

Zintenzívnením podpory ukrajinskej armády vytvorili USA a NATO motivačnú štruktúru pre Moskvu, aby podnikla drastický, agresívny krok a ukázala vážnosť vlastných červených línií. To by bolo nebezpečné v najlepších časoch, ale najmä vtedy, keď ruskí predstavitelia dávajú jasne najavo, že čoraz viac vnímajú vojnu ako vojnu proti NATO ako celku, nielen proti Ukrajine, a zároveň hrozia jadrovou odpoveďou na eskaláciu dodávok zbraní zo strany aliancie.

Vlády NATO čoraz častejšie vykresľujú konflikt svojej verejnosti nie ako obmedzené úsilie pomôcť jednej krajine odraziť inváziu väčšieho suseda, ale skôr ako existenčný boj o prežitie Západu, čo sa odráža v tom, že ruské vedenie samo vyvíja svoj pohľad na vojnu ako na boj o prežitie proti nepriateľským západným mocnostiam. Je pozoruhodné, že sa tak stalo napriek tomu, že Bidenova administratíva koncom minulého roka verejne podporila diplomaciu.

Ak je zámerom zachovať túto vojnu ako obmedzenú, regionálnu vojnu medzi dvoma susednými štátmi, v ktorej by NATO zohrávalo len okrajovú, podpornú úlohu, všetky tieto tendencie ukazujú presne opačným smerom. Pokiaľ predstavitelia nevyvinú spoločné úsilie o deeskaláciu a nepokračovanie v diplomatickej ceste – a významné hlasy v médiách a politike im na to nevytvoria politický priestor – Bidenov sľub vyhnúť sa tretej svetovej vojne bude znamenať toľko, čo sľub prezidenta Johnsona z roku 1964, že “nepošle amerických chlapcov deväť alebo desaťtisíc míľ od domova, aby robili to, čo by mali robiť ázijskí chlapci sami”.