Aj náhodný pozorovateľ súčasných politických prevratov môže odísť s jasným dojmom, že zvolení lídri dostávajú príkazy od iných osôb, než sú ich voliči.

Zdá sa, že Európa a s ňou aj polovica sveta je teraz nedobrovoľne ponorená do procesu hospodárskej reštrukturalizácie, v rámci ktorej sa má bohatstvo presunúť do veľkých medzinárodných finančných iniciatív, pričom kúpna sila pracujúcich a strednej triedy sa má drasticky znížiť.

Španielska vláda vedená socialistami predstavuje grotesknú karikatúru tohto javu. Jej všeobecne liberticídna orientácia sa nedávno prejavila v sérii zákulisných zmien právneho systému krajiny, ktorých najzjavnejším dôsledkom by bolo, že z premiéra Pedra Sancheza sa stane faktický diktátor.

Pozadie

Prvým krokom v tomto procese bolo vôbec dostať Sancheza k moci. Socialistická strana (PSOE) trpela stratou politického kapitálu po katastrofálnej vláde Rodrígueza Zapatera a Sanchez bol označený za človeka, ktorý by mohol zmeniť vnímanie verejnosti. V roku 2014 vyhral socialistické primárky, sľuboval “dobrý rozum” a zároveň sa zahaľoval do španielskej vlajky.

Napriek tomu strana utrpela dve jasné volebné porážky v rokoch 2015 a 2016. Následná nespokojnosť medzi socialistami viedla Sanchéza k odstúpeniu z funkcie lídra, načo odcestoval do USA, zrejme aby zblízka sledoval voľby v tejto krajine a vyjadril podporu Hillary Clintonovej ako najlepšej garantke Obamovho odkazu. Po návrate do Španielska bol opäť vymenovaný do svojej pôvodnej funkcie. To viedlo niektorých komentátorov k otázke, či americká Demokratická strana v skutočnosti nerozhoduje o španielskej ľavici.

Prevzatie moci

Sanchez v roku 2018 viedol hlasovanie o vyslovení nedôvery stredopravému premiérovi Marianovi Rajoyovi. Počítal s podporou “prebudenej”ľavicovej strany Podemos, separatistických strán a Baskickej nacionalistickej strany.

Základom pre predloženie tohto hlasovania o nedôvere bol aktivistický sudca José Ricardo De Prada, ktorý uznal premiéra Rajoya vinným z korupcie. Toto rozhodnutie neskôr korigoval Najvyšší súd, ktorý konštatoval, že rozhodnutie bolo podvodné, ale politické dôsledky sa už nedali zvrátiť.

Sanchez sa tak dostal do análov moci.

Národné voľby však boli naplánované hneď na nasledujúci rok. Nemusel dlho presviedčať voličov, vrátane ľavého stredu, o svojej dobrej povesti, najmä po tom, ako získal podporu separatistických strán.

Na tento účel vymyslel sériu “červených línií” a výslovne vyhlásil, že “nebudeme sa paktovať s Bildu” – Bildu je v podstate politické krídlo teroristickej organizácie ETA – “ak chcete, môžem to povedať päťkrát alebo dvadsaťkrát”. V skutočnosti sľuboval, že nebude spolupracovať s filoteroristami prinajmenšom od roku 2015. Tieto konkrétne slová boli vyslovené počas rozhovoru v navarrskej regionálnej televízii. Dnes Bildu v tomto regióne vládne s podporou socialistov.

Pred týmito prvými voľbami medzi Sanchezove červené línie patrilo aj spojenectvo s katalánskymi separatistami: “V žiadnom prípade nemôžu byť našimi spojencami,” povedal, a “v Katalánsku sa jednoznačne odohral zločin vzbury”. V tejto súvislosti poukázal na svojho predchodcu Rajoya, že neurobil dosť pre zastavenie separatizmu (to bola nepochybne pravda), a preto je zodpovedný za to, že dal krídla stranám podporujúcim nezávislosť.

Prisľúbil, že exekutíva “už nikdy nebude udeľovať milosti z politických dôvodov”, a považoval za nevyhnutné reformovať trestný zákonník tak, aby sa zastavili “referendá, ktoré sa snažia rozbiť Španielsko”.

Sanchez dokonca zavrhol vytvorenie koaličnej vlády s Podemos s odôvodnením, že keďže by takáto “koalícia zahŕňala ministra z Podemos… ako 95 % Španielov, ako šéf vlády by som nemohol v noci spať”. Ani tento komentár nebol jednorazový. Sánchez zašiel tak ďaleko, že možnosť, že by sa vtedajší líder Podemos Pablo Iglesias stal podpredsedom vlády, označil za “nebezpečenstvo pre Španielsko”.

Po víťazstve vo voľbách však Sánchezovi trvalo osem dní, kým svoj výrok odvolal. Volebné výsledky neboli podľa očakávaní a na to, aby mohol vládnuť, by v skutočnosti potreboval hlasy tých istých ľudí, ktorí mu rok predtým umožnili vyhrať hlasovanie o nedôvere, medzi nimi aj Podemos. Tá sa skutočne stala jeho preferovaným partnerom a Pablo Iglesias sa stal podpredsedom.

Prevzatie inštitúcií

Keď sa vláda dostala k moci, začala útočiť na inštitúcie krajiny vrátane niektorých súkromných subjektov, ktoré mohli ovplyvňovať verejnú mienku. Napríklad Centrum sociologických výskumov, ktorého úlohou je vykonávať výskum španielskej spoločnosti vrátane prieskumov verejnej mienky, sa pod vedením sociológa Josého Félixa Tezanosa stalo subjektom trvalo napojeným na vládu a neustále predpovedalo nesprávne výsledky priaznivé pre socialistickú stranu (ako napríklad v regionálnych voľbách v Madride, Andalúzii, Kastílii a Leóne atď.) Vláda tiež odvolala riaditeľa Národnej spravodajskej služby a Národného štatistického inštitútu, zrejme preto, že sa nedržal jej línie.

Podobne bola inštrumentalizovaná aj národná rozhlasová a televízna sieť RTVE. Vláda vymenovala Rosu Mariu Mateovú za dočasnú správkyňu – zostala v tejto funkcii niekoľko rokov, kým súdy nezistili, že jej vymenovanie bolo protiústavné. Nahradil ju José Manuel Pérez Tornero, o ktorom sa rýchlo zistilo, že je v niektorých ohľadoch príliš politicky neutrálny (napriek tomu, že celkom jasne podporoval vládu), a nahradila ho ideologicky angažovanejšia Elena Sanchezová.

Pokiaľ ide o štátne zastupiteľstvo, post generálneho prokurátora sa otvorene spojil s vládou. Dolores Delgadová, poslankyňa za socialistickú stranu, sa z funkcie ministerky spravodlivosti stala generálnou prokurátorkou. Je znepokojujúce, že politické obsadenie úradu, ktorého podstata spočíva v dôslednej neutralite, sa zrejme udržalo na úkor zavedených oficiálnych mechanizmov výberu zamestnancov: Doloresovú teraz nahradil Alvaro Garcia Ortiz, ktorý bol vymenovaný bez povinnej skúšky vhodnosti po tom, ako pred svojou rezignáciou pôsobil ako Delgadov zástupca.

Politické zásahy sa dotkli aj Dvora audítorov, ktorý spadá pod Enriquetu Chicano, ktorá bola zrejme vymenovaná s mandátom zastaviť všetky vyšetrovania nezákonnej činnosti súvisiacej s ľavicovými a separatistickými stranami, vrátane vyšetrovania nezákonných zdrojov financovania (ako aj možných nezrovnalostí pri verejných zákazkách súvisiacich s krízou COVID-19).

Prijatie zákona

Nedávno The European Conservative informoval,

Vláda navrhla zmeny pre voľbu sudcov ústavného súdu krajiny… [ktoré by] oslabili politickú nezávislosť súdu… Nové normy sú [vsunuté] ako dodatky k iným navrhovaným zmenám trestného zákona, ktoré by odstránili trestný čin poburovania a znížili právne dôsledky za spreneveru verejných prostriedkov.

Tieto posledné body týkajúce sa odstránenia trestného činu vzbury a sprenevery verejných prostriedkov sú zamerané najmä na oslobodenie katalánskych separatistických politikov. Tým sa Španielsko dostáva mimo hlavného legislatívneho prúdu, keďže väčšina veľkých západných krajín zakazuje ohrozovanie existencie štátu. Zoberme si napríklad článok 21 nemeckého základného zákona:

Politické strany …, ktoré sa svojimi cieľmi alebo správaním svojich prívržencov snažia … ohroziť existenciu Spolkovej republiky Nemecko, sú protiústavné.

Členovia španielskeho ústavného súdu označili vládne zmeny “za inštitucionálny prevrat” a dodali:

Ide o prijímanie zákonov kladivom. Je tu jasná snaha o zrútenie súdnictva, pretože sa zdá, že majú záujem na jeho oslabení… Nepolitické inštitúcie krvácajú, sú na ceste stať sa podriadenou mocou politikovi.

Záver

Bývalý minister zahraničných vecí a poslanec Európskeho parlamentu J. M. Garcia-Margallo zhrnul situáciu takto:

Musíme byť úprimní. Zneužitie [legislatívnych zmien okolo] sprenevery sa uskutočnilo s cieľom vyriešiť katalánsku otázku… Súvisí to s trvalou politickou okupáciou štátnych inštitúcií: od prokuratúry, Najvyššej rady pre vedecké vyšetrovanie (CSIC), Národnej komisie pre trhy s hodnotami (CNMV), Indry (spoločnosti poverenej sčítavaním hlasov počas španielskych volieb), Dvora audítorov, Národnej banky.

Stredopravá opozičná strana Ľudová strana (PP) vyzvala vládu, aby “okamžite prestala prenasledovať a zasahovať do štátnych inštitúcií”, pričom uvedené iniciatívy označila za “nehanebný, postupný útok a kolonizáciu všetkých inštitúcií a organizácií, do ktorých má vláda tak či onak možnosť zasahovať alebo navrhovať kandidátov”. VOX rovnako urobil z týchto nedávnych zmien casus belli a vyzval na hlasovanie o nedôvere.

Teraz sa ukáže, či bude dostatočne podstatná politická reakcia, a čo je dôležitejšie, spoločenská reakcia na hlboké transformačné zmeny, ktoré v súčasnosti v Španielsku vrcholia.