Bratislava 12. septembra 2017 (TASR/HSP/Foto:TASR-Pavol Durčo)

Československo bol veľmi dobrý projekt, na ktorého konci bol začiatok 25-ročnej úzkej spolupráce dvoch celoeurópsky úspešných štátov, Českej republiky a Slovenskej republiky. Preto sa premiéri oboch krajín, Robert Fico (Smer-SD) na našej strane a Bohuslav Sobotka (ČSSD) na českej, dohodli, že budúcoročné okrúhle výročia oslávime spolu v rámci Roka česko–slovenskej vzájomnosti. V diskusii na TABLET.TV to povedal slovenský veľvyslanec v Českej republike Peter Weiss.

V roku 2018 oslávime 25. výročie vzniku dvoch samostatných štátov, ako aj 50. výročie udalostí z roku 1968 a 100. výročie vzniku Československa. To posledné si pripomenieme 28. októbra v Prahe a 30. októbra v Martine, odkiaľ sa v roku 1918 prihlásila k Československu Slovenská národná rada. „Mimochodom, mali by sme byť historicky presní. Slovenská republika aj Česká republika vznikli 1. januára 1969 na základe ústavného zákona o československej federácii. V roku 1993, znovu na základe ústavného zákona, o rozdelení federácie, nadobudli plnú štátnu samostatnosť a stali sa subjektmi medzinárodného práva. Československá federácia vznikla aj zanikla rovnakým spôsobom, ústavným zákonom,“ upozornil Weiss s dôrazom na to, že Slovenská republika 1. januára 1993 nevznikla, iba sa osamostatnila.

Rozdelenie federácie podľa neho nebolo dôsledkom taktizovania politikov, ale toho, že samotní občania mali diametrálne iné názory na budúcu podobu spoločného štátu. „Oscilovalo to síce tak, že okolo polovice respondentov prieskumu verejnej mienky bolo vždy za zachovanie spoločného štátu, ale tí ľudia, ktorí boli za zachovanie spoločného štátu, vôbec nemali spoločný názor na to, aké by Československo malo byť,“ spomína Weiss.

Keďže politické reprezentácie nedokázali nájsť taký kompromis, ktorý by vyhovoval väčšine voličov na oboch stranách hranice, pristúpili k rozdeleniu federácie. V časoch, keď sa krvavo rozpadala Juhoslávia aj Sovietsky zväz, dokázali pokojnou cestou vytvoriť dva samostatné štáty, ktoré majú dodnes nadštandardné vzťahy. Preto podľa Weissa dnes nemá žiadny zmysel špekulovať o tom, kto je vinný za rozpad federácie, ale skôr sa vrátiť k spomienkam na Československo ako projekt úspešný a užitočný pre oba národy.

„Tento rok bolo jubilejné piate spoločné zasadnutie vlády Českej republiky a Slovenskej republiky. Je to praktická ukážka našich nadštandardných vzťahov, sotva sa nájde inde vo svete príklad, kde vlády v plnej zostave každý rok sedia spolu a prerokovávajú bilaterálnu agendu, spoluprácu v rámci Európskej únie a V4,“ pripomenul Weiss rokovanie vlád 4. septembra v Ledniciach.

„Pred dvoma rokmi, predovšetkým na popud nášho premiéra Fica, sa vlády dohodli, že pripravíme dôstojné oslavy týchto významných výročí. V pondelok na zasadnutí mohli konštatovať, že obe vlády schválili príslušné dokumenty, vyčlenili peniaze na konkrétne spomienkové akcie, od veľkých spomienkových podujatí za účasti ústavných činiteľov až po vedecké konferencie,“ uviedol Weiss s tým, že národným koordinátorom pre prípravu osláv dejinných udalostí medzi Slovenskou republikou a Českou republikou v roku 2018 sa stal riaditeľ Slovenského inštitútu v Prahe Vladimír Valovič.

„Budeme môcť osloviť domácu, ale prostredníctvom spolupráce českých a slovenských zastupiteľských úradov v zahraničí aj zahraničnú verejnosť. Budeme prezentovať Československo ako úspešný príbeh,“ vysvetlil Weiss.

„Najdôležitejšie je ukázať občanom Slovenskej aj Českej republiky, že československý štát bol pre obe veľká hodnota. Že niečo vo svete znamenal a aj 25 rokov spolupráce po pokojnom ústavnom rozdelení federácie bolo vynikajúcich. A je to príležitosť osloviť príslušníkov mladších generácií, ktoré na rozdiel od nás nezažili spoločný štát, ktorý bol bilingválny,“ konštatoval Weiss. Dodal, že Česi a Slováci často vnímajú dobré vzájomné vzťahy ako samozrejmosť, lebo to nikdy nebolo inak, ale vo svete ide skôr o výnimočný prípad.

„Je to obrovská hodnota. Možno tie prvé štyri roky po rozdelení boli vzťahy trochu rozpačité, rozhúpané. Ale keď sa vyriešili posledné dve otázky delenia federálneho majetku za Zemanovej a Dzurindovej vlády, už to išlo veľmi silno dopredu. Samotný fakt, že sme sa rozdelili na základe ústavného zákona o zániku československej federácie a vlády prijali 26 bilaterálnych zmlúv, ktoré riešili každodenné problémy občanov, ktorí ostali v tej druhej republike, prijali všetci s uľahčením,“ poznamenal Weiss.

Dodal, že hoci v čase rozdelenia bolo množstvo katastrofických scenárov, najmä ohľadom budúcnosti Slovenska, ukázalo sa, že to zvládli obe republiky. „Hlasoval som za Ústavu Slovenskej republiky, aj keď to v tom čase bola ústava v rámci federácie, a hlasoval som za Deklaráciu zvrchovanosti Slovenskej republiky v SNR. Bolo to zopakovanie toho, čo bolo v ústavnom zákone o československej federácii, že to je federácia dvoch svojbytných republík, ale dovtedy to nikdy nebolo povedané zdola,“ spomína Weiss, ktorý bol v tom čase predsedom jednej z kľúčových politických síl, Strany demokratickej ľavice.

„Musel som si klásť otázku, aký potenciál má Slovenská republika. Ja som si odpovedal, a história mi potom dala za pravdu, že Slovenská republika naakumulovala dostatočný ľudský, sociálny a politický kapitál, aby dokázala stáť na vlastných nohách. Aj keď to na začiatku, v 90. rokoch, bolo turbulentné a ťažké. A nielen Slovenská republika, ale aj Česká republika počas tých 25 rokov samostatnosti obstála, aj to je dôležité,“ dodáva.

Dnes sú podľa neho Česká republika a Slovenská republika vysoko rozvinuté priemyselné štáty. „My nie sme tie krajiny, ktoré nerešpektovaním maastrichtských kritérií robia Európskej únii (EÚ) problémy. Plníme ich. Sme motorom hospodárskeho rastu. Sme jednoznačne demokratické štáty, na Slovensku aj v Česku je klasická liberálna parlamentná demokracia, ctíme si antifašistické tradície, sme členmi Európskej únie aj NATO. V ničom nerobíme problémy, naopak, prispievame k napredovaniu Európskej únie,“ tvrdí Weiss.

Na otázku, prečo oba štáty pristupujú rozdielne napríklad k oslavám vzniku predvojnového Československa, odpovedá, že je to asymetria, ktorá vznikla historicky. „Je to tak, hlavným českým sviatkom, čo sa týka štátnosti, je vznik Československa. Ale majú aj 1. januára, deň znovunadobudnutia samostatnej českej štátnosti. Ten nikto neoslavuje. U nás je vznik Československej republiky pamätný deň, ale väčší dôraz sa kladie na akt osamostatnenia,“ poznamenal Weiss.

Na otázku, prečo jeho vtedajšia strana, SDĽ, napokon podporila rozdelenie federácie, hoci pôvodne presadzovala jej pokračovanie, Weiss odpovedal, že s postupom času sa vyvíjali aj ich názory.

„My sme boli vo vtedajšej Slovenskej národnej rade štvrtá najsilnejšia opozičná strana, vládu zostavila Verejnosť proti násiliu, KDH a Demokratická strana, robili ju s predstaviteľmi Občianskeho fóra. Mali ústavných činiteľov a všetky negociačné nástroje na to, aby autentickú federáciu premenili zo sľubu na praktickú reformu štátoprávneho usporiadania,“ spomína.

„Dalo by sa veľa hovoriť o vtedajšom putovaní po hradoch a zámočkoch, ale pre mňa je podstatný fakt, že nielen politické reprezentácie, ale často aj občania mali diametrálne odlišné názory na to, ako by nové štátoprávne usporiadanie malo vyzerať,“ vysvetľuje Weiss.

Výskum pred voľbami v roku 1992 ohľadom predstáv občanov oboch štátov o budúcom štátoprávnom usporiadaní priniesol podľa Weissa takéto údaje: „V Čechách 29 percent respondentov preferovalo unitárny štát, teda Československo bez federácie, s jednou vládou a jedným parlamentom. Dvadsaťjeden percent českých občanov bolo za spolkové usporiadanie, teda, že by sa vytvorili regióny, ako sú v Rakúsku alebo Nemecku. Nebola by to teda federácia národných štátov. Inak povedané, polovica českých občanov odmietala federáciu, alebo ju odmietala na národnom princípe. Dvadsaťosem percent českých občanov bolo vtedy za federáciu, päť za konfederáciu a 13 percent bolo už vtedy za vznik dvoch nezávislých štátov. Na Slovensku bolo za unitárny štát 11 percent ľudí. Dnes sa zabúda na to, že časť ľudí, ktorí vtedy horovali za zachovanie spoločného štátu, bola za Československo, ktoré by bolo defederalizované. Za spolkovú republiku bolo šesť percent Slovákov, za federáciu 26 percent a 31 percent bolo za konfederáciu. Za dva nezávislé štáty bolo 18 percent. To znamená, že v názore na podobu spoločného štátu boli nezlučiteľné rozdiely“.

„Nebol to problém politických elít, oni reprezentovali názory svojich voličov,“ komentoval vtedajšie problémy pri hľadaní modelu spolužitia v jednom štáte. Preto podľa neho nemá veľký zmysel ani hľadanie nejakého konkrétneho bodu v čase, keď ešte bolo možné federáciu zachrániť.

Weiss reagoval aj na otázku, či úspešnú 25-ročnú spoluprácu samostatného Česka a Slovenska neukončí integrácia do jadra Únie, kam má Slovensko vďaka euru bližšie ako jeho západný sused. „Bol nejaký problém v spolupráci medzi Slovenskou, Českou republikou, Poľskom a Maďarskom preto, že od roku 2009 máme euro? Nebol. Česká národná banka a vláda sa starajú o korunu, maďarská o forint, poľská o zlotý a my o euro. Slováci si euro osvojili, majú v ňom všetky úspory a hypotéky. Je v našom záujme, aby sme boli tam, kde sa budú prijímať opatrenia, aby naša mena bola ešte stabilnejšia a neboli riziká, že sa môže rozkývať. Predovšetkým o tom je posilňovanie jadra Európskej únie,“ poznamenal.

Preto predpokladá, že nielen spolupráca Slovákov a Čechov, ale aj formátu V4 spolu s Poliakmi a Maďarmi bude pokračovať podobne ako doteraz.

„Silu V4 som vždy vnímal v tom, že sme si vybudovali vzájomnú dôveru a komunikačné kanály. Premiéri boli schopní sa pred rokovaním Európskej rady zísť a povedať si, kde majú spoločné záujmy a kde spoja sily a hlasy. Je to potom 65-miliónové spoločenstvo, ktoré už má svoju váhu. Tam sme dosiahli úspechy. Ale to neznamená, že sme vždy mali rovnaký názor na každú otázku,“ upozornil Weiss.

„Tým, že sa vybudovala dôvera, vieme povedať aj to, v čom nepôjdeme spolu, lebo máme takýto a takýto záujem. Ale sa aspoň neprekvapíme, povieme si to. Keď je toľko nekrológov na adresu V4, sa zabúda na to, že nemá len praktickú politickú dimenziu, ale je tu aj spolupráca medzi ľuďmi. To sú štyri (hlavné, pozn. TASR) mestá, ktoré majú 25 rokov nadštandardné vzťahy, to sú univerzity, mimovládne organizácie,“ uzavrel Weiss.