Môj profil 
Predplatné
Podľa neho bývalý Sovietsky zväz a súčasnú Ruskú federáciu spája tak osoba prezidenta Vladimíra Putina, ktorý pracoval v tajných službách oboch štátnych útvarov, ako aj spôsob myslenia bežných Rusov. “U nás je obľúbená téza, že nie Rusi, ale Putin robí (imperiálnu, pozn. Teraz.sk) politiku. Ale to nie je pravda. Ja si napríklad nemyslím, že Putin nejako výrazne falšuje voľby. Nemusí to robiť, lebo v nich vyhráva,” upozornil Osuský. “Jeho chcú. Nedá sa teda povedať, že zabral Krym proti vôli prostého Rusa, alebo proti vôli prostého Rusa dobýja Donbas. Že bojoval s Gruzínskom proti vôli prostého Rusa,” dodal.
Na druhej strane, aj keď v Rusku stále rezonuje sentiment za Sovietskym zväzom, reálna šanca na obnovenie impéria v akejkoľvek forme je podľa Osuského minimálna. Jednak preto, že iné veľmoci sa impérií vzdali už v minulom storočí a Rusko je jediné, ktoré sa tejto myšlienky drží, jednak kvôli ekonomickej a technologickej zaostalosti Ruska. “Keď sa pozrieme na mapu sveta v roku 1900, tak nad britským impériom slnko naozaj nezapadalo. Keď sa na britské impérium pozrieme dnes, tak je to vreckové vydanie. Briti sa svojho impéria vzdali. Jediný, kto sa svojho impéria nechce dobrovoľne vzdať, sú Rusi. Žijú v predstave, že nemajú opúšťať svoje impérium, a keď to v nejakom čase museli urobiť, tak im ich imperiálne myslenie vŕta v hlave, ako sa tam znova dostať,” povedal Osuský.
Príklad štátov, ktoré sa už dokázali dostať z ruskej sféry vplyvu, však podľa neho hovorí za všetko. “Nepodarí sa to, lebo na to je Rusko prislabým magnetom. Krajiny, o ktoré by sa Rusko mohlo ukázať, zažili svoj obrat. To, ako dnes žije Estónsko, Lotyšsko a Litva, je niečo neporovnateľné s tým, ako žili ich dedovia v Sovietskom zväze,” povedal Osuský.
“Rusko nedokázalo využiť ani obdobie slobodného trhového hospodárstva, aby sa premenilo na prosperujúcu ekonomiku. Stalo sa vlastne benzínovou stanicou prevádzkovanou mafiánmi. Nestalo sa lepšou alternatívou. Pobaltské štáty nepotrebujú ochranu Ruska, lebo sú v NATO. Nepotrebujú ruské banky, lebo obchodujú so svetovými bankami. Nepotrebujú euroázijskú úniu, lebo sú v Európskej únii. Ktorá je pri všetkých problémoch stokrát výkonnejšia a nádejnejšia,” tvrdí Osuský.
Aj preto berie s rezervou vyjadrenie ruského prezidenta Putina z roku 2006, kedy vyslovil ľútosť nad sovietskou inváziou do Československa v roku 1968. Putin upozornil, že Rusko nenesie právnu zodpovednosť za akt vojsk Varšavskej zmluvy, morálnu zodpovednosť však neodmietol. “Je fajn, čo povedal Putin v roku 2006. Ale prokremeľská televízia ešte v minulom roku vysielala dokument, ako nás zachránili,” vysvetlil svoje pochybnosti Osuský.
Experiment socializmu s ľudskou tvárou v podaní Alexandra Dubčeka podľa Osuského názoru nemal šancu na úspech jednak preto, že v prípade pochybností o lojalite režimu satelitného štátu bola vojenská intervencia štandardnou sovietskou metódou, ale aj kvôli paradoxnosti samotného Dubčekovho plánu.
Osuský pochádza z rodiny so silnou antikomunistickou a antifašistickou tradíciou, na socializmus s ľudskou tvárou sa preto pozerali so zmiešanými pocitmi. “Videli sme to ako pokus osvietenejších komunistov o zlepšenie toho, čo malo byť na večné časy a nikdy inak. Dubček sa vtedy pokúsil o niečo, čomu sa hovorí kvadratúra kruhu, niečo, čo sa nedá. Medzi komunizmom a demokraciou je také protirečenie, že súčasne nemôžu existovať,” tvrdí Osuský. “Ak má byť monopol jednej strany, nemôže existovať demokracia a bez monopolu jednej strany nemôže existovať komunizmus,” dodáva.
“Dubček vo svojej naivite vtedy paradoxne urobil komunizmu dve služby. Niektorých západných komunistov vyliečil z lásky k Sovietskemu zväzu. Na druhej strane tým, že prišli tanky, v niektorých ľuďoch u nás vznikla ilúzia, že ak by neprišli, ten experiment by sa podaril,” tvrdí poslanec SaS. “S rovnakou prostoduchou naivitou sa o to pokúsil o 17 rokov neskôr Gorbačov. Keďže to vtedy Sovieti nenechali dobehnúť do konca, aj oni žili v ilúzii, že sa to dá,” povedal.
Sám bol v roku 1968 teenagerom. “Ten deň ma zastihol s otcom a mamou na návrate z takej autocesty, v roku 1968 sa to ešte dalo, boli sme vtedy v Turecku,” spomína na 21. august Osuský. Udalosť ich zastihla na polceste, v Rumunsku. “Ráno v kempingu pri umývaní zubov sme sa z tranzistoráčikov dozvedeli túto správu a to vyhlásenie. Keď sme prišli do Pešti, pred našim veľvyslanectvom bol rad slovenských a českých áut, lebo hranice boli zavreté. Našťastie sme mali rodinu pri Balatone, tak sme tam dva dni pobudli, kým otvorili prvý hraničný priechod,” povedal.
„Vracali sme sa južným Slovenskom po všetkých tých okresných cestách, viete si predstaviť, ako to vtedy bolo – pootáčané smerovníky, rozbité plexisklá na tých, ktoré mali svietiť… Sovietski vojaci rozhadzovali z džípu letáky, ako nás prišli zachrániť. A hneď za džípom behali šarvanci z dediny, zbierali tie letáky a za dedinou ich rovno pálili,” poznamenal Osuský. „Stretli sme taliansku rodinu, tiež na aute, vydesenú, ktorí sa nás pýtali, ako sa dostanú do Viedne. Tak sme ich odviedli na Starý most v Bratislave a tam sme ich nasmerovali do normálnejšieho sveta,” uzavrel.
.jpg)
.JPG)
.jpg)
