„Nedožité výročie je vždy s pocitom smútku,“ povedal. Pochybnosti o tom, či bola smrť jeho otca spôsobená len tragickou dopravnou nehodou, má dodnes. „My sme neboli spokojní. Aj s bratom sme podali odvolanie na súd. Nepáčilo sa mi rozhodnutie vtedajších vyšetrovateľov. Vozidlo chcela v spolupráci s Českým vysokým učením technickým vyšetriť aj firma BMW a nebola k tomu pripustená. To auto by bolo vyšetrené detailne,“ upozornil.

„V tom úseku sa dá jazdiť veľmi vysokými rýchlosťami. A jemu namerali 110 kilometrov za hodinu na diaľnici. Podľa mňa sa taká tragédia, že by vyšiel na bočnú cestičku, nemohla stať. My sme ako deti nemali páky, aby sme vstupovali priamo do vyšetrovania,“ dodal. „Olof Palme, Kennedy, aj Gándhí už nežijú. A kde sú tí, čo to spôsobili?“ opýtal sa Pavol Dubček na margo politických vzorov svojho otca.

Alexander Dubček sa narodil v tom istom dome ako Ľudovít Štúr, vyrastal v USA a neskôr v sovietskom Kirgizsku, bojoval v SNP, kde padol jeho brat Július. Svojim deťom o tom neskôr rozprával. „Samozrejme, že spomínal. Aj sme tieto miesta navštevovali. A jeho rodisko nie je iba jeho rodiskom. Bola to evanjelická fara so školou, kde ubytovávali ľudí, ktorí to potrebovali. A keďže sa dedo vrátil z USA na Slovensko, dostal tam byt.

Okrem iných významných ľudí sa tam narodil aj Alexander Dubček. Neboli to len Ľudovít Štúr a Alexander Dubček, ktorí sa tam narodili,“ upozornil Pavol Dubček.

Do Kirgizska sa Dubčekov otec dostal v rámci akcie Interhelpo v 20. rokoch minulého storočia. Skupina prisťahovalcov z rôznych krajín Európy vtedy pomáhala rozbiehať miestne hospodárstvo. Dodnes si ich tam pamätajú. „Otec nás zobral do Kirgizie, ako sa to vtedy volalo, do Biškeku, ešte keď sme boli deti. Neboli tam len Slováci, ale ľudia z viacerých štátov, Česi, Maďari, myslím, že aj Poliaci, ktorí tam zakladali prvý priemysel.

Aj teraz občas stretnem pár ľudí z Kirgizska, pani redaktorku Zabnevu, pracovala v Hospodárskych novinách,“ spomína Pavol Dubček. „Spočiatku to tam tí ľudia nemali ľahké. Nevedeli, do akého priestoru idú, ako je to tam zabezpečené. Viem, že z prvej generácie detí, ktorá sa tam narodila, niektoré zomreli na týfus a iné nebezpečné choroby,“ povedal.

Alexander Dubček bol počas SNP dvakrát ranený, a čo je horšie, prišiel o brata. „Július je pochovaný na Jankovom vŕšku. Zahynul vo Vesteniciach, keď boli zradení a jednotka SS ich prepadla zo zálohy,“ spomína Pavol Dubček. Hoci sa v niektorých médiách uvádza, že Alexander Dubček vstúpil do komunistickej strany už pred druhou svetovou vojnou, jeho syn to nepotvrdil. „Nie som si celkom istý, či vstúpil do strany pred vojnou.

Ale viem, že bol v armáde a potom kvôli bratovi prešiel k partizánom. Ideály komunistov boli vtedy príťažlivé pre veľké množstvo ľudí. Ale po nejakom čase aj otec začal byť kritikom, pretože tie ideály, ako aj iné “-izmy”, sa po nejakom čase strácajú a zneužívajú,“ vysvetlil Pavol Dubček.

V 60. rokoch bol tínedžer a o tom, do akej nebezpečnej politickej misie sa pustil jeho otec, nevedel. „Politik, ktorý vie, že začína niečo nové a je to nebezpečné, vie, že do toho nemôže zaťahovať deti,“ povedal Pavol Dubček v Tablet.tv.

V roku 1968 Alexandra Dubčeka odvliekli do Sovietskeho zväzu, istý čas o ňom neboli žiadne informácie. Potom sa objavil na rokovaniach v Moskve. Jeho rodina si vtedy nebezpečenstvo uvedomovala. „Ale ako deti sme mu nemohli pomôcť,“ povedal Pavol Dubček.

Jeho otca potom vymenovali za veľvyslanca v Turecku, nesmel si tam však so sebou zobrať rodinu. „Bol tam predpoklad, aspoň čo otec spomínal, že rodinu nechali tu ako zálohu, rukojemníkov, a jemu dali veľvyslanecké miesto ako priestor, aby ušiel z

Československa. Ale otec sa rozhodol, že musí niesť následky za svoje rozhodnutia,“ povedal Pavol Dubček.

Keď sa Alexander Dubček rozhodol vrátiť do Československa, kde ho čakala izolácia a nonstop kontrola ŠtB, zistil, že to vôbec nebude jednoduché. „Otec sa vrátil k svojmu národu a keďže tu nebol želateľný, tak sa vrátil tajne, cez Maďarsko. Pomohli mu priatelia. Vrátil sa na Slovensko a prijal trest. To, že nás sledovali, bolo známe. Kontrola pred naším domom, tam neustále zastavovali ľudí, ktorí sa tam snažili zazvoniť a sledovali aj nás, deti,“ spomína Pavol.

Ak by jeho otec vtedy emigroval, na Slovensku by to propaganda využila na jeho diskreditáciu. „Bolo dobré ukázať, že ide cestou prospechu. Mal ponuky z európskych štátov, hlavne Švédsko by mu dalo politický azyl bez problémov,“ poznamenal Dubčekov syn. „Otec bol tvrdohlavý. Mal svoje predstavy o vývoji a keďže im verilo viac ako 80 percent národa, tak sa rozhodol, že ho neopustí,“ dodal.

Aj keď mnohí ľudia v roku 1989 považovali za samozrejmosť, že sa prvým demokratickým prezidentom stane Dubček, napokon ním bol Václav Havel. „Nebol sklamaný. Otec využíval politické funkcie na to, aby pomohol ľuďom. Keby hľadal funkcie, mohol už aj pred tým riešiť veci s moskovským vedením iným spôsobom. Nebol by prenasledovaný,“ pripomenul Pavol Dubček. „On nás ako deti napríklad nenútil vstúpiť do komunistickej strany. Už zrejme videl, že tam vstupovali ľudia kvôli osobnému prospechu,“ povedal.

„Bol jeden z prvých politikov, ktorý rozdelil funkcie moci. A potom ich Gustáv Husák znovu kumuloval,“ pripomenul Pavol Dubček. Ak by Pražská jar nebola násilne prerušená, dnes mohlo byť podľa neho Česko aj Slovensko oveľa ďalej. „Otec mal ekonomických poradcov… Hospodárstvo by bolo ďaleko silnejšie. Táto cesta bola prekvapením aj pre iné mocnosti. Lebo to bolo hľadanie cesty, ako by ďalej mohlo pokračovať ľudstvo,“ uzavrel Pavol Dubček.