Paradox 100. výročia vzniku Československa: Ideológia čechoslovakizmu urobila zo Slovákov štátotvorný národ

Bratislava 29. októbra 2018 (HSP/Napalete/Foto:napalete)

Dejiny Československa sú príbehom hľadania rovnováhy síl v Európe. Ak má storočnica vzniku prvej republiky nejaký zmysel, nepochybne bude spočívať v úvahách o tom, ako sa malé národy môžu a musia prispôsobovať neosobným silám geopolitiky

Na troskách Európy

Na konci prvej svetovej vojny bola stará Európa v troskách. Zanikli štyri dynastické monarchie – hohenzollernovská, habsburská, romanovská a osmanská. Rakúsko-Uhorsko, Rusko a Turecko ako ríše prestali existovať a zjednotené Nemecko sa z monarchie premenilo na republiku. Na svetovej scéne sa objavila nová, mladá mocnosť, Spojené štáty americké, v kontinentálnej Európe si posilnilo pozície Francúzsko a na rozvalinách rozpadnutej romanovskej ríše sa utvoril historický novotvar v podobe boľševického Ruska, zárodku budúceho Sovietskeho zväzu. A v strednej, východnej a južnej Európe začali vznikať nové štáty.

Medzi nimi aj Československo, uznanie ktorého bolo oveľa viac závislé od ochoty víťazných mocností načúvať hlasom úzkej elity takzvanej prvej emigrácie (Tomáš Garrigue Masaryk, Edvard Beneš, Milan Rastislav Štefánik a ďalší) než od organickej vôle národov žijúcich medzi Krušnými horami a Šumavou, Krkonošami, Orlickými horami, Jeseníkmi, Beskydami a riekou Moravou, medzi karpatským oblúkom a Dunajom, Tatrami a Juhoslovenskou kotlinou, respektíve Juhoslovenskou nížinou.

Zásluhy TGM, Edvarda Beneša či MRŠ na vzniku Československa sú nespochybniteľné, avšak nemali by sa preceňovať a najmä by nemali zatieniť hlbšie, oveľa podstatnejšie sily, pretože práve tie celé stáročia ovplyvňovali pomer síl na Starom kontinente. Rovnaké sily pôsobia a budú pôsobiť na mocenskú rovnováhu či nerovnováhu v Európe ďalšie storočia, ak nie tisícročia. Výsledky prvej svetovej vojny na krátky čas vytvorili priestor na to, aby neosobné sily geopolitiky pôsobili v prospech národov bývalej habsburskej, romanovskej a osmanskej monarchie. Práve tieto sily ovplyvnili osudy Slovákov a Čechov oveľa viac ako Národný výbor československý, združujúci elitu politických emigrantov, ktorí v Paríži, Londýne a Washingtone počas prvej svetovej vojny lobovali v prospech vytvorenia nového stredoeurópskeho štátu.

Výhody historickej lži

Povrchná žurnalistika podlieha tendencii nadhodnocovať význam politických lídrov a ich vplyv na historické udalosti a zároveň podceňuje alebo úplne ignoruje neosobné sily geopolitiky. Často sa tým dostáva do kognitívnej pasce, pretože buď odmieta, alebo jednoducho nevníma, že vodcovia národov robia drvivú väčšinu rozhodnutí nie preto, že chcú, ale jednoducho preto, lebo musia. Nútia ich k tomu geografické, ekonomické, demografické či širšie geopolitické obmedzenia. Len málokedy sú politici v luxusnej pozícii, keď im neosobné sily dovolia uskutočňovať vlastné plány a sny národov. Ignorovanie týchto skutočností potom žurnalistov vedie k neproduktívnym psychologickým a moralistickým vysvetleniam činov a rozhodnutí štátnikov.

TGM, ale aj MRŠ napríklad nemali pred rokom 1918 inú možnosť ako v diskusiách s lídrami spojeneckých mocností presadzovať ideológiu čechoslovakizmu. Je vedľajšie, že TGM, MRŠ a Edvard Beneš naozaj verili myšlienke jednotného československého národa. Podstatné je to, že v hraniciach budúceho Československa by boli Slováci ako samostatný národ v postavení menšiny. V novej republike totiž neskôr žilo približne o milión Nemcov viac ako Slovákov. Aj preto bolo nevyhnutné predložiť spojeneckým lídrom a Parížskej mierovej konferencii grandióznu lož o existencii československého národa a slovenčine ako nárečí spoločného jazyka. Geopolitické sily hrali tentoraz v náš prospech, aj keď ideológia čechoslovakizmu sa už čoskoro mala stať predmetom sváru medzi slovenskou a českou politickou elitou. Ide o paradox dejín, pretože bez tejto falošnej ideologickej myšlienky by sa Slováci v roku 1918 nestali štátotvorným národom. Neskôr, v roku 1993, po mnohých historických peripetiách a vo chvíli, keď sa rozpadnutím Sovietskeho zväzu a zjednotením Nemecka po studenej vojne otvorilo nové okno príležitostí, definitívne sme pochovali čechoslovakizmus založením vlastného štátu.

Problém s rovnováhou síl

Aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, kľúčovým problémom prvej ČSR nebolo zakódované napätie medzi Slovákmi a Čechmi. Postavenie Slovákov síce bolo jednou z ústredných tém vnútropolitického diškurzu, avšak na osudy Československa mali oveľa väčší vplyv vonkajšie udalosti.

Celé medzivojnové obdobie medzi rokmi 1918 – 1939 bolo neúspešným hľadaním novej rovnováhy síl v Európe. A opäť treba povedať, že nie Benešove chybné orientovanie sa na Francúzsko, nefunkčná Malá dohoda a neschopnosť utvoriť spoločný blok s Poľskom proti Nemecku boli hlavnými príčinami deštrukcie prvej republiky v roku 1938. Mníchovský diktát, neskôr pakt Molotov – Ribbentrop, predtým neúspešné rokovania v Janove a najmä znepokojivé Locarnské dohody z roku 1925 boli varovnými znameniami, že Nemecko opäť nadobúda stratenú silu a nie je ochotné zmieriť sa s iracionálnym ponížením, ktorého sa mu dostalo ustanoveniami konferencie vo Versailles.

Na opačnej strane eurázijského kontinentu medzičasom vyrástol Sovietsky zväz, totalitne organizovaný štát s obrovskou vojenskou silou a prakticky neobmedzenými nerastnými zdrojmi. Už aj tak krehká európska architektúra sa definitívne rozpadla, keď sa v Nemecku dostal k moci Hitlerov bezohľadný, rasistický a predovšetkým brutálne agresívny režim. Čoraz viac bolo jasné, že v Európe opäť vypukne vojna a aj keď to Hitler nedával spočiatku najavo, bolo zrejmé, že prvým bojiskom sa stane Poľsko, pretože Severoeurópska nížina je strategickou cestou do Ruska a k jeho nerastnému bohatstvu. To, že predohrou k útoku bolo zjednotenie nemeckého živlu anšlusom Rakúska a roztrhaním Československa pod zámienkou ochrany záujmov Nemcov žijúcich na jeho území, je len dôkazom toho, že na osud prvej republiky mali oveľa väčší vplyv vonkajšie ako vnútorné faktory.

Zamyslenie sa nad stým výročím vzniku Československa nevyhnutne obsahuje úvahy o rovnováhe síl v Európe. Medzivojnové obdobie bolo plné iniciatív na jej zabezpečenie, no nikdy sa nenašla. Aj preto vypukla druhá svetová vojna a až po nej vznikla nová rovnováha. Na jednej strane ju garantovali USA a NATO, na strane druhej Sovietsky zväz a Varšavská zmluva. Tomuto obdobiu sa hovorí studená vojna a pre mnohých z nás znamená nepríjemnú skúsenosť s komunizmom. Na druhej strane to bolo dlhé obdobie bez globálnej vojny na našom kontinente, ktorý je dnes opäť v pohybe a hľadá novú rovnováhu.

Peter Tóth

Článok pôvodne vyšiel na portáli datel.sk