Pápež František v Nedeľu Božieho milosrdenstva: Nemajte strach hanbiť sa!

V homílii pápež František opakovane povzbudzoval k odvahe nemať strach zo zahanbenia nad vlastnými hriechmi, pretože toto zahanbenie je cestou k prijatiu Božieho odpustenia. Prežívanie hanby a radosti z prijatia Božieho milosrdenstva v odpustení predstavuje podstatnú charakteristiku kresťanského života, zdôraznil pápež František.

„Ako sa dnes dotknúť rukou Ježišovho milosrdenstva? Opäť nám radí evanjelium, keď podčiarkuje, že v samotný veľkonočný večer zmŕtvychvstalý Ježiš ako prvú vec darúva Ducha Svätého na odpustenie hriechov. Aby sme zakúsili lásku, treba ísť tadeto – nechať si odpustiť. Pýtam s sám seba i každého z vás: Nechávam si odpustiť?“

„Keď cítime zahanbenie, máme byť vďační. Znamená to, že neprijímame zlo, a to je dobré. Zahanbenie je tajným pozvaním duše, ktorá potrebuje Pána, aby zvíťazila nad zlom. Tragédiou je, keď sa už nehanbíme za nič. Nemajme strach zakúšať hanbu! A prejdime od hanby k odpusteniu! Nemajte strach hanbiť sa!“

Pri záverečnom pozdrave všetkým prítomným Svätý Otec osobitne poďakoval misionárom milosrdenstva za ich službu. Na diaľku pozdravil kresťanov tých východných cirkví, ktoré dnes slávia Veľkú noc.

„Našim bratom a sestrám z východných cirkví, ktorí dnes podľa juliánskeho kalendára slávia Veľkú noc posielam svoje najsrdečnejšie pozdravy. Nech ich Zmŕtvychvstalý Pán napĺňa svetlom a pokojom, a nech je útechou tým spoločenstvám, ktoré žijú v obzvlášť ťažkých situáciách.“

Pápež František pamätal aj na dnešný Medzinárodný deň Rómov, ktorý má svoju tradíciu od roku 1990:

„Osobitne pozdravujem Rómov a Sintov ktorí sú tu prítomní z príležitosti ich Medzinárodného dňa „Romano Dives“. Členom týchto starobylých národov prajem mier a bratské vzťahy. Je mojím želaním, aby dnešný medzinárodný deň prispel k budovaniu kultúry stretnutia, a to dobrou vôľou vzájomne sa poznávať a rešpektovať. Toto je cesta, ktorá vedie k ozajstnej integrácii. Drahí Rómovia a Sintovia, modlite sa za mňa a modlime sa spoločne za vašich bratov, sýrskych utečencov.“

Po spoločnej modlitbe Raduj sa, nebies Kráľovná Svätý Otec reagoval osobitným apelom na najnovšie tragické vojnové udalosti v Sýrii:

„Zo Sýrie prichádzajú strašné správy o bombardovaniach s desiatkami obetí, z ktorých mnohé sú ženy a deti. Správy o mnohých osobách zasiahnutých účinkami chemických látok obsiahnutých v bombách. Modlime sa za všetkých, čo zahynuli, za zranených a za rodiny, ktoré trpia. Neexistuje jedna vojna dobrá a iná zlá, a nič, nič nemôže ospravedlniť použitie takých vraždiacich nástrojov proti bezbranným osobám a obyvateľstvu. Modlime sa, aby sa politickí a vojenskí predstavitelia rozhodli pre inú cestu, cestu rokovania, ktorá jediná môže doviesť k takému mieru, ktorý nebude znamenať smrť a deštrukciu.“

–

Homília pápeža Františka v Nedeľu Božieho milosrdenstva

V dnešnom evanjeliu sa veľakrát opakuje sloveso vidieť: «Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána.» (Jn 20,20); potom povedali Tomášovi: «Videli sme Pána.» (v. 25). Ale evanjelium neopisuje, ako ho videli, neopisuje vzkriesenie, iba zaznamenáva detail: «ukázal im ruky a bok» (v. 20). Akoby nám chcelo povedať, že učeníci spoznali Ježiša prostredníctvom jeho rán. Tá istá vec sa prihodila Tomášovi: tiež chcel vidieť «na jeho rukách stopy po klincoch» (v. 25) a po tom, čo uvidel, uveril (v. 27).

Napriek jeho nevere, musíme ďakovať Tomášovi, že sa neuspokojil s rečami iných, že Ježiš žije, ani vidieť ho z mäsa a kostí, ale že chcel vidieť dovnútra, rukou sa dotknúť jeho rán, znakov jeho lásky. Evanjelium nazýva Tomáša «Didymus» (v. 24), čo znamená dvojča, a v tomto je skutočne naším bratom dvojníkom. Pretože ani nám nestačí vedieť, že Boh je. Ani náš život nenapĺňa Boh zmŕtvychvstalý, ktorý je ďaleko. Nepriťahuje nás Boh vzdialený hoci spravodlivý a svätý. Nie, my tiež potrebujeme „vidieť“ Boha a na dotyk ruky pocítiť, že vstal z mŕtvych, je vzkriesený pre nás.

Ako ho môžeme videť? Ako učeníci: cez jeho rany. Pri pohľade na ne pochopili, že ich nemiloval zo žartu a že im odpustil, hoci boli medzi nimi takí, čo ho zapreli či opustili. Vojsť do jeho rán znamená kontemplovať nesmiernu lásku, ktorá prýšti z jeho srdca. Toto je cesta. Pochopiť, že jeho srdce bije pre mňa, pre teba, pre každého z nás. Drahí bratia a sestry, môžeme sa považovať za kresťanov a nazývať sa tak, a aj hovoriť o mnohých krásnych hodnotách viery. No tak ako učeníci, potrebujeme vidieť Ježiša a dotknúť sa jeho lásky. Iba tak ideme k srdcu viery a ako učeníci nachádzame pokoj a radosť (porov. v. 19-20), omnoho silnejšie od každej pochybnosti.

Tomáš po tom, čo uvidel Pánove rany, zvolal: «Pán môj a Boh môj!» (v. 28). Chcel by som upriamiť pozornosť na prívlastok, ktorý Tomáš opakuje: môj. Je to privlastňovacie zámeno, a ak sa zamyslíme, mohlo by sa zdať nemiestne vzťahovať ho na Boha – veď ako môže byť Boh môj? Ako si môžem privlastniť Všemohúceho? A naozaj, ak povieme môj, neznesväcujeme Boha, lež uctievame si jeho milosrdenstvo, pretože to on sa chcel „stať naším“. A ako v príbehu o láske mu vravíme: „Kvôli mne si sa stal človekom, kvôli mne si zomrel a vstal z mŕtvych, a teda už nie si len Boh, ale môj Boh a môj život. V tebe som našiel lásku, ktorú som hľadal a oveľa viac ktorú by som si nikdy nevedel predstaviť.“

Boh sa neuráža byť „naším“, pretože láska si vyžaduje intimitu a milosrdenstvo si žiada dôveru. Už na počiatku Desatora Boh povedal: «Ja som Pán, Boh tvoj» (Ex 20,2) a zdôraznil: «Ja som Pán, Boh tvoj, Boh žiarlivý» (v. 5). To je návrh Boha, žiarlivého milenca, ktorý sa predstavuje ako tvoj Boh. A z dojatého Tomášovho srdca prýšti odpoveď: «Pán môj a Boh môj!» A keď vchádzame dnes cez jeho rany do Božieho tajomstva, chápeme, že milosrdenstvo nie je jedna z jeho vlastností, lež tlkot samotného jeho srdca. A tak ako Tomáš, nežijeme už viac ako učeníci, ktorí sú neistí, ktorí sú zbožní, ale váhaví, lež stávame sa aj my opravdivo zamilovanými do Pána! Nemusíme sa báť tohto slova: zamilovaní do Pána.

Ako zakúsiť túto lásku? Ako sa dnes dotknúť rukou Ježišovho milosrdenstva? Opäť nám radí evanjelium, keď podčiarkuje, že v samotný veľkonočný večer (porov. v. 19) zmŕtvychvstalý Ježiš ako prvú vec darúva Ducha Svätého na odpustenie hriechov. Aby sme zakúsili lásku, treba ísť tadeto – nechať si odpustiť. Pýtam s sám seba i každého z vás: Nechávam si odpustiť? Aby sme zakúsili lásku, treba nám ísť touto cestou. Nechám si odpustiť?

Ale ísť sa vyspovedať sa zdá byť náročné. Voči Bohu máme pokušenie uzatvárať sa za zatvorenými dverami, ako učeníci. Oni to robili zo strachu a aj my máme strach a hanbu otvoriť sa a povedať hriechy. Nech nám Pán dá milosť pochopiť zahanbenie, vnímať ho nie ako zavreté dvere, ale ako prvý krok k stretnutiu. Keď cítime zahanbenie, máme byť vďační. Znamená to, že neprijímame zlo, a to je dobré. Zahanbenie je tajným pozvaním duše, ktorá potrebuje Pána, aby zvíťazila nad zlom. Tragédiou je, keď sa už nehanbíme za nič. Nemajme strach zakúšať hanbu! A prejdime od hanby k odpusteniu! Nemajte strach hanbiť sa! Nebojte sa toho.

Jestvujú však dvere zavreté pred Pánovým odpustením – rezignácia. Rezignácia vždy predstavuje zatvorené dvere. Zakúsili ju učeníci, ktorí na Veľkú noc horko konštatovali, že všetko je ako predtým – boli ešte tam, v Jeruzaleme, plní sklamania. „Kapitola Ježiš“ sa zdala byť uzavretá a po toľkom čase s ním sa nič nezmenilo, a vzdávame sa. Aj my si môžeme pomyslieť: „Som kresťanom už dlho a aj tak sa vo mne nič nemení, vždy pácham tie isté hriechy.“ A tak sa v malomyseľnosti vzdávame milosrdenstva.
Ale Pán sa nás pýta: „Neveríš, že moje milosrdenstvo je väčšie ako tvoja bieda? Hrešíš opätovne? Opätovne si vyprosuj milosrdenstvo a uvidíme, kto bude mať navrch!“ A potom – ten kto pozná sviatosť odpustenia, to vie – nie je pravda, že všetko ostáva ako predtým. Pri každom odpustení sme posilnení, povzbudení, pretože sa cítime každý raz viac milovaní, mocnejšie objatí Otcom. A keď ako milovaní opäť padáme, cítime väčšiu bolesť než predtým. Je to blahodarná bolesť, ktorá nás pomaly odďaľuje od hriechu. Objavme teda, že životnou silou je prijímať Božie odpustenie a kráčať vpred, od odpustenia k odpusteniu. Takto ide život: od zahanbenia k zahanbeniu, od odpustenia k odpusteniu. Toto je kresťanský život.

Po hanbe a rezignácii jestvujú ešte ďalšie zavreté dvere, neraz i opancierované: náš hriech, samotný hriech. Keď som spáchal ťažký hriech a – pri všetkej úprimnosti – sám sebe nechcem odpustiť, prečo by to mal urobiť Boh? Tieto dvere sú však zamknuté iba z jednej strany – z tej našej. Pre Boha nie sú nikdy nepriechodné. Ako nás učí evanjelium, on rád vchádza práve cez „zatvorené dvere“ – ako sme to počúvali – keď sa každý vstup zdá byť zahataný. Tam Boh koná zázraky. On sám sa nikdy od nás neoddeľuje, to my ho nechávame pomimo. Ale keď sa spovedáme, deje sa niečo neslýchané – objavujeme, že práve ten hriech, čo nás vzďaľoval od Pána, stáva sa miestom stretnutia s ním. Tam Boh ranený láskou prichádza v ústrety naším zraneniam. A robí naše úbohé rany podobné svojim osláveným ranám. Nastáva tu premena: moja biedna rana sa podobá jeho osláveným ranám. Pretože on je milosrdenstvo a koná zázraky v našich biedach. Tak ako Tomáš, vyprosme si dnes milosť spoznať nášho Boha: nájsť v jeho odpustení našu radosť, nájsť v jeho milosrdenstve našu nádej.

Preložila: Slovenská redakcia VR