V polovici júna tohto roku uskutočnil ruský prezident Vladimir Putin významnú návštevu Severnej Kórey. So severokórejským vodcom Kim Čong-unom podpísal „Zmluvu o komplexnom strategickom partnerstve“.

Putin vyzdvihol význam zmluvy ako základného kameňa pre napredovanie bilaterálnych vzťahov, pričom zdôraznil vzájomnú pomoc v prípade agresie zo strany tretej strany. Naznačil tiež potenciálnu spoluprácu v oblasti vojenských technológií. Kim Čong-un pri podpise poznamenal, že zmluva „urýchľuje budovanie nového multipolárneho sveta“ a povyšuje bilaterálne vzťahy na aliančnú úroveň.

Odvtedy sa šíria fámy o možnom nasadení vojsk Severnej Kórey v Doneckej oblasti.

Hoci zatiaľ nie sú k dispozícii žiadne potvrdené informácie o takýchto fámach, túto možnosť nemožno úplne vylúčiť. V nadväznosti na nedávnu zmluvu medzi Severnou Kóreou a Ruskom signalizovala Južná Kórea, že vážne uvažuje o priamych dodávkach zbraní Ukrajine.

Dodávky zbraní

Napriek odsudzovaniu Ruska a účasti na sankciách od začiatku rusko-ukrajinského konfliktu sa Južná Kórea vo všeobecnosti vyhýba priamej angažovanosti tým, že Ukrajine nedodáva žiadne zbrane. Namiesto toho, v čase najväčšieho napätia Západ na čele so Spojenými štátmi často obstaráva vojenské vybavenie z Južnej Kórey, ktoré následne dodáva Ukrajine. Južná Kórea predáva vojenský tovar predovšetkým priamo východoeurópskym členom NATO, ako je Poľsko, čím sa stáva deviatym najväčším dodávateľom zbraní na svete.

Nová zmluva medzi Severnou Kóreou a Ruskom znepokojila Južnú Kóreu a zvýšila jej obavy o bezpečnosť. Preto je vývoj obranných vzťahov medzi NATO a Južnou Kóreou kľúčový – mohlo by to viesť k scenáru, v ktorom by Južná Kórea požiadala NATO o angažovanosť v oblasti Kórejského polostrova.

Od čias studenej vojny sa americký prístup k budovaniu východoázijského aliančného systému výrazne líšil od európskej stratégie. Vo východnej Ázii sa USA spoliehali prevažne na vytváranie individuálnych vzájomných obranných vzťahov s jednotlivými spojencami prostredníctvom bilaterálnych zmlúv, a nie na prijatie mechanizmu zmlúv o kolektívnej bezpečnosti, ako je NATO.

Čiastočne je to preto, že východná Ázia v minulosti nebola ústredným bodom americkej globálnej stratégie, na rozdiel od Európy. Okrem toho hlboko zakorenené historické a územné spory medzi americkými ázijskými spojencami, ako napríklad medzi Japonskom a Južnou Kóreou, v kombinácii so značnými ideologickými rozdielmi, bránili uskutočniteľnosti zmluvy o kolektívnej bezpečnosti.

Nedávny vývoj vrátane eskalácie rusko-ukrajinského konfliktu a posilňovania vojenskej spolupráce medzi Severnou Kóreou a Ruskom však vyvolal hlboké zmeny v bezpečnostnom prostredí severovýchodnej Ázie. Vzhľadom na izoláciu Severnej Kórey a jej potrebu moderných vojenských kapacít na sebaobranu a potenciálny vplyv na Západ tento vývoj pochopiteľne zvyšuje obavy v Južnej Kórei.

V budúcej obrannej spolupráci medzi NATO a Južnou Kóreou by sa mohlo prejaviť niekoľko trendov:

Po prvé, pozoruhodným vývojom bude rastúce zameranie NATO na ázijsko-tichomorský región.

Predtým vysokí predstavitelia NATO výslovne tvrdili, že nie je potrebné, aby NATO presunulo svoju pozornosť na ázijsko-tichomorský región. Prehlbujúca sa vojenská spolupráca medzi Severnou Kóreou a Ruskom spolu s dlhotrvajúcim konfliktom medzi Ruskom a Ukrajinou však podnietili potrebu toto tvrdenie prehodnotiť.

V súčasnosti existuje spoločný cieľ Južnej Kórey a NATO hlbšie integrovať NATO do severovýchodnej Ázie s cieľom posilniť regionálnu bezpečnosť a vyvážiť vplyv Severnej Kórey a Ruska. Prebiehajúca integrácia Japonska do globálneho systému obrannej spolupráce NATO tento trend ešte viac podčiarkuje a zapojenie Južnej Kórey upevňuje rastúcu „ázijsko-pacifickú“ integráciu NATO.

Po druhé, očakáva sa, že prehĺbenie obrannej spolupráce NATO s Južnou Kóreou posilní jeho vplyv v celej východnej Ázii.

Na rozdiel od Japonska, ktoré čelí prísnejším medzinárodným predpisom o vojenskom rozvoji a vonkajších vojenských záväzkoch, Južná Kórea sa usiluje rozšíriť svoj potenciál v oblasti obrannej spolupráce a vývozu zbraní do krajín juhovýchodnej Ázie, a to hneď čo splní normy NATO a upraví príslušné vnútroštátne predpisy. Okrem toho by Južná Kórea mohla v budúcnosti dosiahnuť výrazný rozvoj vojenskej spolupráce a predaja zbraní Taiwanu.

Po tretie, v severovýchodnej Ázii by mohlo dôjsť k návratu ku blokovým konfrontáciám. Pod vedením prezidenta Joea Bidena už USA, Japonsko a Južná Kórea účinne postavili Čínu do pozície spoločného protivníka.

Prehĺbenie vojenských väzieb medzi Severnou Kóreou a Ruskom v kombinácii s existujúcou spoluprácou medzi Čínou a Ruskom by mohlo reálne viesť k scenáru, v ktorom formálny zásah NATO na Kórejskom polostrove v reakcii na žiadosť Južnej Kórey vytvorí konfrontáciu „Čína – Rusko“ verzus „USA – Japonsko – Južná Kórea“.

Čína je však do tejto blokovej konfrontácie v podstate donútená. Eskalácia blokového napätia v severovýchodnej Ázii výrazne zhorší bezpečnostné prostredie Číny. Okrem toho bude diplomatická flexibilita Číny značne obmedzená zjednotením Severnej Kórey a Ruska a zvýšeným nepriateľstvom Západu.

„Ak by Severná Kórea rozmiestnila vojenské jednotky na východnej Ukrajine alebo ak by Južná Kórea iniciovala predaj smrtiacich zbraní Ukrajine, napriek tomu, že sa tieto scenáre v súčasnosti nevyvíjajú – oba majú potenciál výrazne eskalovať napätie. Vyvíjajúca sa trajektória obrannej spolupráce NATO s Južnou Kóreou a jej vplyv na východnú Áziu si zaslúži, aby jej svet venoval pozornosť,“ uzavrel autor textu Zhou Chao.

Prečítajte si tiež :

• Čaká Európu Trumpova chvíľa?
• To najdôležitejšie z Ukrajiny