Bol to obyčajný krčmový rozhovor, ktorý sa odohral v jeden letný sobotňajší podvečer. Vlastne ani nebol krčmový, lebo dnes už to väčšinou nie sú krčmy, ale picérie, kebabárne či reštaurácie. Skrátka, na terase pri pive sa rozprávali dvaja muži, asi päťdesiatnici. Jeden menší, nakrátko ostrihaný, druhý vyšší, tmavovlasý, chudý. Mená sú neznáme, a tak si ich pracovne nazvime trebárs Jano a Jožo. Rozprávali sa dosť nahlas, takže som si (spočiatku nechtiac a áno, priznám sa, potom už zámerne) vypočul časť ich rozhovoru. Bol natoľko zaujímavý, že vám prinášame jeho podstatu.

Jožo: „Po voľbách možno už konečne pôjdu tí zlodeji preč.“

Jano: „Kiež by si mal pravdu, ale žiaľ, to sa už z princípu nemôže stať.“

Jožo: „Myslíš, že nemôžu prísť lepší, než títo?“

Jano: „Trochu lepší, či trochu horší… či to bude viac fialkové alebo viac ružovkasté, na tom vlastne až tak nezáleží. Tu ide o to, že systém je nastavený tak, že veci skrátka nemôžu fungovať inak, než fungujú teraz.“

Jožo: „Prečo myslíš? Podľa mňa je šanca, že sa tam konečne dostanú ľudia, ktorí nebudú takí skorumpovaní.“

Jano: „Pozri, ty nadávaš na konkrétnych ľudí, ale po tých tridsiatich rokoch, čo tu budujeme kapitalizmus, nezdá sa ti to byť trochu podozrivá náhoda, že zlodej za zlodejom, ako ich ty nazývaš, sa striedajú a je to stále to isté? Ja ti hovorím, že to náhoda nie je a nič sa nezmení, ak sa nezmení podstata fungovania systému.“

Jožo: „To chceš aby sa zase vrátil komunizmus? To bolo ešte horšie.“

Jano: „Nepovedal som, že komunizmus. Ale mohla by prísť naozajstná demokracia.“

Jožo: „No veď demokraciu tu máme teraz, a tá sa ti nepáči. Tak čo vlastne chceš?“

Jano: „Práve naopak, toto nie je demokracia, ale kapitalizmus. To sú dve veci, ktoré sú v priamom rozpore.“

Jožo: „??“

Jano: „No presne tak ako hovorím. Je podľa teba demokracia u vás vo firme, keď prídeš do práce? Ani náhodou, tam panuje jednoznačná totalita, lebo tam stopercentne platí, čo ti povie majiteľ. A keď sa ti nepáči, môžeš ísť ind, lenže tam to bude rovnaké. Alebo môžeš ísť na ulicu, ale potom si outsider. A teraz si zober, čo sme sa učili v škole: že všetka moc pochádza z ľudu. A v demokracii ľud by túto moc mal bezo zvyšku odovzdávať svojim voleným zástupcom, aby oni rozhodovali podľa želania väčšiny. Lenže najdôležitejší druh moci je ekonomická moc, a tú má v kapitalizme kapitalista. Teda vidíš, že tu je priamy rozpor: čím je viac kapitalizmu, tým je menej demokracie, a naopak.“

Jožo: „Ale veď presne toto hovorili komunisti. Myslel som si, že s týmto sme už skončili.“

Jano: „Neboj sa, nie som komunista. Sú aj iné teórie. Toto, o čom hovorím, sa volá ekonomická demokracia. Ak chceš, pošlem ti nejaké linky. Ale nakoniec, mne je jedno, kto čo hovorí, mňa zaujíma iba to, či je to pravda alebo nie. A toto, čo ti hovorím, je fakt. Hoci podľa toho klasického rozdelenia máme moc výkonnú, súdnu a zákonodarnú, reálne má moc v rukách ten, kto drží v rukách ekonomiku. Môžeš politizovať, hovoriť o čom chceš, ale v praxi, keď nemáš peniaze, nemáš čo jesť, kde bývať, tak ti ani sudca, ani pekný zákon, ani premiér nepomôže, nemáš ako robiť politiku, ovplyvňovať spoločenské dianie, si nula.“

Jožo: „No, to je taká teoretická poučka, ale stále neviem, kam tým mieriš.“

Jano: „Teoretická? Lenže z nej však vyplýva jeden veľmi závažný praktický fakt: dnes reálnu ekonomickú moc u nás majú v rukách cudzinci, buď priamo, alebo prostredníctvom kompradorov, to sú miestni oligarchovia. Toto je veľmi dôležité si uvedomiť. Keďže ovládajú krajinu ekonomicky, tak viac či menej kontrolujú aj politiku, súdnictvo, legislatívu, médiá… veď sám vidíš ako sa stále hovorí o tom, že za všetkými politikmi sú nejakí oligarchovia a nejaké lobistické skupiny. A nikto s tým nič nevie urobiť, lebo je to principiálna chyba systému, práve tak ako korupcia, čo je vlastne len trochu iná forma toho istého fenoménu.“

Jožo: „Stále neviem, o čo ti ide. Stále to nedokazuje, že by do politiky nemohli prísť ľudia, ktorí by neboli korupční.“

Jano: „Teoreticky by samozrejme mohli prísť. Lenže neprídu, tak ako nikdy nikde neprišli, v žiadnej reálnej krajine počas celej histórie. Naozaj stále veríš tej propagande, že doteraz sa kradlo a odteraz sa nebude? Snažím sa ti vysvetliť, že tu nejde o náhody, ale o systémovú vec, a systémové musia byť aj riešenia, ak naozaj chceme dosiahnuť zmenu.“

Jožo: „A aké by teda podľa teba mali byť tie skutočné riešenia?“

Jano: „No dostali sme sa k tomu, že skutočná demokracia je plná a zvrchovaná moc ľudí nad svojou krajinou, čo znamená slobodnú diskusiu a rozhodovanie väčšiny o všetkom, aj o ekonomike svojej krajiny, a teda aj o základných princípoch jej fungovania, čo sa týka aj úplných základov systému, aj takých ekonomických kategórií ako je existencia peňazí alebo inštitút súkromného vlastníctva. To sú tiež iba nejaké dohodnuté pravidlá hry: nie žiadna vyššia moc, ale sami ľudia si zvolili systém, že chcú obchodovať, že budú používať peniaze, že budú mať nejaké zákony, nejaké pravidlá spolužitia.“

Jožo: „No snáď by si nechcel spochybňovať používanie peňazí alebo právo mať dom. To sa chceš vrátiť do praveku?“

Jano. „Vôbec nie. Chcem sa vrátiť iba k podstate fungovania demokracie, k skutočne slobodnému systému na prospech veľkej väčšiny ľudí, tak ako to bolo kedysi dávno vymyslené, ale v histórii sa to podarilo určitým skupinám pokriviť a prispôsobiť si to v svoj prospech. Dôležité je uvedomovať si, že aj peniaze, aj súkromné vlastníctvo sú iba nástroje, ktoré boli zriadené výlučne preto, aby spoločnosť mohla lepšie fungovať, v záujme ľudí. Zopakujme si, že v demokracii je prvoradý záujem väčšiny. Teda v prípade, že to bude na prospech väčšiny, dokonca aj tieto základné ekonomické kategórie je možné v demokracii rozhodnutím väčšiny zrušiť alebo zmeniť, prípadne vyhlásiť reštart systému, že sa začína opäť od nuly.“

Jožo: „Veď to je anarchia. Vieš si predstaviť ako by to v praxi dopadlo? Ani nechcem hovoriť.“

Jano: „Neboj sa, nechcem robiť totálnu revolúciu, ani zaviesť anarchiu. Ak ti v aute niečo nefunguje, tiež ho nemusíš nechať vybuchnúť – stačí, keď porozmýšľaš, vyberieš pokazenú súčiastku a opravíš ju. Ja som preto odbočil k týmto teoretickým základom, lebo sa chcem vrátiť k začiatku nášho rozhovoru. Začali sme tým, či v systéme bezo zmeny jeho nastavenia pomôže, ak namiesto jedných politikov prídu iní.“

Jožo: „No, dobre, snažím sa sledovať tvoje myšlienky.“

Jano: „Veď už sa blížim k pointe. Najskôr si pomenujme situáciu pravým menom: žijeme v krajine, ktorej fungovanie je pokrivené v tom zmysle, že ekonomická moc, a teda reálne skutočná podstata moci nepatrí ľuďom tejto krajiny, ale cudzincom. Napriek tomu, že zdrojom moci by mal byť tu žijúci ľud, nie je to tak, a tomuto stavu sa hovorí neokolonializmus. Je to stav nespravodlivý, nedemokratický, a teda je legitímne sa usilovať o jeho odstránenie. Konkrétne, vrátiť ekonomickú moc naspäť do rúk občanom tohto štátu. A to aj siahnutím na tie pojmy, ktoré nám dnes pripadajú ako úplne základné a nedotknuteľné.“

Jožo: „Máš na mysli znárodnenie? Neblbni, toto už naozaj preháňaš.“

Jano: „Aj znárodnenie by bol demokratický spôsob, ako veci riešiť.“

Jožo: „Neblázni. Znárodnenie sme tu mali. Bolo to nespravodlivé a vidíš, kam to dospelo. To nie je dobrá cesta. A hovoríš, že by to bolo demokratické? Naozaj? Čo na tom vidíš ako demokratické?“

Jano: „Vidieť stopercentnú príčinnú súvislosť medzi znárodnením a výsledkom vývoja socialistickej ČSSR je pritiahnuté za vlasy, tie historické procesy predsa boli oveľa zložitejšie. A na druhej strane, vo svete je veľa pozitívnych príkladov, kde štátne či iné spoločné vlastníctvo výrobných prostriedkov je lepšie ako súkromné. A či by ďalšie znárodnenie bolo spravodlivé? Určite by nebolo spravodlivé, bez debaty s tebou súhlasím. Lenže čo je spravodlivé? Toto tu teraz je spravodlivé? A demokratické by to bolo, ak by to bolo demokraticky prijaté väčšinou.“

Jožo: „Ale naozaj používaš slovo ,demokratické‘? Podľa teba bolo napríklad znárodnenie v roku 1948 demokratické?“

Jano: „Neviem ako to vtedy prebehlo, to asi nie. Demokratické by bolo, ak by si to vtedy želala väčšina obyvateľstva. Ale netreba si pliesť demokraciu so spravodlivosťou. Poviem to tak vulgárne: ak si väčšina ľudí odhlasuje hoci aj kanibalizmus, tak to bude demokratické. V takom prípade by sme boli demokratická kanibalistická republika – síce nehumánna, ale demokratická. Ale opäť sme odbočili. Ja som nemal na mysli znárodnenie, i keď svojím spôsobom som chcel hovoriť o niečom podobnom: smeroval som k tým zlodejom v politike, o ktorých sme túto debatu začali. Poviem ti, čo si o tom takzvanom kradnutí myslím. Ak jednotlivec niečo ukradne, tak je to zlodej. Ale ak celá politická scéna za tých tridsať rokov, čo tu budujeme kapitalizmus, si systematicky potajomky berie časť verejných statkov, a v cudzine je to úplne rovnaké, tak potom to je špeciálny fenomén, ktorý je jednoducho organickou súčasťou systému. A to by som pre lepšie odlíšenie radšej už ani nenazval kradnutím, ale nejako inak. Napríklad mimosystémovou daňou, lepšie slovo mi teraz nenapadá.“

Jožo: „No prepáč, ty chceš naozaj obhajovať kradnutie? To nemyslíš vážne!“

Jano: „Vôbec to nechcem obhajovať. Chcem len vysvetliť, že je to systémový prvok, a ako taký ho treba vidieť v určitom kontexte.“

Jožo: „No povedz v akom. To som zvedavý.“

Jano: „Vrátim sa ku konštatovaniu, že to čo tu dnes máme, je neokolonializmus, ekonomické otrokárstvo, diaľkové ovládanie krajiny hlavne prostredníctvom ekonomických nástrojov. Tento systém je nespravodlivý, ale my s ním nevieme nič urobiť, nech si zvolíme politikov akých chceme, lebo, ako som už hovoril, kľúčová je ekonomická moc, a tá nás nepustí k naozajstným riešeniam, nech si zvolíme akékoľvek politické figúrky.“

Jožo: „Nerozumiem o čom hovoríš. Sme súčasťou Európskej únie, súčasťou jednotného trhového priestoru, chceli sme to a je to jediná záruka životnej úrovne, ktorú tu dnes máme. A keď si zvolíme ľudí, ktorí budú slušní a budú robiť, to čo majú, tak to bude fungovať. Je to jednoduché.“

Jano: „Problém je v tom, že ľudia, a teda aj politici, prirodzene siahajú k riešeniam, ktoré systém ponúka. A tento systém im ponúka aj korupčné možnosti, tak ich jednoducho využívajú. A nielen že ich ponúka, ale on je dokonca nastavený tak, že kto ich nevyužíva, ten je von z hry. Kto ide do politiky, musí si najprv vyriešiť dilemu o účele, ktorý svätí prostriedky. Týka sa to politikov z každej strany politického spektra, ale zvlášť tých, ktorí nie sú predĺženou rukou zahraničia, ale viac či menej sú na strane svojich občanov. Tí sú totiž tlačení doslova do partizánskeho boja, vlastne nemajú inú šancu ako určité ciele dosiahnuť. Povedal by som to takto: neoddeliteľnou súčasťou neokolonializmu je partizánsky národnooslobodzovací boj.“

Jožo: „??“

Jano: „Pochopiteľne, nemyslím partizánsky odboj ako kedysi, ovešať sa granátmi a hodiť sa pod vlak. To bola samozrejme určitá symbolická nadsádzka. Ale ak naši volení zástupcovia zo svojej pozície politikov nemôžu zmeniť neokoloniálnu podstatu fungovania systému, tak niektorí robia v prospech občanov veci, ktoré sa dajú označiť ako partizánčina. Časť toho, čo médiá v minulosti označili ako ,rozkradnutie‘, v skutočnosti bola iba pokusom o partizánsky spôsob boja proti neokolonializmu.“

Jožo: „Existujú predsa nejaké zákony…“

Jano: „Áno. Ale sú aj vyššie zákony. Je také nepochopiteľné konanie politika, ktorý v duchu Jánošíka z nadnárodnej neokoloniálnej schémy uleje niečo pre svoju rodinu, ale tiež pre svoj región? Samozrejme, veľká časť tých, ktorých nazývaš zlodeji, sú naozaj zlodeji, pijavice, ktorých jediným plusom je, že sa narodili v tejto krajine. Samozrejme, tých potom treba tak aj hodnotiť.“

Jožo: „Vidím, že ty tých zlodejov predsa len obhajuješ.“

Jano: „Čo znamená obhajovať? Obhajujem susedovho psa, keď konštatujem, že je prirodzené, že inému susedovi zadrhol mačence? Psi to jednoducho robia, a keby tohto predal a kúpil si druhého, aj ten bude drhnúť mačence, keď bude príležitosť. Ani mne sa nepáči, čo sa deje, ale je to prirodzený chod vecí v takto nastavenom systéme. Navyše, tí zbohatlíci si za tie peniaze často nakúpia drahé výrobky z cudziny, pomíňajú ich v zahraničí, takže tie peniaze napokon tak aj tak ostanú vonku. Lenže ani tá druhá strana mince sa mi nepáči: že je táto krajina okrádaná, vyciciavaná neokolonializmom. Sú to dve tváre toho istého procesu a áno, ak mám priradiť jednému aj druhému nejaké znamienko na etickej škále, potom ti poviem rovno, že im dávam rovnaké mínus. Zlodej okráda zlodeja.“

Jožo: „No ale istý podstatný rozdiel tu je. A síce, že sú tu nejaké pravidlá. Veď bez pravidiel svet nemôže fungovať. Nie vždy sa nám musia páčiť, ale tak to musí byť, to je život.“

Jano: „Ten rozdiel nemusí byť taký veľký, ako si myslíš. Vráťme sa totiž k podstate. Čo sú pravidlá? Aj pravidlá sú iba určité nástroje na zabezpečenie toho, aby spoločnosť fungovala. A majú byť v prospech občanov. V demokracii by ľudia mali mať právo tie pravidlá zmeniť, ak nefungujú. A momentálne platné oficiálne pravidlá hry zjavne nefungujú v prospech ľudí v tejto krajine. A tak logicky tu popri nich fungujú iné, neformálne pravidlá: ak môžeš, prihraj zákazku, dotáciu, funkciu kamošovi, príbuznému, straníkovi.“

Jožo: „My si predsa nemôžeme sami vymyslieť úplne iné pravidlá hry. A navyše už sme nejaké pravidlá hry prijali, nie je možné ich meniť za pochodu. Žijeme v strednej Európe…“

Jano: „No veď práve že ako malá krajina si v praxi sami len tak meniť pravidlá nesmieme. Veď o tom hovorím: ak ľud a jeho volení zástupcovia nemajú moc pravidlá hry zmeniť oficiálne, tak zmenia tie pravidlá neformálne, partizánsky. V praxi vidíš, že neformálne pravidlá sú často silnejšie ako tie formálne. Je to schizofrenické, ale treba si uvedomiť, že ak takto vykonáva mandát od občanov celá politická reprezentácia, a nie iba jedna volebná generácia, ale všetci, potom už to nie je len obyčajné kradnutie, ale je to niekde uprostred medzi kradnutím a legálnym ekonomickým procesom. A opakujem, nehovorím, že sa mi to páči, len sa snažím to vnímať objektívne a z nadhľadu.“

Jožo: „V žiadnom prípade to neberiem. Kradnutie je kradnutie, zločin je zločin. Čo je proti pravidlám, to je protizákonné, trestné.“

Jano: „Trestné z pohľadu majiteľov pravidiel. A tými nie je ľud tejto krajiny. A trestné je to dokonca aj v prípadoch, keď to je na prospech ľudí. Žiaľ, takáto je situácia. Ale čuduješ sa tomu? Kto ustanovil tie pravidlá? Veď tie hrajú len v prospech mocných cudzincov. Od samého počiatku v roku 1989 to bolo neférové, a zrazu chceme byť féroví? Keď sa v 90. rokoch otvoril trh, na našej strane boli neskúsení slabí baránkovia, na druhej strane stáročiami vytrénovaní obrovskí vlci. Bolo vopred jasné ako to dopadne, a tak to aj dopadlo. Kde tam je spravodlivosť? Niekto povie, veď to je slobodný trh. Ja hovorím, masaker. Čo sme my skúpili v cudzine a čo skúpili cudzinci u nás? Ten pomer hovorí sám za seba. Spravodlivosť by bola, keby to bolo zhruba 50:50. Ak je ten pomer diametrálne iný, a on je diametrálne iný, potom je to podvod, zločin. Bolo to rovnako neetické ako to ,kradnutie‘, o ktorom hovoríš ty, lebo aj to bolo v skutočnosti kradnutie, len toto bolo posvätené pravidlami. A preto opakujem: aj pravidlá sú iba nástroj, a ak nástroj nefunguje, treba ho zmeniť.“

Jožo: „No dobre, ale čo bolo, to bolo. Dnes to už nevyriešime ani nenapravíme, situácia je, aká je.“

Jano: „Ako hovorí klasik, na nepráve nemôže byť postavené právo. Neokolonializmus je zločin a ako k takému sa k nemu treba stavať. A okrem toho, ešte nie je dobojované. Nie je ešte stále všetko ,rozkradnuté‘ a ani nie je všetko ,skonsolidované‘. Mimochodom, vieš, čo to slovo znamená v slovníku globalistov? Tak označujú stav, keď sa všetky majetky napokon zhromaždia v tých správnych rukách niekoľkých veľkých firiem, ktoré vytvoria zdanie konkurencie v danom odvetví. Teda stav, keď napokon všetko ukradnú tí veľkí. Niekto to nazýva aj korporátny fašizmus, totalita korporácií.“

Jožo: „Už ti celkom padla pena.“

Jano: „Na zdravie.“

Toľko rozhovor dvoch Slovákov pri pive. Pravda, trochu som ho vylepšil, niečo som si dovolil dopovedať vlastnými slovami, azda sa na mňa účastníci rozhovoru, ak náhodou budú tieto riadky čítať, nenahnevajú. Čo myslíte, boli to iba pivné reči? Alebo je na nich aj kus pravdy? Kto bol podľa vás bližšie k pravde, Jožo či Jano?

Ivan Lehotský