Väčšina krajín si svoje nároky zakladá na morskom práve OSN, ktoré hovorí, že teritoriálne vody krajiny siahajú 200 míľ (370 km) od pobrežia. Táto zóna sa nazýva výlučná ekonomická zóna. V tejto zóne majú krajiny výlučné právo na všetky zdroje a obchod. Každá oblasť ktorá nie je vo výlučnej ekonomickej zóne sa považuje za medzinárodné vody, kde platí dohovor OSN o morskom práve a nemôže si ich nikto nárokovať.

Každá krajina v Juhočínskom mori si uplatňuje výlučnú ekonomickú zónu vo svojich vodách s výnimkou Číny. Tá si nárokuje rovno celé Juhočínske more. Po druhej svetovej vojne, keď kontrolu nad celou oblasťou stratilo Japonsko, si Čína vzniesla nárok na 90% Juhočínskeho mora. V roku 1973 OSN ustanovila hranicu pre každého 200 míľ od pobrežia. Čína dodržiavať záväzky OSN odmietla.

Centrom Juhočínskeho mora sú Spratlyho ostrovy roztrúsené cez  pobrežné vody Vietnamu, Filipín, Malajzie a Bruneja. Čína je presvedčená že ostrovy patria jej. Je však ťažké si legitímne nárokovať koralovú plytčinu, ešte k tomu v cudzích teritoriálnych vodách. A tak tam Čína svoje územie jednoducho postaví ako umelý ostrov. Na ňom potom vybuduje vojenskú základňu a letisko, skrze ktoré si chce svoje nároky v budúcnosti vynútiť silou. Ako sa už stalo v roku 1988, keď v inom suostroví- Paracelových ostrovov, postrieľala 64 vietnamských pohraničníkov, potopila im dve lode a Vietnamské ostrovy anektovala.

Na túto situáciu reagujú USA, vyslaním svojej masívnej flotily na ochranu medzinárodných vôd Juhočínskeho mora, pod názvom Navigation of Freedom. Čína prezentuje americkú prítomnosť v medzinárodných vodách ako svoje ohrozenie a americkú provokáciu.

Čína buduje tieto ostrovy, aby prevzala kontrolu nad okolitými vodami. Používa na to systém, že najprv nejakú plytčinu alebo ostrovček obkľúči svojimi loďami, ako napríklad Ayungin Shoal, ktorý je len 190 km od filipínskeho pobrežia v 370 km zóne jeho teritoriálnych vôd.  Na koralovú plytčinu jednoducho navozí kamene, piesok, cement a vybuduje ostrov rovno pod vaším nosom. Umiestni tam vojenskú základňu a odtiaľ sa vrhne na ďalšiu morskú plytčinu. Filipíny tento spôsob rastu Číny na úkor ich pobrežných vôd zažalovali na medzinárodnom súde. Súd vyhrali, no rozhodnutie nemá kto vykonať. Čína ho nerešpektuje a vyhnať ju zo svojich vôd môžete len vojenskou silou. Na to chudobné Filipíny nemajú prostriedky a tak sa aspoň snažia túto inváziu spomaliť tým, že na koralové útesy umiestnia svojich pohraničníkov, ktorý ich strážia, aby z nich Čína neurobila ďalší svoj ostrov.

Osem takýchto pohraničníkov obkľúčených loďami čínskej pohraničnej stráže takto prebýva už od roku 2014 na vraku americkej lode z druhej svetovej vojny, ktorá hrdzavie na plytčine jedného z koralových atolov. Strážia atol vo svojich pobrežných vodách, ktorý si Čína vyhliadla ako ďalší svoj ostrov. Zásoby im dovážajú na člnoch, ak sa im podarí prekĺznuť cez čínsku pohraničnú stráž, ak nie, zhadzujú im ich z lietadla. Čo po ohlasovanej čínskej letovej identifikačnej zóne už nebude možné, lebo Číňania vám na vlastnom pobreží zostrelia lietadlo, na ktorého prelet nedali súhlas. Na atol sa podarilo dostať austrálskému reportérovi, keď unikli čínskym hliadkam a s Filipíncami strávil niekoľko dní a priniesol o tom pred pár rokmi reportáž.

Počas jeho návštevy pristála na atole aj zásielka zhodená padákom z lietadla. Obsahovala hlavne vnútrozemské potraviny, keďže pohraničníci už majú jedenia rýb po krk, ale aj listy od filipínskych detí zo škôl, pre ktoré sú títo pohraničníci národní hrdinovia, ktorí chránia ich domovinu.

Čína budovaním ostrovov vytvára základne, čím viac ich má, tým viac lodí môže nasadiť a zabrať ďalšie územia. Číňania ich  zaberajú,  po malých krokoch, aby sa vyhli väčšiemu konfliktu. Čína sa ďalej vyhráža zavedením leteckej identifikačnej zóny nad medzinárodným vzdušným priestorom Juhočínskeho mora. Všetky prelietavajúce lietadla, by tak potrebovali na prelet povolenie od Číny.

Zatiaľ sa spory riešia na diplomatickej úrovni. V roku 2016 medzinárodný súd v Haagu rozhodol v prospech Filipín, ktoré žalovali Čínu za napadnutie jej zvrchovaného územia v Juhočínskom mori. Čína rozsudok odmieta a jeho plnenie nemá  kto vynútiť. Okrem USA. Ako však konflikt eskaluje a sú do neho zaťahované medzinárodné súdy, USA sa dostávajú do pozície, že ak chcú zabrániť, aby Čína šikanovala ich spojencov, budú musieť ísť do konfrontácie s Čínou. Na teraz to riešia hliadkami v Juhočínskom mori ktoré uskutočňujú na žiadosť šiestich krajín Juhočínskeho mora, Vietnamu, Malajzie, Filipín, Indonézie, Bruneia a Taiwanu, pod názvom Freedom of Navigation.  Ak Čína zavedie aj leteckú identifikačnú zónu, budú musieť Američania začať aj s preletmi stíhačiek, aby zabezpečili  medzinárodný vzdušný priestor otvorený pre všetkých. Sú to zatiaľ len symbolické opatrenia, ktoré majú udržať čínsku inváziu pod kontrolou a zároveň sa vyhnúť vojnovému konfliktu.

Jednotlivé krajiny oblasti si dohadujú s Američanmi individuálne dohody o ochrane, no najnovšie už navrhujú Američanom vytvoriť niečo ako juhoázijske NATO. USA sa tak asi nevyhnú situácii, keď ochrana ich spojencov nevyhnutne povedie k vojenskej konfrontácii s Čínou. Bývalý poradca Donalda Trumpa Steve Bannon  predpovedá, že situácia bude neudržateľná a Čína do desiatich rokov zatiahne USA do vojny v Juhočínskom mori.

Ďalšia svetová veľmoc Rusko, ktoré samo zažilo anexiu svojho ostrova na rieke Amur Čínou v roku 1969, kde zahynulo 58 ruských pohraničníkov, zatiaľ strká hlavu do piesku a k rozpínavosti svojho suseda, ktorého v budúcnosti bude samo najväčšou obeťou sa nevyjadruje, ani neodsudzuje nedodržiavanie medzinárodného práva a rozhodnutia medzinárodného súdu. Jeho vymožiteľnosť tak ostáva na USA. Ak sa však globálnemu kapitálu podarí pomocou „Black Lives Matters“ revolúcie v USA poraziť Trumpa ako zástupcu amerických záujmov a pomôcť zvíťaziť vo voľbách zástupcovi nadnárodných záujmov (dnes totožných s čínskymi) Bidenovi, môžeme sa dočkať toho, že sa  postupne celý svet stane čínskym územím.

Ivan Blaho