O tom, že vznik vojnového konfliktu medzi dvoma krajinami NATO nemusí byť len obyčajnou teóriou nás presviedčajú aj dlhodobé incidenty medzi Tureckom a Gréckom a  pri vojnovej rétorike z oboch strán kvôli sporu o teritoriálne vody o náleziská ropy a plynu, bolo vojne (nateraz) zabránené doslova v poslednej chvíli.

Slovenská armáda v rokoch 1998-1999 v počte živej sily 46 000 vojakov mala k dispozícii 487 tankov (T-55, T-72), 683 bojových vozidiel (BVP-1, BVP-2, OT- 90), delostrelectvo – 382 kusov (húfnice- 251 SH, D 30, Dana, Zuzana) bojové letectvo v počte 113 lietadiel (MiG -21, MiG-29, Su- 22, Su- 25), 19 bojových vrtuľníkov (Mi-24).

Tu treba dodať, že hlavne v prvých rokoch slovenskej samostatnosti sa Slovensko naozaj obávalo možného nárokovania si južnej časti slovenského územia Maďarskom a na svojho suseda sa pozeralo s nedôverou aj na základe viacerých historických udalostí a krívd, ktoré sa udiali počas spolužitia Slovákov a Maďarov v Uhorsku a pokračovali aj ďalej do budúcnosti.

V roku 1917 obyvatelia obce Čerňová (dnešná časť Ružomberka) požadovali, aby miestny kostol posvätil slovenský kňaz a tamojší rodák Andrej Hlinka. Maďarské úrady s tým nesúhlasili a na miesto zhromaždenia vyslali maďarských žandárov. Po potýčke nastala streľba do davu s bilanciou 15 mŕtvych a desiatkami zranených. Preživších Slovákov neskôr vyšetrovali a 40 z nich odsúdili súhrnne na 37 rokov žalára a rôzne peňažné pokuty vrátane zhabanie majetku. Najmladšia odsúdená mala iba 16 rokov.

V roku 1938 (počas existencie prvej ČSR) Budapešť začala požadovať opätovné pripojenie Slovenska k Maďarsku a po Viedenskej arbitráži sa Slovensko muselo vzdať  vyše 20 percent svojho územia, ako aj obdobnej časti územia Podkarpatskej Rusi. Slovensko spolu s územím prišlo aj o 290 107 Slovákov.

V roku 1939 sa odohral incident pod názvom „malá vojna”, keď Maďarsko prekvapivým útokom za jeden deň obsadilo 12 kilometrov slovenského územia , keďže sa snažilo o ďalšiu korekciu hraníc. Po ofenzíve slovenskej armády a následných bojoch maďarská armáda zbombardovala letisko v Spišskej novej vsi a spôsobila smrť niekoľkým vojakom i civilistom Nakoniec bolo Slovensko prinútené nemeckou stranou podpísať protokol o novej hraničnej čiare, na základe ktorého Slovensko Maďarsku odstúpilo 1 670 km2 svojho územia s približne 40 000 obyvateľmi slovenskej národnosti.

Po vzniku Slovenskej republiky v roku 1993, konflikty s Maďarskom naďalej pokračovali. Za najrozsiahlejší spor od druhej svetovej vojny možno považovať spor o vodné dielo Gabčíkovo – Nagymaros, keď maďarská strana jednostranne odstúpila od zmluvy z roku 1977 – medzištátnej dohody o gigantickej investícii pod názvom Vodné dielo Gabčíkovo – Nagymaros. 62 percent z celkovej výstavby malo prebehnúť v Československu, 38 percent v Maďarsku, s 50- a 50-percentným vlastníckym podielom. Oficiálne stanoviská deklarovali tri hlavné ciele: výroba energie, splavnosť a ochrana pred povodňami. Práce na vodnom diele zo slovenskej strany aj napriek odstúpeniu Maďarov pokračovali a preto sa Maďarsko obrátilo so žiadosťou na Medzinárodný súdny dvor v Haagu. Len vďaka odvážnemu kroku vtedajšieho slovenského premiéra Vladimíra Mečiara naďalej pokračovať vo výstavbe vodného diela sa ho nakoniec podarilo dokončiť a uviesť do prevádzky (Súdny dvor v Haagu v roku 1997 rozhodol v prospech Slovenska).

Turbulentné obdobie slovensko – maďarských sporov vyústilo v postupné normalizovanie vzťahov a nahradilo ho obdobím priateľskej spolupráce, ktoré občas naruší ojedinelé zaiskrenie. Posledným prípadom nešváru medzi našimi krajinami sa stal futbalový šál, ktorý si maďarský premiér zobral na nedeľňajší futbalový zápas Maďarska proti Grécku v Budapešti. Na šále bola vyobrazená mapa Veľkého Maďarska spolu so Slovenskom i ostatnými uhorskými štátmi. Slovenské ministerstvo zahraničných vecí na to reagovalo rozhorčenými vyhláseniami novopečeného štátneho tajomníka Andreja Stančíka a ministra Káčera na sociálnej sieti, ktorý to nazval doslova: „hnusom a humusom”. Rovnako expresne a s pobúrením zareagovali aj ostatné štáty a Ukrajina si dala predvolať maďarského veľvyslanca.

Reakcie na Orbánov šál sú určite oprávnené a mohli byť aj tvrdšie. Avšak sú tu určité pochybnosti  o účelovosti tejto kritiky. „Nekompromisné” rečí o slovenskej zvrchovanosti sú síce žiadúce avšak v prvom rade by si mala súčasná vládna garnitúra pozametať pred vlastným prahom. Zvrchovanosť a štátnosť ako taká sa buduje aj z vnútra štátu a o podpore národného cítenia, či úcte ku štátnym symbolom by sa dalo polemizovať, keďže práve na 1. januára 2022 (deň vzniku Slovenskej republiky) chýbala na stožiari pred slovenským parlamentom slovenská štátna vlajka.

„Ak pred Národnou radou SR, ako najvyšším zákonodarným orgánom krajiny, v štátny sviatok vzniku Slovenskej republiky skutočne nevisela štátna vlajka SR, ako jeden zo štátnych symbolov SR, je to podľa mňa veľký protokolárny prešľap, ktorý si osobne neviem vysvetliť,” uviedla odborníčka na diplomatický protokol a etiketu Katarína Strýčková.

Aj napriek tomu, že sa Viktor Orbán snažil situáciu s problematickým šálom zľahčiť svojim neskorším statusom na fasebooku: „Futbal nie je politika. Neviďme niečo, čo neexistuje! Maďarský národný tím je tímom všetkých Maďarov, nech žijú kdekoľvek,” to, že by nemusel byť žiadnym revizionistickým jastrabom, ktorý by sa chcel z čista-jasna vrhnúť na cudzie územie dokázal v roku 1999 počas vojny v Juhoslávii, ktorú bombardovalo NATO bez mandátu OSN.

USA totiž od Orbána žiadalo aby zaútočil na Srbsko a to pozemnými silami zo severu tak, aby Srbi museli roztiahnuť svoje sily až do Vojvodiny. Neskôr sa k tlaku na Orbána pridali aj Briti no ten sa vzoprel ich požiadavkám (naproti tomu vtedajší premiér Dzurinda súhlasil s preletmi bombardérov NATO cez slovenský vzdušný priestor- zahynulo 2500 civilistov, z toho 89 detí). Túto informáciu o šokujúcej požiadavke USA voči Maďarsku zverejnil prednedávnom srbský prezident Vučič počas priameho prenosu v srbskej štátnej televízii pri prejave k národu.

To, že Orbán by rád spolupracoval s okolitými krajinami avšak pravdepodobne nemá s kým, vyjadril na Stálej maďarskej konferencie (MÁÉRT), keď dodal, že Maďarsko má národnú kresťanskú vládu, pričom dôležité je, aký kabinet vládne v potenciálnych partnerských krajinách, pretože to určuje možnosti spolupráce.

„Pre maďarskú vládu, Maďarsko a Maďarov žijúcich za hranicami je vždy jednoduchšie, keď vlády založené na národných kresťanských základoch – podobné tej našej – sú vo väčšine: ak takéto vôbec ešte v Európe okrem nás existujú,” zdôraznil Orbán.

Súčasným jablkom sváru v rámci EÚ sa stala aj zahraničná politika Maďarska, ktorá vystúpila z radu a začala sledovať predovšetkým svoj vlastný národný záujem. Ku kritike Maďarska či už z oprávnených, alebo skôr neoprávnených dôvodov prispieva aj Orbánov negatívny postoj k protiruským sankciám a jeho neochota dodávať Ukrajine zbrane.  Maďarský premiér odmietol poslať  čo i len jedinú pušku, alebo náboj a zakázal tranzit akýchkoľvek zbraní vez maďarské územie, ktoré by mohli smerovať do zóny vojnového konfliktu.

“Kým budem premiérom, sankcie neohrozia bezpečnosť dodávok energií, maďarsko-ruské vzťahy a ani znižovanie režijných nákladov maďarských domácností,” zdôraznil Orbán.

Ako maďarský premiér vníma správanie sa susedných štátov v otázke vojny na Ukrajine vysvetlil na 31. letnej univerzite Maďarov v rumunskom meste Baile Tušnad: “Poliaci sa cítia byť súčasťou rusko-ukrajinskej vojny, do ktorej sa však Maďarsko nechce zapojiť, lebo to nie je naša vojna. Česi a Slováci mali výmenu vlád, ktoré sa snažia získavať priazeň Bruselu. Je to rozhodnutie, ako keby ste chceli ustajniť kone v horiacej maštali.”

Historické udalosti, ktoré sa odohrali medzi Slovákmi a Maďarmi pravdepodobne spôsobia, že slovensko-maďarské vzťahy občasne zaiskria aj v budúcnosti, keďže Maďarsko ešte stále vníma rozpad Uhorska a stratu územia ako zradu spôsobenú sprisahaním veľmocí (Trianon). Slováci zase celú záležitosť vnímajú ako svoje oslobodenie.

Slovensko ako malá krajina s mladou štátnosťou, často krát v minulosti ohrozovaná susedmi a ich revizionistickými chúťkami nemôže hrať v zahraničnej politike vabank. V situácii keď na Ukrajine prestanú rinčať zbrane, podpíšu sa mierové dohody a na prezidentský stolec zasadne opätovne Donald Trump, môže Slovensko schytať poriadny knokaut. Orbán ako výhradný podporovateľ Trumpovej politiky a zároveň priateľ Ruska môže prepojiť cestu opätovného zbližovania sa dvoch veľmocí, ktorá bude viesť priamo cez Budapešť. Naproti tomu, bude Slovensko v dôsledku svojej súčasnej zahraničnej jednostranne orientovanej politiky poriadne tratiť.

Kritika, ktorú utŕžilo Maďarsko za Orbánov futbalový šál ležérne prehodený okolo jeho krku s vyobrazením mapy Uhorska s hranicami spred roku 1918, by sa tak mohla v aktuálnej geopolitickej situácii v spojení s vojnou na Ukrajine  javiť v úplne inom svetle. A preto je priam nutné nastoliť dve rečnícke otázky.

Ako silno a odpudivo by pôsobil Orbánov futbalový šál na krajiny bývalého Uhorska v prípade ak by s nimi Orbán spoločne tiahol na Rusa? A všimli by si ho vôbec?

Mário Micenko