Slovensko 2. decembra (HSP/Foto: Mária Čapáková)
Pred niekoľkými rokmi, keď som mala záľubu sadiť všakovaké jadierka a kôstky, podarovala mi teta kôstku z manga. Potrebovala trochu preschnúť, tak som ju odložila na radiátor v mojej izbe. Večer, keď už ostalo v dome ticho a ľahla som si spať, bolo počuť, ako kôstka tíško praská. Domnievala som sa, že je to proces sušenia a drevená schránka reaguje na teplo. Tiché praskanie sa však zmenilo na šuchot, šramot, až to vyvolalo dojem, že v kôstke sa niečo pohybuje. Ostalo však pri tom, že to spôsobuje teplo a kôstka „pracuje“. Prešlo niekoľko dní a zvuky boli čoraz jasnejšie – s kôstkou manga som dostala aj nečakaného podnájomníka. Tak v jeden pekný večer, keď sme boli doma viacerí, vzala som kôstku do kuchyne s odhodlaním, že ju na boku pootvorím a uvidíme, čo sa v nej skrýva. Zobrala som špicatý nôž a na bočnom spoji začala vŕtať otvor. Šlo to ľahko, štrbina sa zväčšovala a v jednej chvíli som nôž vytiahla, že ho odložím. Do kôstky preniklo prvé svetlo a zrazu sa v štrbine objavil chrobák. Úžasnou rýchlosťou vyliezol a v momente vzlietol. Bol celý čierny, nevídaného vzhľadu a spôsobil u nás v kuchyni hrôzostrašnú situáciu – všetci ako sme tam boli, kričali sme jeden na druhého: „Zabi ho!“ „Rýchlo ho zabi!“ Toto všetko sa udialo v priebehu niekoľkých sekúnd – lovec s najrýchlejšou reakciou sa mohol pýšiť vzácnym úlovkom – rozpučeným chrobákom z mangovej kôstky.
Teraz, po rokoch, rozmýšľam, čo nás vtedy tak vydesilo? Čo to bolo, že v jednom okamihu sme štyria dospelí ľudia jednoznačne zvážili, že toho tvora treba ihneď usmrtiť? Nevedeli sme o ňom nič, ani odkiaľ pochádza, čím sa živí, či hryzie alebo štípe. V danej chvíli predstavoval hrozbu niečoho nepoznaného, s čím sme sa ešte nikdy nestretli. Šok z jeho náhlej prítomnosti doznieval ešte dlho potom, ako sme sa ho zbavili. Myslím si, že sme vtedy konali skratovo a unáhlene. Mohli sme ho chytiť živého a dať šancu nielen jemu, ale aj sebe samým – spoznať ho a snažiť sa zistiť o ňom viac. Veď napokon chrobák žijúci v kôstke z manga nemusel byť až taký nebezpečný – živil sa jadrom kôstky a žil sám v tme. Prekvapený náhlou zmenou v podobe svetla jednoducho vyliezol von, aby preskúmal terén. My sme sa ho zľakli. Bol pre nás úplne neznámy. Nevedeli sme, čo od neho čakať. Malý, centimetrový chrobák vyvolal hrôzu u štyroch ľudí – oproti nemu obrov. A žiaľ, tí štyria obri od toho neveľkého tvora neočakávali nič dobré, tak sa rozhodli zneškodniť ho…
Prečo si na to spomínam? Uvažujem o tom, že v každom jednom človeku žije taký „chrobák“. Je pre nás ľudí dôverne známy a veľmi potrebný. A predsa sa spomedzi nás vytráca, zaradila by som ho na listinu ohrozených druhov. Napriek tomu, že pre ľudí nepredstavuje hrozbu niečoho nepoznaného, utláčame ho, vyraďujeme zo vzťahov a pomaly zabíjame. Ten nešťastný chrobák v nás sa volá ľudskosť.
Mnohí zamestnávatelia dávajú svojim pracovníkom pocítiť, že ich vnímajú ako stroje, od ktorých sa očakáva len výkon. Ani v rodinách to často nie je ideálne, keď otec alebo matka presadzuje svoje záujmy na úkor ostatných. A ak zájdeme ešte kúsok ďalej, stretneme sa so spoločnosťami a kultúrami, kde „neľudsky“ zaobchádzajú s väzňami, zajatcami, so ženami i s deťmi. Akoby ľudskosť už nebola našou charakteristickou črtou. Lenže to, čím ju nahrádzame, je kruté, chladné, sebecké a – vražedné.
Kam sa zaradíme, keď sa spomedzi nás ľudskosť úplne vytratí? Poučme sa historickými udalosťami ktorejkoľvek vojny a chráňme si toho chrobáčika, ktorý je súčasťou nášho bytia. To, čo skutočne treba urobiť pre budúce generácie, je zachovať ľudskosť. A je to úloha pre každého jedného z nás.
Mária Čapáková
Ak si chcete prečítať všetky články autorky, vložte do vyhľadávania jej meno