Bratislava 17. novembra 2017 (TASR/HSP/Foto:Martin Cseh Facebook)

Okolité futbalové súťaže predovšetkým v Česku, Poľsku či Maďarsku ukrývajú veľké množstvo slovenských legionárov. Patril k nim aj Martin Cseh, ktorý s výnimkou jediného seniorského stretnutia zamieril za hranice okamžite po mládežníckom pôsobení v bratislavskom Slovane. Obliekal dresy Bohemians 1905 Praha (2009 – 2016), Sandecje Nowy Sacz (2016) a Bytovie Bytow (2016 – 2017), na konte má štarty v reprezentácii do 21 rokov.

Po odchode z Bytowa sa v lete rozhodol ukončiť profesionálnu kariéru. Urobil to pred tridsiatkou, na futbalistu ešte v pomerne mladom veku. „Skončil som ako takmer 29-ročný. Uplynulý rok a pol som bol v Poľsku, predtým som bol dlhé roky v Prahe. Do Poľska som sa dostal pre zranenie, mal som operované koleno a bol som osem mesiacov bez futbalu. Dostal som sa do Nowého Saczu, kde som odohral všetky zápasy až na jeden, keď som bol chorý. Tam so mnou chceli predĺžiť zmluvu, ale mne sa nepáčilo fungovanie klubu. Partia bola celkom dobrá, tréner mi vyhovoval, myslím si, že aj ja jemu. Mali sme rovnaký pohľad na futbal. Nepáčilo sa mi však vedenie, z tohto pohľadu som sa tam necítil dobre, chcel som ísť preč. Je to paradox, pretože som išiel na druhý koniec do Bytowa takmer až k Baltiku,“ rozrozprával Cseh svoj príbeh pre TASR.

Vzápätí po jeho odchode postúpil Nowy Sacz do najvyššej súťaže: „To je také úsmevné. Samozrejme, nič neľutujem, v tom momente som bol rozhodnutý, že tam nechcem pokračovať. Zvolil som Bytow, kde som sa stretol s koučom, ktorý sa poznal s trénerom zo Sandecje. Neskôr som sa dozvedel, že spolu volali a odporučil ma novému trénerovi.

Dal mi skvelé odporúčania a tréner na mne postavil celú obranu. Aj tam som na jeseň odohral všetky zápas okrem jedného, keď som mal karty. Takmer sme postúpili medzi štyri najlepšie tímy v Poľskom pohári, odohrali sme skvelé zápasy. Vyradili sme niekoľko prvoligových tímov. Niektorým domácim hráčom však nepasovalo, že oni tam mali svoju partiu niekoľko rokov a ja som prišiel a tréner to na mne postavil. Celý tím rozobrali zvnútra. Celkom ma prekvapilo, že tréner to dovolil alebo to nechcel vidieť.“

Kouča prepustili a vtom sa pôsobenie bývalého reprezentanta do 21 rokov začalo uberať na odvrátenú stranu. „Trénerom sa stal asistent. Jeden z najlepších futbalových polrokov v živote vystriedal najhorší. Tréner so mnou nekomunikoval, brával ma na zápasy cez celé Poľsko a potom ma bez slova posadil na tribúnu. Futbal sa mi celkovo znechutil, utlmilo ma to, psychicky to nebolo úplne jednoduché. Po sezóne som sa dostal na Slovensko, nadýchol som sa, po polroku som videl rodinu, kamarátov. Tisíc kilometrov sa nedá ísť domov na otočku, ani lietadlom, z Gdansku nič nelietalo priamo. Do Viedne sa lietalo len z Varšavy, do Bratislavy vôbec. Dostal som jednu pracovnú ponuku a rozhodol som sa ju prijať. Manažér z Poľska ma bombardoval každý deň. Ešte keď som mal pracovnú ponuku, bol som na skúške v Bielsku-Biala, kde bol slovenský tréner Ján Kocian. Asi mi nevyšla, nebol som dobre zregenerovaný, lebo sme hrali o dva týždne dlhšie baráž o záchranu, pritom sme chceli hrať o postup. Skúška nedopadla a potom som z ponúk nebol úplne nadšený. Povedal som si, prečo nie, skúsim to a momentálne som zamestnaný,“ pokračoval Cseh.

Hoci profesionálne kopačky zavesil na klinec, uvažuje, že v budúcnosti si vyskúša nižšiu súťaž v Rakúsku: „Mám zmiešané pocity. Futbal mi niekedy chýba, inokedy si hovorím, že ani nie. Asi je to stále zapríčinené tým, že posledná spomienka je na Bytow. Pre Poliakov to je úplná dedinka, pre nás mestečko s približne 15.000 obyvateľmi. Dovtedy som žil v Bratislave, Prahe, potom aspoň v Nowom Saczi s 80.000 ľuďmi, aj to je pre Poliakov malé mesto. Keď som chcel ísť do mesta, najbližšie som mal nádherný Gdansk.

Veľmi ma prekvapilo, ako sú v Poľsku pekné pláže pri Baltskom mori. Tam ma to vždy nakoplo, ale dostať sa tam bolo únavné, len tak ísť na otočku tri hodiny k moru. Čím ďalej som chodil menej a menej.“

Cseh nikdy neokúsil najvyššiu ligovú súťaž na Slovensku. Za Slovan Bratislava si jediný seniorský štart pripísal v pohári. Pred dvadsiatkou zamieril do Bohemians a Fortuna liga ho ani nelákala. „Mám kamarátov, ktorí ju hrajú. Viem zhruba, ako sa to tu pohybuje s platmi, ako to je celé nastavené. Úprimne, asi som nad Fortuna ligou ani nerozmýšľal.

Určite sa v globále nedá povedať, že v druhej poľskej lige sú lepšie podmienky než v prvej slovenskej, ale na Slovensku majú tímy obrovsky rozdielne rozpočty. Je tam Slovan, sú iné tímy a potom sú mužstvá, kde chlapci hrajú za pár korún. Kluby od nich vyžadujú profesionálne výkony a prístup, je náročné hrať za pár eur najvyššiu súťaž,“ povedal Cseh.

V Poľsku zažil dve odlišné pôsobiská. „Nowy Sacz je zvláštne mesto, pochmúrne, vôbec nežije. Poliaci na severe sú oveľa živší, radostnejší. Keď som niekoho stretol v Bytowe, tak sa usmiali, pozdravili a prehodili pár slov. Nestretol som sa s nikým, kto by na mňa reagoval negatívne,“ pokračoval Cseh. Ani vzťahy v kabíne nebývajú jednoliate: „Futbal je kolektívny šport. Nikdy nemôžete byť kamarát so všetkými, v tíme je dvadsať, 25 hráčov. Každý chce hrať, robíme to, aby sme hrali zápasy, nie trénovali. Vždy bude niekto nespokojný, to je normálne, rivalita posúva tím dopredu. V tom je tento šport na jednej strane krásny, na druhej ťažký. Mužstvo musí ťahať za jeden koniec a niektorí musia tolerovať pozície, aké majú. Ideálne je, pokiaľ sa chcú dostať do základu športovou cestou. Dodnes mám z Bytowa dvoch, troch kamarátov, s ktorými si voláme, píšeme. Nie je tam iba nenávisť a rivalita, to vôbec nie.“

Zahraničný angažmán by odporučil každému mladému hráčovi. „Podľa mňa to treba skúsiť, pretože šanca môže prísť iba raz. Niekomu nepríde nikdy, niekomu raz, niekomu štyrikrát. Futbal je o kvalite, vytrvalosti a odriekaní, ale obrovsky aj o šťastí. Koľko lepších futbalistov sa nikdy nedostalo zo slovenskej ligy, ani nehrávajú profesionálne. V Slovane bola obrovská konkurencia, hrával som s Marekom Hamšíkom, Jurajom Piroskom, o rok staršími chalanmi. Dorast bol nesmierne silný. Mohol by som menovať chalanov, ktorí nehrávajú profesionálny futbal, pritom talentu možno mali viac ako ja.

Možno sa rozhodli, že im to za to nestojí, vydali sa cestou vysokej školy a podobne,“ povedal Cseh.

Na domácich ihriskách Nowého Saczu ani Bytowa nemal šťastie na ohurujúce návštevy, no dočkal sa ich pri výjazdoch na trávniky súperov: „V Bytowe nebolo nič na okolí, iba obrovský závod, ktorého majiteľ to platil. Chýbali basketbal, hádzaná, volejbal, ktoré majú Poliaci radi okrem futbalu, a aj tak príliš nechodili na štadión. Nemali sme vypredané, ani keď prišli prvoligové tímy v pohári, čo ma mrzelo. V Nowom Saczi bývala lepšia atmosféra. Úroveň možno nie je vyššia herne, ale v zázemí. Hrali sme na Górniku Zabrze, kde prišlo 10.000 ľudí na druhú ligu, v Bielsku-Biala šesť, sedem tisíc. To sa ešte nebavíme o top súťažiach, je super, keď sa tam niekto dostane. Keď má niekto nejaký sen a splní sa mu, čo môže byť krajšie. Napríklad zahrať si vysnívanú súťaž.“ Slovenský obranca prišiel do Poľska zvyknutý na priaznivcov Bohemians: „Na prípravné zápasy chodilo neskutočné množstvo fanúšikov, dokonca aj v zime, keď bolo mínus päť, si našli cestu a skandovali. Malo to svoje čaro. S Bohemkou sme hrali na Slavii, Sparte, Dukle, Žižkove. Musím povedať, že v tomto sú Česi ďalej pred nami. Samozrejme, kluby majú oveľa lepšie zázemie.“

Nízka návštevnosť je dlhodobý problém slovenského futbalu. „Bol by som nesmierne rád, keby si ľudia opäť našli cestu na slovenské štadióny. Priznám sa, že ak by som sa chcel ísť pozrieť na Slovan a predstavím si štadión Interu, ani sa mi tam nechce. Dúfam, že sa to novým štadiónom otočí k lepšiemu, ale pozeral som derby Trnava – Slovan, a ani tam atmosféra nebola úžasná,“ uviedol Cseh. V prípade prestupu do Česka alebo Poľska sa hráč nemusí obávať jazykovej bariéry: „V Prahe som sa ani necítil ako legionár.

Dokážem si tam predstaviť život. Nechcem povedať, že v Poľsku to bolo ťažké, reč je podobná, kto má fantáziu, rozumie poľsky. Reč je často až úsmevná, nikdy som sa ju neučil na papieri. Človek sa dohovorí úplne v pohode, aj keď chalani sa mi smiali za výslovnosť, občas som hodil slovenské slovíčko.“

Pri výbere každého pôsobiska si však treba dávať pozor na správnych radcov. „Záleží, na akého agenta narazíte, či chce dobro vám alebo sebe. Každý agent má referencie, futbalisti sa poznajú, zisťujú si informácie prečo áno, prečo nie. Pokiaľ nie ste Marek Hamšík, Martin Škrtel alebo Miroslav Stoch, o ktorých je obrovský záujem za obrovské peniaze, nikdy neviete, či to klub myslí vážne. Dobrý znak je, keď vám zavolá tréner. Ak klub funguje, kouč robí zostavu. V jednom klube vodí hráčov športový riaditeľ, v druhom prezident, v treťom to nechávajú na trénera,“ upozornil bývalý obranca.

Jeho aktívnu činnosť poznačili zranenia: „Kariéru celkovo hodnotím, že stála za to. Som rád aj za posledný polrok v Poľsku, niečo mi dal, niečo ma naučil. Beriem to tak, že všetko, čo sa mi udeje v živote, sa mi malo stať, niečo som si mal uvedomiť aj z negatívnej stránky. Určite nič neľutujem, ani by som nič nemenil, užíval som si futbalový život. Doteraz som ho mal krásny, môj koníček ma živil. Nemám sa prečo sťažovať, tiež to tak asi malo byť, že vždy, keď som sa v Bohemians dostal do formy, zranil som sa.

Mám za sebou štyri operácie kolena, zakaždým ma to zmenilo. Kariéru som si predstavoval troška ináč, dopadlo to tak, ako to dopadlo, som rád ja za to. Taká je realita, nie vždy je všetko ružové, aj zranenia mi niečo dali. Kto nezažije pretrhané krížové väzy a polroka driny k návratu, nedokáže si predstaviť, akú psychickú silu a odriekanie si to vyžaduje. Nikdy som sa nenadrel tak, ako keď som bol zranený. Taký hráč drie trikrát toľko než zdravý,“ prezradil Cseh, ktorý zostáva futbalovým priaznivcom: „Stále som futbalový fanúšik, chcel by som vidieť naživo anglickú, nemeckú ligu. Ako fanúšik som toho príliš nepochodil, na štadióny som sa dostal ako hráč. V pláne to určite mám, môj brat je obrovský fanúšik Arsenalu. Verím, že sa nám podarí ísť na Arsenal spoločne.“